Stratil humor aj nadhľad. To bolo najstrašnejšie, čo sa mu mohlo stať. Stalo sa to však jednoducho. Ochorel.

Utekal zapovedaný, že už nikdy nevstúpi do tých tajomných syndikátov lásky. Nebude dušu zaťažovať pohnútkami tých druhých, vnikať do ich vôle, používať empatiu na pochopenie ich prianí, spájať ich osudy tak, aby jeho osud netrpel nedorozumeniami, ktoré vyplývali z chamtivosti, neukojiteľnej ctižiadosti, promiskuity, dekadencie, túžby po moci.

Utekal a využíval každú možnú príležitosť, aby si mohol umyť pohlavie, pretože zápach výtoku mu zasmradil najprv vnútorné stehná a potom ho prenasledoval ako ľahká suka, ktorej sa nezbavíš. Ten zápach ho nútil neustále bežať, lebo kedykoľvek zastal, okamžite mu pripomenul všetko, pred čím utekal. Nebol to však iba zápach. Čo mu naozaj zvieralo hrdlo, bolo samotné rozhodnutie ujsť. Útek mu poradila jeho inteligencia, skúsenosť, ostražitosť, predvídavosť a vlastne všetky vlastnosti, na ktorých bol založený jeho bývalý blahobyt a spokojnosť. To všetko však bolo opovrhnuté – nakazil sa, od tej, ktorú miloval.

Miešalo sa v ňom sklamanie a hnev. Hnev na seba, že to nepredvídal. Považoval to za paradox. Skúsenosť ho naučila, že láska je cit sebazničujúci, a predsa mu podľahol. Hanbil sa za to. Hanba a zápach bolo to, pred čím bežal. Bežal niekoľko dní. Bez smeru a cieľa, kým nestratil vedomie.

Keď sa prebral a otvoril oči, bola tma. Stŕpol, či to nesúvisí s chybou zraku, či neoslepol. Bol vyčerpaný a každý úd tela ho tak bolel, že nebol schopný ani najmenšieho pohybu. Začuchal však vlastný smrad, takže naisto vedel, že žije. Podľa čuchu zároveň spoznal, že nie je vonku, ale v nejakej miestnosti. Cítil hlinu dlážky a na nej zahnívajúcu slamu, za sebou nejaký kov a vpravo od seba kosti. Vyvarené kosti zvieraťa. Vľavo zvonka prenikal možno cez škáru, možno popod prah dverí prúdik vzduchu. Niesol so sebou pach hospodárskeho dvora. Nad tou zmesou pachov trónili nezameniteľné pachy psov. Viacerých. Napočítal ich najmenej pätnásť. Usúdil, že musí byť večer, lebo do miestnosti neprenikol ani lúč svetla. Zvonku sa ozvalo zabrechanie. Ako sa sem dostal? Niekto ho sem musel priniesť! Pri dohadoch možných odpovedí zaspal.

Ráno ho prebudilo škrabanie pazúrov na drevené dvere.

– Niekto tam je, Lucky! – zafučal vonku nejaký mladý pes.

– Aj ja ho cítim, Quido, – vyštekol druhý, ktorý mal hlas starší a hlbší.

– Skúsim sa podhrabať! – odhodlal sa mladík.

Vzápätí bolo počuť fŕkanie hliny, ktorá uletovala pod mocnými labami prvého psa. Vtom sa ozval výkrik človeka a hrabanie prestalo. Okamžite sa rozpútalo štekanie viacerých psov, ku ktorým sa pripojili aj vzďaľujúce sa hlasy Luckyho a Quida.

Nedalo sa rozoznať, čo hovorili, lebo jeden prekrikoval druhého a labami narážali do kovového pletiva nejakého plota. Človek niečo volal príjemným láskavým tónom, prihováral sa psom menami a rukou ich búchal po hrudných košoch. Teraz sa už dali rozoznať jednotlivé hlasy.

– Nepchaj sa dopredu, Gora! – povedal hlboký hlas.

– Stále ti, Asty, niečo na mne vadí! – urazila sa Gora.

– To je fakt, Asty, – tvrdil ďalší hlas.

– Každého napomínaš, ale vždy žerieš prvý ty. To som od teba nečakal, Adžedan, – povedal Asty.

– Ja čakám mladé, mohli by ste mi raz dať prednosť! – ozvala sa akási suka.

– A s kým, Mirabel? – vyštekol ironický mladý hlas.

– Tebe to tak zavesím na nos, Poki! – odvrkla Mirabel.

Svorka zrejme dostala žrať, lebo postupne zatíchla. Počul len zborové chlípanie, mľaskanie a chrochtanie. To je výborné… teplučké žrádlo… to je almázia… lahoda, nepozeraj mi do žrádla… daj si odchod… to je bašta.

