FOTO – SIMON CHAPUT

Narodili sa v jeden deň – 13. júna 1935. Christo v Bulharsku, Jeanne-Claude v Maroku. Stretli sa o dvadsaťtri rokov neskôr v Paríži, keď Christo dostal objednávku namaľovať portrét matky Jeanne—Claude. V tom roku Christo Javacheff (tak znie jeho celé meno) vystavil v okruhu francúzskych Nových realistov svoje prvé „balíky“ a „zabalené objekty“ a zbalil aj krásnu marockú dievčinu.

Od toho roku sa datuje jedno z najplodnejších umeleckých partnerstiev, ktoré zatiaľ vyvrcholilo v júni roku 1995. Verejnosti bol vtedy sprístupnený ich dlhoročný projekt zabalenej budovy Ríšskeho snemu (Reichstag) v Berlíne, na ktorom pracovali od roku 1971. Na slávnostnej inaugurácii bolo podľa organizátorov údajne 300-tisíc návštevníkov, čo bude asi ešte dlho neprekonaný rekord svetových vernisáží.

Zabalená rieka

v Colorade

Počas augusta 1992, 1993 a 1994 precestoval Christo so Jeanne-Claude 22 530 kilometrov v oblasti Skalistých hôr na západe Spojených štátov, aby našiel vhodný objekt pre svoj nový projekt. Spolu so svojím trinásťčlenným tímom, v ktorom nechýba ani dvorný fotograf Wolfgang Volz, osobne preskúmali osemdesiatdeväť riek v Skalistých horách rozprestierajúcich sa v siedmich štátoch USA.

„Do záverečného konkurzu sa dostalo šesť kandidátov. Rozhodnutie bolo ťažké. Až v roku 1996 sme definitívne zvolili rieku Arkansas v Colorade na jej hornom toku,“ povedal v rozhovore pre SME Christo, ktorý od roku 1964 žije so Jeanne-Claude v New Yorku. „Nasledovali technické štúdie, ktoré sme pri rieke robili vždy od júna do septembra, teda približne v období, keď chceme uskutočniť náš projekt. V súčasnosti sme v štádiu, keď sa pomaly začínajú vyrábať materiály na prekrytie rieky. Ako obvykle, je to jedna veľká anabáza, lebo po dobrých skúsenostiach s Ríšskym snemom sa opäť budú šiť v Japonsku. Viete si teda predstaviť, koľko kilometrov musím nalietať. Verím totiž len tomu, čo vidím na vlastné oči a čoho sa dotknem vlastnými rukami.“

Projekt Christa a Jeanne-Claude predpokladá dvojtýždňové prekrytie rieky Arkansas na dĺžke takmer desiatich kilometrov. Podobne ako pri Reichstagu, aj tu budú použité špeciálne tkaniny so striebristou farebnosťou, ktoré budú z veľkej časti z recyklovateľných materiálov. Vizuálne budú pôsobiť ako veľkorozmerné panely, ktoré budú visieť nad riekou vo výške od troch do siedmich metrov. Keďže materiál bude priehľadný, na diváka bude pôsobiť neopakovateľná scenéria výtvarného divadla uprostred divokej prírody.

„Všetky existujúce mosty, nehovoriac už o prírodných výtvoroch, zostanú zachované,“ hovorí Christo. „Rovnako ako pri všetkých doterajších projektoch dotýkajúcich sa prírody, aj pri tomto môžu byť ekologickí aktivisti spokojní. Kedy chceme projekt uskutočniť? Podľa plánu v lete roku 2003.“

Zabaliť Mesiac?

Prečo nie!

Svetové meno si Christo spravil projektom 5600 kubických metrov balíka, ktorý roku 1968 realizoval na Documente 4 v nemeckom Kasseli. Na ďalších významných projektoch spolupracoval Christo so Jeanne-Claude; z nich spomeňme: Zabalené múzeum súčasného umenia v Chicagu (1969), Zabalené pobrežie v Little Bay v austrálskom Sydney – 92,9 tisíca metrov štvorcových (1969), Zabalené pomníky v Miláne (1970), Zabalené ostrovy – Biscayne Bay, Great Miami na Floride (1983), Zabalený most Pont Neuf v Paríži (1985) či Dáždniky v Japonsku a USA (1991).

Po Reichstagu realizovali ešte zabalené stromy v parku pri novootvorenom súkromnom Beylerovom múzeu vo švajčiarskom meste Riehen neďaleko Bazileja (1998) a inštaláciu v budove starého plynomeru v nemeckom Oberhausene 1999.

Všetky náklady na realizáciu svojich snov si Christo s manželkou hradí zo svojej spoločnosti C.V.J. Corporation, ktorá predáva jeho kresby, koláže a litografie z predchádzajúcich projektov. „Keď som vstupoval na scénu, považovali nás za čudákov, ktorí si odbavujú svoje komplexy. Keď sa naše projekty stali svetoznáme, zaraďovali nás k megalomanom, ktorí keby mohli, zabalili by aj Mesiac. A prečo nie? Keby to bolo technicky možné, veľmi rád by som to urobil. Mesiac si však už asi musím nechať na ďalší život.“

ĽUDO PETRÁNSKY