smery a, čo je ešte zaujímavejšie, ukázali ich ako vzájomne prepojené, zjednotené v jedinej perspektíve,“ tvrdí Kundera.
„Keď Balzac, Flaubert alebo Proust chceli opísať správanie sa jednotlivca v konkrétnej spoločnosti, každé prekročenie pravdepodobného sa stalo nevhodným, esteticky nesúrodým; avšak keď románopisec zamieril objektív na existenciálnu problematiku, povinnosť vytvoriť pre čitateľa svet pravdepodobného sa už nepresadzovala ako zákonitosť či nutnosť.“
Po Kafkovi už hranica nepravdepodobného ostala „bez dozoru a bez colníc“. „Toto bola dôležitá udalosť v dejinách románu a aby sa jej význam nepochopil zle, upozorňujem, že nemeckí romantici 19. storočia neboli jej prorokmi. Ich fantastická predstavivosť mala totiž iný zmysel; odvrátená od reálneho života, bola hľadaním života iného. Neveľmi sa dotkla umenia románu. Kafka nebol romantik. Ani Novalis, Tieck, Arnim a ani E. T. A. Hoffman nepatrili medzi jeho lásky. Nie Kafka, ale Breton ich mal rád. Mladý Kafka so svojím priateľom Brodom čítal vášnivo Flauberta vo francúzštine.“