Potom bolo počuť kroky, dvere sa otvorili a v nich stál človek – Pán svorky. Položil pred neho kastról s teplým mäsovým vývarom, zahustený starým chlebom. Pohladil ho po hlave a láskavým hlasom mu niekoľkokrát povedal Frikulín, z čoho pochopil, že má nové meno. Frikulín sa ostražito poobzeral. Uvidel železnú káru, ktorá ho asi priviezla, vpravo kotol, z ktorého sa včera v noci šírila vôňa kostí, veľa nástrojov, o ktorých nevedel, na čo sa používajú. Vôňa vývaru prerušila prehliadku kôlne.

Postavil sa na štyri a začal chlípať. Každým hltom sa mu vracala sila. Vďačne pozrel na človeka. Človek sa usmieval. Potom odišiel a nechal dvere kôlne otvorené.

Práve keď Frikulín vylizoval misku, ozvala sa harmonika a v ťahavej melódii blues sa vypotácal z kôlne. Naskytol sa mu nevšedný pohľad. Dvadsať psov rôznej rasy, pohlavia a veku sedelo, ležalo alebo stálo na dvore, ktorý tvorili koterce, mnoho porozhadzovaných kastrólov, špina a smetie udupané v hline. Dvor bol lemovaný doskovým plotom, nekosenou burinou a malým domcom s verandou. Na verande sedel Pán v koženom kresle, nohy mal vyložené na zábradlí, hlavu vyvrátenú k nebesiam, privreté oči, ústa dokorán otvorené, v rukách harmonika. Hral smutné blues a psy takisto s vyvrátenými hlavami a natiahnutými krkmi spievali za zvuku harmoniky, zavýjali, akoby bola polnoc, a na oblohe svietil mesiac. V ich speve bolo počuť oddanosť, vrúcnosť, vernosť a modlitbu k jedinému Pánovi. Bolo to bizarné a dojímavé. Frikulín si ľahol, dušu mu zalialo šťastie a nevediac prečo sa pri pohľade na nich rozplakal.

O pár dní už poznal všetkých zo svorky. Stránil sa súk, vedomý si svojej choroby. U psov si tým vyslúžil zvláštne miesto v hierarchii. Opovrhovali ním ako samci, ale zároveň mu jeho nekonfliktnosť vyniesla pozíciu kamaráta. Jeho zhovorčivosť a zmysel pre dobrú radu zase istý rešpekt. Veľmi mu však nerozumeli. Stal sa intelektuálom svorky. Keďže koterce boli plné, podhrabal sa vzadu popod kôlňu a pelech si spravil za sudmi a kopou haraburdia.

Samotu bývania svorka brala tiež ako istý druh výnimočnosti. Zostal a začal si zvykať. Nové zákony, nové zvyky, nové pravidlá. Pre neho hlavne nová nádej.

Pán chodieval takmer každý deň do krčmy. Bola za kopcom v blízkej dedine. Celá svorka šla vždy s ním. To sa Frikulínovi najviac páčilo. Šli poľami. Pán vpredu, za ním nemecký ovčiak Asty, boxer Rixo, kokršpaniel Lucky, jazvečíci Quido a Maxo, bulteriérka Gora, nejaký druh teriéra Poki, bastardi Mirabel a ďalšie malé a veľké psy i suky. Nefalšovaní pôvabní trhani, kríženci neznámych rodičov, kedysi bez domova, teraz hrdí odovzdanci Pána – Canis familiaris. A nakoniec krásna Adžedan, nemecká špička, bielučká a čistá. Čoraz častejšie zaostávala a pozerala po Frikulínovi, ktorý chodil posledný.

Políhali si v priekope blízko krčmy a celé hodiny vyčkávali na Pána. Keď sa Pán opil tak, že nevedel chodiť, padol na zem. Vtedy nocovali v poli. Hriali ho svojimi telami, ležiac mu pod hlavou, okolo neho i na ňom. Bola to obrovská guľa kožuchov, v strede ktorej bolo zaiste teplúčko a príjemne. Márne fičal studený vietor. Ten prekážal iba Frikulínovi, ktorý vždy spal bokom.

Prostredie, z ktorého Frikulín ušiel, bolo iné. V ňom mal každý pes svojho pána. Každý tam mal svoju povinnosť aj zodpovednosť za stráženie. Deň-noc bolo treba byť ostražitý. Málokedy sa podarilo utiecť za sukou. Tu je to iné. Tu strážil kolektív. Celá svorka ľahšie niesla zodpovednosť. Vlastne to ani nebola práca. Bolo to veľmi dobre zariadené. Frikulín s obdivom pozoroval lásku medzi Pánom a svorkou.

