Keď mala Alina Kabajevová pätnásť rokov, dobyla na Hrách dobrej vôle v roku 1998 v New Yorku Ameriku. Amerických novinárov však mierne šokovala svojou prostorekosťou. Na otázku, čo spraví s nemalou sumou za víťazstvo, len mykla plecami: „Uvidíme, ale je to príma pocit, keď tie peniaze máte a môžete rozvíjať fantáziu, na čo ich utratíte.“ Hrozivé ticho nastalo, keď Alina zodpovedala otázku, či sa jej páči Amerika: „Som tu už štvrtý raz, ale musím sa priznať, že také Japonsko mi je oveľa milšie.“ A v čom – nedali sa odbyť americkí novinári. „Vo všetkom!“ A začala im rozprávať o úžasnej japonskej kultúre, tradíciách, histórii, milých a pokorných ľuďoch. Prekvapilo ich aj vyhlásenie, že doma nosí radšej ako džínsy kimono a že americký idol DiCaprio ju vôbec nedojíma: „Ten blondiak mi ktoviečo nehovorí, tie jeho bláznovinky ma rozčuľujú. A film Titanic? Ktovie ako mnou nepohol. Obyčajný film. Iba veľa reklamného tresku okolo.“
Alina však uznala, že aj v Amerike nachádza gigantov: „To, čo tu obdivujem, sú športovci. Mojím favoritom je Michael Jordan. Fascinuje ma aj ako človek, je to neobyčajne charizmatická osobnosť. Vzbudil vo mne túžbu vidieť na vlastné oči zápas NBA so všetkým, čo k nemu patrí. S atmosférou, popcornom, hranolčekmi s kečupom a kokakolou.“
Osobitnou kapitolou vo vzťahu Aliny a Ameriky je Hollywood. Gymnastka z neho dostala počas svojho dištancu ponuku. Najprv bola nadšená, tešila sa, že sa stretne s Tomom Cruisom. Navyše, po tom, čo hrala v japonskom filme športovkyňu, ktorá so svojimi kužeľmi pobláznila celú armádu a potom záhadne zmizla, by sa mohla opäť objaviť na filmovom plátne. Ale scenár ju sklamal. V thrilleri jej dali rolu hluchonemej dievčiny, a ešte k tomu prikovanej reťazami. V celom filme mala hrať úlohu trpiaceho mučeníka. A to veru nie je Alina.
