u. Halinina mama v zúfalom hneve kričala, že ten chlap jej viac nesmie prekročiť prah. Lenže, srdcu nerozkážeš. Halina prehryzla aj to, že prvé spoločné Vianoce strávila sama v robotníckej ubytovni, kde bývali. Dušan išiel po stromček a skončil opitý v jarku. Keď Halina otehotnela, mama tvrdila, že nepomôže, ale nakoniec vymenila svoj byt za dva. Rodičia išli do garsónky a Halinina rodina dostala trojizbový byt. Dušan zakrátko prestal pracovať, iba pil, bil ženu aj deti. Halina sa ho bála, trvalo roky, kým sa odhodlala k rozvodu. Hoci mama nesúhlasila, byt od rodičov predala a manžela vyplatila. On si kúpil ojazdený mercedes, ona jednoizbový byt. Zdalo by sa, že život konečne dostane poriadok, aj keď v menšom byte. Lenže, zjavil sa Ján.Ján bol krásny Oravčan, chlap ako hora. Halina sa okamžite zamilovala po uši. Oravský macho jej imponoval, rada mu plnila každé želanie. A on chcel, aby za ním prišla na Oravu. Veď je tam dom ako svet, a tu, bratislavský sídliskový bytík. Predajú ho a kúpia zaň poriadne auto, po ktorom Ján túžil. Darmo Halinina mama zalamovala rukami. Halina si predala strechu nad hlavou a odišla za hlasom srdca. Otec sa vtedy zaťal – keď ju ten chlap vyhodí na ulicu, on sa už z garsónky sťahovať nebude.
Asi po pol roku sa začali množiť správy, že Halinin vzťah škrípe. Ján pil, ženu bil a nové auto nabúral. Koľko to ešte bude trvať, kým povie, nech sa aj s pankhartmi pakuje z jeho domu? Alebo ujde sama, pred ďalšou bitkou? Ale kam? Halina si možno ešte ani sama neuvedomuje, že od osudu bezdomovca ju delí čiara tenká ako vlások.
Dočasný azyl
Psychologička Mária Chaloupková upozorňuje, že ľudia majú tendencie vnímať bezdomovcov ako jednoliatu masu. To sú tí, čo spia po lavičkách a žobrú. Lenže, existuje aj skupina ľudí, ktorí zatiaľ v parku neprespávajú, ale kedykoľvek sa tam môžu ocitnúť. Sú to napríklad ženy, ktoré opustili domácnosť pred násilím.
„Ušli do sociálnych zariadení, kde však môžu byť iba istý čas. Keď utekali pred tyranom, neuvedomili si dočasnosť azylu. V tej chvíli ich naozaj niečo zachránilo, lenže v domove pre osamelých rodičov či týrané ženy môžu bývať asi rok. Možno sa podarí pobyt ešte o rok predĺžiť, lenže potom už začnú nájomníčku nekompromisne vyzývať, aby odišla. Pred dverami čakajú desiatky ďalších bitých žien a detí. Žena, ktorá je dočasne v sociálnom zriadení, je teda teraz síce zachytená kdesi v sieti, lenže časom z nej bude vypadávať.“
Mária Chaloupková sa stretla s mnohými ženami v takejto situácii. Nemali sa kam vrátiť.
„Keďže takéto ženy často žijú iba zo sociálnej pomoci, vonkoncom nemajú na to, aby si nejaký byt mohli kúpiť. Najmä ak sú z maličkej dedinky – tá nemá žiadne sociálne byty. A ani ich nebude stavať, veď nemá na kanalizáciu či iné základné potreby obce. Väčšie mestá majú síce teoreticky viac peňazí, lenže zase, štátne a obecné byty sa predali do osobného vlastníctva, a obec tak prišla aj o sociálne byty. Zostali možno tie, ktoré sú nie štvrtej, ale ‘šiestej‘ kategórie, a ťažko ich už označiť za príbytok.“
Lavička alebo prostitúcia?
Ak musí žena pred násilím ujsť, prespáva na pracovisku, potom u kamarátok. Ale kto ju prichýli navždy? Aj s deťmi sa teda presúva stále ďalej. Kým sa však nevyrieši otázka jej bývania, je potenciálnym bezdomovcom, zdôrazňuje Mária Chaloupková. Za svojej praxe sa stretla so ženou, ktorá, vyhodená z druhovho bytu po násilnej scéne, prespávala v parku.
„Cítila, že sa nemôže vrátiť, lebo by to ohrozovalo jej život, ale keďže v meste mala zamestnanie, nemohla sa zbaliť a vrátiť k rodičom, do regiónu s obrovskou nezamestnanosťou. Na druhej strane, nemala za čo platiť drahé podnájmy. Smutným prípadom bola mladá žena, v detstve zneužívaná. Po zavŕšení dospelosti okamžite odišla z domu a pokúšala si nájsť v Bratislave prácu. Ceny za podnájmy sú tu však také vysoké, že zo žiadneho spoločensky akceptovateľného zamestnania, ktoré by so svojím vzdelaním mohla robiť, ich nebola schopná zaplatiť. Nakoniec skončila ako prostitútka. Keď sa pokúsila vymaniť z profesie, ktorá ju psychicky ničila, rýchlo zistila, že s platom šesťtisíc nie je schopná prežiť. Potom sa mi stratila z očí, ale obávam sa, že skončila na ulici, alebo skôr späť v ‘profesii‘. Jej posledná úvaha bola, že mužov nemôže ani cítiť, čo jej znemožnilo vyriešiť problém existenčnej neistoty tak, ako to riešia mnohé ženy – vydajom z rozumu. Poznala som ženu, ktorá prišla o bývanie, lebo ju manžel z domu vyštval a potom dostal do výchovy aj deti. Nakoniec prijala ponuku na sobáš od staršieho pána, ktorého chodila opatrovať, len aby mala strechu nad hlavou, dostala sa z ulice a mala tak šancu znova získať deti.“
Ženy sa snažia o návrat
Bezdomovcom sa človek môže stať rôzne. Príčinou býva alkohol, naivita, keď ho o byt pripraví nejaký podvodník, a niekto si tento spôsob života zvolí zámerne. Nájdu sa medzi nimi aj ženy?
„Isté je, že časť bezdomovcov sú typickí pustovníci, ktorí chcú žiť osamelí. Majú problémy podriadiť sa spoločnosti, často to súvisí aj s psychickými poruchami. Netrúfam si však odhadnúť, koľko je z nich žien, na to by mohol odpovedať iba solídny výskum. Ak sa však ženy aj stanú bezdomovcami, mnohé bojujú a snažia sa dostať späť do normality.“