Bolo mu ľúto, že nemôže a nechce mať pocit spolupatričnosti. Hrča v hrdle mu často nedala zaspať.

Raz ho v kôlni zobudili kroky Pána a hrmot káry. Pán zažal svetlo. Z káry vyklopil vrece a z vreca úplne bezvládneho psa. Položil pred neho misku s vodou. Zhasol a odišiel. Frikulín sa vymotal z pelechu. Očuchal mladého psa, ďobol doňho labou.

– Pi, chlapče! Napi sa!

Mladý bastard nereagoval. Frikulín zabehol do kotercov a volal.

– Máme nového kolegu! Máme nového kolegu!

Cez dieru sa mohli prepchať iba menšie psy. Maxo, Quido, Lucky, Adžedan, Poki a ešte niektoré. Stáli nad novým prírastkom, lízali ho a špekulovali, čo mu tak môže byť. Adžedan si mladého premerala samičím pohľadom a Frikulín pocítil žiarlivosť. V duchu oľutoval, že ich zavolal, ale keď Adžedan odchádzala, pošepla mu:

– Ty si krajší.

A keď bola už v diere, počul ešte:

– Najkrajší!

Frikulín do rána nezaspal. Ľahol si k mladému, aby ho zohrial. Pozoroval, čo robí láska k bratovi v jeho duši. Cítil, že zatrpknutosť sa rozpúšťa, ale bol rád, že tam nie sú žiadni svedkovia jeho dobroty.

Ako je to vlastne so mnou? – kládol si otázku Frikulín. – Je čas zmeniť sa! Musím byť schopný dôvery!

Ráno ho vyrušili kroky Pána. Zavrtel chvostom, chcel zostať ležať, aby ho pochválil, že sa stará o brata, ale semienko odhodlania zmeniť sa ešte nevyklíčilo.

Pán nevedel, že má pelech v kôlni, a mohol zareagovať všelijako. Pre istotu zaliezol za sudy. Pán zavrel za sebou dvere. Postál nad mladým. Skúmavo a zdĺhavo. Zohol sa po misku, pozrel do nej a odložil ju. Potom zobral porisko a udrel mladého po hlave. Ozval sa dutý tupý úder.

Frikulín takmer vykríkol. Zaliezol ešte viac a pozoroval Pána. Ten zobral železá v kúte, urobil z nich trojnožku a na ňu zavesil mladého za nohy. Vytiahol nôž, narezal kožu na zadných labách a vyzliekol mu ju cez hlavu. Šikovne podložil igelitové vrece a odrezal mu hlavu. Kožuch s hlavou tíško žuchli do vreca. Za nimi aj črevá, keď mu rozrezal brucho od pohlavia po hrudnú kosť. Vybral z nich pečeň, obličky, pľúca, žalúdok, slezinu, naporcoval mladého a pohádzal do kotla, ktorý stál v malej piecke s komínom vystrčeným cez plafón.

Igelitové vrece previazal drôtom a hodil ho na káru.

Krvavými rukami narobil triesky a nakáľal drevo. Zakúril, zobral vedro a pristúpil k sudom. Frikulín nedýchal. Nabral vody, umyl si ruky, akoby s tým všetkým nemal nič spoločné, a potom vylial vodu do kotla. Všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Pán bol zručný. Bolo vidieť, že to nerobí prvý raz. Frikulínovi došlo, čo by ho čakalo, keby sa v to ráno nepostavil na nohy. Pri tej predstave mu prišlo zle. Keď sa Pán pohol s károu smerom k smetisku, vybehol ku kotercom.

– Viete, čo je v tom igelitovom vreci na káre? – spýtal sa hrôzou zadychčaný Frikulín svorky. – Je v ňom ten mladý, čo ste ho v noci videli v kôlni.

– Umrel?! – vyšepla Adžedan.

– Nevydržal, už ho vezú, – zažartoval cynicky Poki.

– Nie, Pán ho zabil a teraz nám z neho varí vývar. Budeme obedovať telo svojho brata, – uviedol na pravú mieru veci Frikulín.

Zostalo ticho.

– Počkaj, počkaj, – ozval sa prvý Asty. – Ty chceš povedať, že náš Pán je schopný zabiť nášho brata a dať nám ho k obedu? Toto je jeho telo, jedzte?! Toto je jeho krv, prijmite?!

– Videl som tú zabíjačku na vlastné oči a ten dym z komína znamená, že je v plnom prúde, – povedal ticho Frikulín.

– Už sa to pečie, už sa to varí, – uškrnul sa Poki.

– Ty mlč, humorista, toto je vážna vec, – zahriakla ho Gora.

Všetky psy zhromaždené okolo Astyho a Frikulína zvedavo načúvali, čo sa bude diať. Asty zauvažoval a po chvíli povedal: – Neverím.

