FOTO - ČTK
idoly sú Botho Strauss a Marguerite Durasová. Kumšt, jej v poradí štvrtá hra, sa stala pravdepodobne najhranejšou súčasnou hrou vôbec. Preložili ju do tridsiatich šiestich jazykov. Celkový počet repríz po celom svete je doteraz asi 20 000. Tvrdí sa, že Yasmina Reza má v sebe čosi magické.
Taký obrovský úspech ľudí zmení. Ale zdá sa, že Yasmina Reza je presne taká ako predtým. Rovnako sebavedomá, bystrá, zvláštna, občas arogantná, ale aj zraniteľná. Jej ďalšiu hru Život na trikrát uviedol pred troma rokmi vo Viedni Luc Bondy, nasledovali Atény a Paríž - tam sa hrá každý večer a nakoniec Londýn.
Dnes večer má v réžii Martina Porubjaka premiéru v bratislavskom Štúdiu L + S . V hlavných úlohách sa predstavia Emília Vášáryová, Milan Lasica, Marta Sládečková a Milan Kňažko.
Vaše hry sa hrajú po celom svete, jedna z nich v Paríži. Videli sme vás hrať vo filme Andrého Techiné. Ako sa cítite v takom víre?
„Pokojne. Určite aj preto, lebo som nútená zostávať v Paríži a každý večer hrať. Som viazaná činnosťou, ktorá je aj remeslom, činnosťou, ktorá sa opakuje. Je to čosi ako askéza. Zvyšok mi pripadá ako ozvena z diaľky. Sláva cez fax, poštu. Bolo by odo mňa veľmi nevďačné povedať, že si to nevážim, ale nevzrušuje ma to. Možno je to škoda.“
Nudí vás sláva?
„Nie, som spokojná. Ešte viem byť veľmi spokojná. Ale city sú inde.“
Kde?
„Mala som hroznú úzkosť, keď som šla na predstavenie Život na trikrát v Burghtheatri v réžii Luca Bondyho. Niektoré jeho inscenácie sa mi páčili, iné menej, a nemohla som byť pri prvom čítaní. Hovorili sme o práci často po telefóne, a dosť som sa bála jeho neobyčajne radikálnych, neurotických a neobyčajne radikálnych názorov. Keď som videla predstavenie úplne súvislé, pociťovala som obrovské šťastie. Kým nevidíte, ako hru hrajú herci, ste v úplnej neistote.“
Úspech? Prečo?
„Vychovali ma ako Francúzku zamilovanú do Francúzska v rodine prisťahovalcov. Môj otec je pôvodom Iránčan, narodil sa v Moskve a dostal sa sem cez Nemecko. Mama je maďarská huslistka. K tomu prirátajte židovskú kultúru, nostalgiu strednej Európy, zbožňovanie umenia a hudby. Som iná, ako tí, čo majú vlasť okolo seba. Ja ešte stále žijem v zvedavosti, čo prinesie náhoda, stretnutia, dobrodružstvá akéhokoľvek druhu, aj skromné a krátke.“
Francúzi sú iní?
„Hovorila som s nimi veľakrát a myslím, že sú. Nechcú sa predviesť vo svete, lebo sa boja, že doma sa tak na nich zabudne. Umelci sú malomeštiacki, vrátane hercov a spisovateľov. Len čo napíšu hru, alebo knižku, už chcú byť zapísaní v lepšej spoločnosti, sedieť v komisiách a inštitúciách. A chcú sa angažovať politicky. Pre mňa je to naopak.“
Ako?
„Písať znamená byť nespoločenská. Jedinou mojou spoločenskou zodpovednosťou je, že píšem. Mám množstvo priateľov, ale nie som členkou nijakých spolkov.“
Prečo nie?
„Nechcem pochodovať pod žiadnou vlajkou. V žiadnej ideológii a v žiadnom združení. Umelci majú často plné ústa združení, pretože si myslia, že im to uľahčí kariéru.“
Nikdy ste ani nepodpísali žiadnu petíciu?
„Nikdy v živote. Ani keby šlo o dobrú vec. Akým právom by som ju podpisovala? Právom známeho mena? Také právo mi je odporné.“
Nie je ľahké byť rebelantkou, keď stojíte na vrchole?
„Nikto nemôže povedať, že by som niekedy bola iná. Aj keď som bola bez peňazí, lebo som nechcela, aby ma živili rodičia. Písanie je a má zostať výsostne individuálna činnosť. Samotárska. Divá.“
Píšete o sebe?
„Áno aj nie. Vždy som písala o tom, čo som nebola ja, a to ma zaujíma. Starší ľudia, muži, ich pancier a ich krehkosť. Naozaj silní ľudia nepotrebujú pancier.“
MARC LAMBRON
