stvo, časopisy a prijímal návštevy. Na jeho pozvanie tak prišli do Prahy aj traja latinskoamerickí spisovatelia: Julio Cortazár, Gabriel García Márquez a Carlos Fuentes. Prišli diskrétne tak, ako sa na spisovateľov patrí. Aby videli. Aby pochopili. A aby povzbudili svojich českých kolegov. Prežil som s nimi nezabudnuteľný týždeň, stali sa z nás priatelia. Pár dní po ich odchode som si už mohol čítať o pokusoch preložiť Sto rokov samoty do češtiny.“
Milan Kundera v Intímnom slovníku uvažuje o kliatbe, ktorú surrealizmus uvalil na umenie románu v momente, keď ho označil za antipoetický, uzavretý voči všetkému, čo je prejavom slobodnej imaginácie.
Vyznáva sa z lásky k latinskonskoamerickej literatúre a Márquezov román Sto rokov samoty hodnotí ako jeden z najväčších textov, čo pozná. „Každá veta žiarila fantáziou, bola prekvapením. Takým však bolo celé Márquezovo dielo: britkou odpoveďou surrealistickému manifestu a jeho pohŕdaniu románom (a zároveň veľkou poctou surrealizmu, jeho inšpiráciám, ktoré pretrvali celé storočie).“
