Pouličný časopis Nota bene, ktorý vydáva občianske združenie Proti prúdu a predávajú ho bezdomovci a ľudia v núdzi, je známy najmä v hlavnom meste Slovenska. Mnohí bezdomovci prichádzajú do Bratislavy za „lepším zárobkom“ práve kvôli nemu. Od polovice januára sa však Nota bene predáva už aj v Nitre a v apríli by sa s jeho predajom malo začať aj v Banskej Bystrici a v Košiciach.Predajnosť časopisu sa odhaduje asi na 25 000 kusov mesačne. V združení Proti prúdu bolo doteraz zaregistrovaných okolo 670 záujemcov, ktorí sa ho pokúšali stabilne predávať. Na konci minulého roka ich bolo 50 až 70, v polovici februára ich bolo v uliciach už 90.
Kým v Bratislave pôsobí väčšina slovenských bezdomovcov, v Nitre ich nájdeme približne stovku. Sú to väčšinou alkoholici, z ktorých zaregistrovaná je polovica. Nota bene predáva pravidelne asi desať ľudí. O bezdomovcov, ako aj o servis časopisu sa v Nitre stará Diecézna charita.
Tak ako všetky časopisy, aj Nota bene začiatkom januára zvýšilo cenu – z 26 na 30 korún. Aj keď polovica sumy stále putuje predajcom, niektorí z nich sa predsa len pokúšali aj žobrať, čo je v kódexe predajcu Nota bene zakázané.
„Sú to ojedinelé prípady,“ hovorí šéfredaktor časopisu Vladimír Kampf. „Myslím si, že cena časopisu pri jeho kúpe by nemala byť až taká podstatná, kupovali a budú si ho kupovať aj takí, ktorí si dajú do haliera vydať, ale aj takí, čo nechajú slušný tringelt.“
Prerod ľudí z ulice z ušpinených žobrákov na slušných predajcov časopisu je viditeľný. Mnohým táto práca skutočne pomohla. „Teraz navyše pribudlo veľa nových predajcov, niekedy to nie sú bezdomovci, ale ľudia, ktorí sa cítia byť ohrození, alebo sú vo vážnej finančnej tiesni. Zrazu nemôžu zaplatiť elektrinu alebo nájomné, či kúpiť deťom čokoládu, tak sa poobede zastavia, vezmú si zopár časopisov a predávajú,“ hovorí Kampf.
Bezdomovci dostávajú v časopise Nota bene svoj priestor. Väčšina z nich má problém niečo napísať rukou, nieto ešte do stroja. Redakcia preto zaznamenáva ich výpovede a kultivuje ich texty. „Chceme však, aby ich príbehy boli čo najautentickejšie,“ hovorí šéfredaktor Kampf, „občas im preto necháme v texte aj gramatické chyby či hrubky.“
Medzi píšucimi vraj už objavili aj skutočné talenty.
