Sedemdesiatsedemročný maliar Leonard Olschansky patrí k zakladateľom Christianie.
Leonard Olschansky má stále dlhé vlasy, aj keď už biele a čoraz redšie, zostalo mu veľa spomienok a zopár zubov. Stále alternatíva, a pritom už kmeť. Ako trávi dni? Dá si joint, potom trošku narába štetcom – je to maliar, dokonca nie bez talentu, prejde sa na bicykli alejami tejto poslednej bašty vzbury mládeže zo začiatku sedemdesiatych rokov. Tvrdí o sebe, že je šťastný človek.
Christiania je po tridsiatich rokoch existencie vyhľadávanou turistickou atrakciou.
Džungľa má tisíc obyvateľov
V septembri 1971 zaburácal ešte donedávna vojenským priestorom Christianie prvý veľký rockový koncert, objavili sa tam predavači hašišu, o pár dní na to po prvý raz polícia. Niektorí poslanci dánskeho parlamentu sa pýtali, či sa minister spravodlivosti mieni aj naďalej nečinne prizerať nezákonným aktivitám na pozemku kasárne. Christiania, miesto drog a hudby, sa stala cieľom sporadických návštev polície a predmetom otázok politikov. Slušný občan tam nevkročil – do džungle, v ktorej zúril hašiš a voľná láska.
V roku 1972 žilo v Christianii približne tisíc ľudí. Dnes je tam približne tisíc dospelých a dvesto detí. Odkedy v roku 1973 vtedajší minister spravodlivosti Kjeld Olesen oficiálne deklaroval Christianiu ako „spoločenský experiment“, jej obyvatelia poslušne platia nájomné, vodu a dane. Tak ako všetci ostatní.
Citadela ilúzií
Slobodné mesto začalo mať problémy samo so sebou. V prvých rokoch mnohí z jeho obyvateľov prešli z hašiša na tvrdé drogy. Viacerí na ne zomreli. V roku 1979 mala väčšina obyvateľov už po krk problémov so závislými od heroínu a postarala sa o to, aby sa šesťdesiat závislých odišlo liečiť. Tvrdé drogy boli z Christianie raz a navždy vykázané. Aj keď sa tu dodnes dá kúpiť hašiš, heroín či kokaín v Christianii nenájdete.
V polovici osemdesiatych rokov bojovala Christiania zas s rockermi. Priaznivci tvrdého rocku museli nakoniec akceptovať, že sa zrieknu používania zbraní a ostatných svojich insígnií. Napriek všetkým týmto opatreniam vstupovali do Christianie pomerne často policajti – väčšinou, aby zhabali hašiš. Začiatkom deväťdesiatych rokov tak robili dokonca niekoľkokrát denne.
Dnes už Christiania strážcov poriadku natoľko nezaujíma – zrejme aj preto, že okupácia kasární je od roku 1996 definitívne zlegalizovaná. Christiania môže zostať, ale pod podmienkou, že sa vykonajú niektoré stavebné úpravy a že parky budú voľne prístupné pre verejnosť. Pre niektorých obyvateľov Christianie je to prehnitý kompromis. Dohodnúť sa s políciou? Akceptovať štát? Chce byť Christiania štátom?
O Christianii sa svojho času snívalo aj na Slovensku. Bola to „oslobodená zóna“, uskutočnený sen. Alebo iba „citadela ilúzií“?
Mládež z generácie veľkého hnutia nových ideí a nového spôsobu života sa v sedemdesiatych rokoch na celom svete zbavovala ilúzií a postupne sa masovo znovu prispôsobovala a zaraďovala do zabehnutých štruktúr, od ktorých sa predtým s odporom odvrátila. Len v Christianii všetko zostalo tak, akoby si to dejiny rozmysleli.
Turistická atrakcia Kodane
Christiania je len dvesto metrov od dánskeho parlamentu. Žiadne autá, len množstvá pobiehajúcich psov. Je to vyhľadávaná turistická atrakcia – tým tam, pochopiteľne, tiež nie sú všetci nadšení. Chodia tam – s hrôzou v očiach – už aj skupiny z konzervatívneho dánskeho vidieka. Predsa to len bolo zaujímavé, hovoria si, keď sú už odtiaľ vonku.
