Novodobým Piatkom je Wilson.

FOTO – REUTERS

Hanks ako vždy: energický, rozhodný, bystrý aj naivný. Workaholic. Zjemnite obraz, trošku uberte zvuk a jas – to je Tom Hanks v Stroskotancovi. Ešte uberte viac než dvadsať kíl, ktoré patrili k špeciálnemu detsko-mužnému pôvabu tejto hviezdy. Je tu útly vážny Hanks, ktorý akoby sa za mesiace diéty naozaj stal trochu iným.

Štyri roky na pustom ostrove, keď ako jediný prežije letecké nešťastie, naozaj musia z človeka urobiť niekoho iného. Podľa ohlasov kritiky, ale hlavne masového úspechu to vyzerá, že sa Stroskotanec môže stať predelom v dejinách Hollywoodu. Je to film, v ktorom sa väčšinu minutáže nič nedeje. A aj to, čo sa deje, sa deje pomaly. Navyše to všetko dopredu poznáme: čo iné môže človek robiť na pustom ostrove, než omotať si okolo hlavy košeľu, zúfalo šúchať paličky a tešiť sa, keď nakoniec vykreše oheň. Napichovať kraby na ostré prúty a zúrivo rozbíjať kokosové orechy. A schudnúť, pochopiteľne.

Tento film sa zrieka veľkej väčšiny z obrovského množstva čoraz dokonalejších lahôdok, ktoré dnes film ponúka. Akcie, sexu, krvi, vtipných dialógov a takmer aj deja. Nezrieka sa ich totálne, ale v dobrovoľnej diéte, po ktorej všetko chutí stonásobne. Divák prežije takmer polovicu filmu, kým mu režisér konečne dožičí pár taktov hudby. Je to askéza gurmána, ktorý vie, čo je rozkoš. Masový úspech filmu potvrdzuje, že táto stratégia prišla v správnom čase: všetkého sme prejedení – vyskúšame pôst. Jediná akčná scéna, zrútenie lietadla, vyzerá tak realisticky, že väčšina ostatných leteckých havárií, ktoré sme doteraz zažili vo všetkých dobrých i zlých katastrofických filmoch, pôsobí vedľa nej insitne. To až teraz zapochybujete, či náhodou nebude lepšie cestovať inak.

V pôvodnom Robinsonovi triumfuje princíp civilizácie. Vďaka nemu Robinson prežil. Dnešný Robinson už z civilizácie žiadny zvláštny úžitok nemá. Prežil len preto, lebo mal dôvod žiť, a tým dôvodom bola láska. Pobytom na ostrove mu osud vnútil šancu získať, naopak, od civilizácie odstup. To hovoria scény, ktoré si musíme vyplniť trochu aj sami: máme šancu získať odstup, chvíľu byť len so sebou, bez podnetov, na pár minút nekonzumovať. Našťastie, režisér Zemeckis je predsa viac profesionál než kazateľ. Príbeh plynie hladko, filozofia sa nevnucuje. Osudovosť Hanksovej partnerky Helen Huntovej, ktorá tu hrá len asi dvadsať minút, je presne taká civilná, ako si tento príbeh žiada.

Autor scenára prežil týždeň sám na ostrove, na ktorom sa film nakrúcal, aby si trochu užil Robinsonovho osudu. Chuckov život na ostrove, vrátane vzťahu k Wilsonovi, volejbalovej lopte s tvárou, jedinému spoločníkovi, je presvedčivý. Pravdaže, kým neberieme vážne, že tu podľa scenára mal Chuck žiť štyri roky. To by sme museli vidieť ťažšie scény než trhanie zubu kameňom. Priepasť samoty trvajúcej roky si ani nechceme vedieť predstaviť. Musíme mať na pamäti, že tento príbeh nie je ani nemá byť ničím iným než veľkou rozprávkou, a napriek všetkému stojí na geniálnom nápade, s ktorým kedysi prišiel pán Daniel Defoe. Kto mu dá Oscara?

ANDREA PUKOVÁ