– Tu viera nepomôže, treba dôkazy, – ozvala sa Gora.

Malé psy sa vydali za Pánom a károu, niektoré šli obzrieť kôlňu. Vrátili sa a potvrdili krv na dlážke aj igelitové vrece s hlavou, vyhodené na smetisku. Astymu bolo jasné, že Frikulín netáral. Keď zomrie pes prirodzenou smrťou, nekrváca a neodloží si kožuch do vreca.

– Svorka, teda my, nemáme inú možnosť! – povedal Asty.

– Iba milovať vraha! – dodal Poki.

– Kto ti dáva žrať? – zaútočila Mirabel.

– Myslíš telá bratov? – zaťal Poki.

– Naším údelom je milovať! – zaúpela Mirabel. – Čakám rodinku.

Asty, uvedomujúc si zložitosť situácie, autoritatívne vyhlásil: – Keď svorka nebude mať Pána, kto nám dá žrať? Rozdrobíme sa, roztratíme, pochytajú nás, postrieľajú, pozrážajú autami. Pes sa nesmie túlať. Každý by si musel nájsť nového Pána, nejakú inú možnosť prežitia. – Nečakane sa otočil na Frikulína. – Ty by si mal byť nášmu Pánovi vďačný, zachránil ťa. Z túlavého psa spravil príslušníka. Dal ti domov a ty namiesto vďaky, poburuješ! – osopil sa naňho.

Frikulín pocítil, že sa opäť dostal do vzťahov lásky, a keď ho Adžedan prišla poľutovať, nevydržal a stiahol sa do kôlne. Je to tak, ako tušil, všetko sa spĺňa. Obed odmietol. Debaty po ceste do krčmy a pred krčmou sa nezúčastnil. Kým sa psy hádali, Pán pil. Zotmelo sa a začalo pršať. V tej najväčšej búrke sa Pán vybral domov. A oni sa mlčky pohli za ním.

Asi to spôsobilo zaburácanie hromu. Zahrmelo ohlušujúco a zdĺhavo. Ako keď v horách padá lavína. Oblohu preťal blesk a pole osvietil elektrický výboj. Svorka v jeho svetle videla, ako Asty, ten najvernejší, sa vymrštil a zuby zaťal do krku Pána. Bolo to nečakané a bez výzvy. Ani nemukol, ani nezavrčal, iba prudko zaútočil.

Pán padol na zem pod ťažkým telom vlčiaka. V mieste, kde mal kedysi ohryzok, chýbal aj kus krku a tepna striekala krv na všetky strany okolo metajúceho sa človeka. Svorka ako na povel sa v absolútnom tichu vrhla na Pána. Zuby psov šklbali látku a zacvakávali sa do mäkkých častí jeho tela. Poki vyšklbol z neho črevá a ťahal ich do tmy ako červeno-čiernu konfetu na bále. Vyhrýzli mu oči, odhryzli uši. Každý z neho niečo urval a rozvláčil po poli. Kožuchy mali premočené dažďom a krvou.

Niektoré psy sa začali medzi sebou ruvať, iné páriť. Krv a násilie pôsobili ako afrodiziakum. Frikulín zbadal Pokiho a Mirabel zadkami zrastených po koite, ako krúžia okolo ohlodanej kostry Pána. Zdvihla sa v ňom prudká vlna vášne. Vrhol sa na Adžedan a prenikol do nej chorým údom. Adžedan zavíjala od rozkoše, papuľou zaryla do blata a zadok čo najviac vystrčila zbesilým nárazom Frikulína.

Všade okolo sa dialo niečo podobné. Zmes vášní, zlosti, sklamania, násilia, nedorozumenia a chaosu. Apokalypsa. Revolúcia slobody. Zrazu sa ošiaľ skončil. Nečakane a naraz, tak ako sa začal.

Pokoj zastihol každého psa v inej časti poľa. Stáli v daždi, v tme, na rozbahnenom poli. Stáli tam ako šachové figúrky na šachovnici po skončení partie. Nikto z nich nevedel, či vyhratej, alebo prehratej. Nikto nevedel, čo bude ďalej.

Len čo povolilo zovretie Adžedan, Frikulín sa rozbehol a bežal. Bežal, hoci nevedel kam. Na návrší sa obzrel, práve keď blesk opäť a opäť preťal oblohu. Za sebou videl spievajúce psy s hlavami vyvrátenými k nebesiam. Spievali blues svojho Pána. Počul, ako Adžedan za ním volá:

Free… cool… in… Free… cool… in…

Prišlo mu to strašne smiešne. Rehotal sa a bežal do tmy.

Poznámka: Mená psov sú vymyslené.