Mnoho obyvateľov Christianie začína byť v dôchodkovom veku, ak sa to dá povedať o ľuďoch, z ktorých väčšina nikdy nechodila do žiadneho zamestnania. „Odolá Christiania starobe po tom, čo odolala času, politickému tlaku, po tom, čo odolala heroínovým dílerom, aj buržoáznemu systému?“ pýta sa L‘ Express.
Sociálny pracovník, ktorého do tohto terénu vyslala kodanská radnica, hovorí, že vek tam zatiaľ nie je veľkým problémom.
To ale neznamená, že si to myslia aj Christiančania. Na svojom valnom zhromaždení sa najskôr rozhodli, že jednu z budov vyhradia najstarším, o ktorých sa jedného dňa bude treba starať, ale nakoniec si povedali, že sa radšej spoľahnú na susedskú solidaritu. Ktorá však – s prenikaním buržoázneho okolia do Christianie – vraj už tiež nie je celkom to, čo bývala.
Nordický hippie s vekom objavuje umenie kompromisu a pôvab rozvážnosti, píše francúzsky L‘ Express. „Museli sme sa naučiť byť sebeckí,“ potvrdzuje jeden z nich, šesťdesiatdvaročný Willy Gregor. Museli vyhodiť tých, čo robili problémy, a nových prisťahovalcov starostlivo vyberať.
Najexkluzívnejší súkromný klub
Christiania je dnes taký príjemný priestor, na takom dobrom mieste v centre a k tomu taká lacná, že väčšina kodanských mladých by dala hocičo za to, aby tam mohli bývať. Lenže byť „kooptovaný“ do Christianie je čoraz ťažšie. Christiania je dnes najexkluzívnejším súkromným klubom v Dánsku. Tento malý raj buričov uprostred trhovej ekonomiky však podľa všetkého nemal inú možnosť.
Medzi obyvateľmi je mnoho takých, čo zmúdreli a žijú z platu. Ráno odchádzajú do práce a večer sa vracajú. Medzi utečencami spod kurately štátu sú aj mnohí jeho zamestnanci, hlavne učitelia. Tiež plno nezamestnaných a niekoľko penzistov, ktorí dostávajú dôchodok. Väčšine z nich vytŕča z ošúchaných svetrov mobil. A napokon, je tam aj zopár úspešných podnikateľov. A nie sú to len predavači hašiša v maličkých obchodíkoch na christianskej Pusher Street.
Prosperujú tu ešte miminálne dva obchody s biopotravinami, ekologická pekáreň, štýlové kaviarničky, renomované divadelné a koncertné sály, jedna obuvníčka, ktorá vám ušije topánky na mieru, vegetariánsky kuchár, čo vie pripraviť tofu tak, že je jedlé a za prijateľnú cenu, maliari, grafici, lutnista a ebenista. A tiež dielňa, kde sa vyrába slávny Christiania Bike, stabilná trojkolka s vozíkom, veľmi užitočná v enkláve, kde sú zakázané autá. Dobre sa však vyníma aj v tých najelegantnejších štvrtiach Kodane, mesta, v ktorom kraľuje bicykel. Zvlášť si ju chvália poštári, poslíčkovia a mamičky, ktoré takto môžu rozvážať deti do školy bez toho, aby znečisťovali ovzdušie.
Miesto, kam sa uteká z domu
Leonard Olschansky je zaslúžilý priekopník – žije na mieste, ktoré mu stále môže pripomínať mladosť. „Desať nás tu už prekročilo sedemdesiatku,“ hovorí sedemdesiattriročný Laurie Grundt. Pripúšťa, že je pravda, že tam nie je nemocnica ani opatrovateľská služba, ale načo, veď v Kodani ich je dosť, a tá je, nakoniec, hneď za rohom. Nie je v tom rozpor, programovo ignorovať dánsku spoločnosť, ale potom sa spoliehať na jej pomoc? Laurie pokrčí plecami: „Celý život je hrozný paradox.“
Šesťdesiatšesťročný Nór Lausten Jens žije v Christianii pätnásť rokov – odkedy odišiel ako učiteľ do dôchodku. Všetci starí priatelia mu odišli, „väčšinou zostali bez ilúzií“. Christiania podľa neho už nemá veľa čo ponúknuť oproti minulosti, keď bola ideálom. „Zrazu si tu pripadám trocha ako cudzinec. Ale vonku by to bolo ešte horšie.“
Veľkú časť populácie tvoria odrastené deti, ktoré ušli z domu. V štrnástich rokoch tam takto prišla aj Nadia Steinová – a žije tam stále. Dnes má dvadsaťsedem rokov a je úspešná hudobníčka. „Pravdaže, nie je to tu vždy bohviečo. Ale iné štvrte majú zase iné problémy. V Christianii má umenie aspoň šancu,“ hovorí Nadia. „Tu je inšpirácia.“
Christiania je stále miestom, kam sa uteká z domu. Nadiin domček stojí uprostred zelene, a je, samozrejme, lacný. Takzvaný užívací poplatok platí mesačne do spoločnej pokladne, odkiaľ sa odvádza daň mestu a štátu.
Mier a láska
Maliar Leonard bol jedným z prvých obyvateľov slobodnej zóny a ako každý veterán rád hovorí o dávnych bitkách. Bol v skupine tých mladých vandalov, ktorí v septembri 1971 zvalili ohrady na rohu ulíc Prinsessgade a Refshalevej, v štvrti Christianiashavn, v juhovýchodnej časti kodanského centra. Ohrada chránila pozemok patriaci dánskej armáde, ktorý obsadili bojovníci za „peace and love“. Steny kasárne pomaľovali psychodelickými obrazmi a militantnými sloganmi a usadili sa tam natrvalo. Vzbudilo to hrozné pobúrenie pravičiarov a nutkavý záujem ľavičiarov, aspoň na začiatku. Oboje sa nakoniec zmenilo na triezve tolerovanie. Christiania vyšla v ústrety, keď sa so štátom a mestom dohodla na poplatkoch a licenciách za krčmičky a bistrá a vypudila dílerov tvrdých drog.
Pôvodná idea bola „oslobodiť“ časť mestského územia a urobiť z neho laboratórium pre utópie konca šesťdesiatych rokov. V slobodnej komúne sa deti kvetov premávali úplne nahé, fajčili trávu, pohŕdali súkromným vlastníctvom aj vlastnou vzájomnou žiarlivosťou.
Často sa hádali, či by nemali byť radikálnejší a prestať tolerovať všeobecnú spokojnosť, alebo vyhnať mafiánskych dílerov a neskôr násiliachtivé tlupy tetovaných rockerov na motorkách.
Starnutie divochov
Christiania má za sebou svoje zvady, svoje hrdinské dejiny, kompromisy, zápasy s policajtmi a sny, ktoré sa postupne rozpúšťajú. Tu, vo svete bez zákazov, či aspoň takmer bez zákazov, zostarla vzorka neprispôsobenej mládeže Európy. Dospelí byť nemuseli. Spolu s temperamentom prišli postupne o časť nadšenia i o ilúzie o sebe samých. Ale pre nich bola strata ilúzií neporovnateľne menším šokom ako pre ich rovesníkov, ktorí museli odhodiť svoje predstavy bezo zvyšku a zo dňa na deň. A tak je starnutie divochov krotké a zmierené, ale predsa len pomerne bezstarostné.
Willy Gregor žije v Christianii, podobne ako Leonard Olschansky, tridsať rokov: „V Christianii majú ľudia sklon zabúdať, aký život naozaj je.“ Willy Gregor hovorí o „veľmi inteligentnom kolektívnom mozgu, ktorý patrí celej Christianii.“ Uznáva, že jej telo chátra, a už občas neposlúcha. „Ale duch, duch je tu stále mladý.“ S tým súhlasí aj Leonard, ktorý si nevie predstaviť chátrať niekde inde. „V Christianii ste obklopený mladosťou,“ hovorí a ukazuje koncom štetca na dievča, čo práve prešlo okolo a usmialo sa, keď ho videlo maľovať. „Čo by som robil, keby som bol inde? Sedel v kresle a pozeral telku?“
MARTA FRIŠOVÁ
(S použitím informácií francúzskeho týždenníka L‘ Express, nemeckého denníka Die Welt.)
