FOTO - TASR
BRATISLAVA - Vo veku nedožitých 54 rokov zomrel v nedeľu 9. marca vo večerných hodinách herec Vladimír Durdík, člen Činohry Slovenského národného divadla. Herec bol posledný týždeň hospitalizovaný. „So smútkom musím priznať, že som to predpokladal, bol dlhodobo chorý. Zaskočilo ma akurát to, že zrazu v šatni nebudem mať kamaráta,“ hovorí riaditeľ činohry Juraj Slezáček. „Treba si na to zvyknúť, nič iné sa nedá robiť,“ dodáva. Otec Vladimíra Durdíka, známy herec rovnakého mena, zomrel len o rok starší ako jeho syn.
Vladimír Durdík sa narodil 23. mája 1949 v Smižanoch na východnom Slovensku. V rokoch 1971-1975 bol členom Činohry Štátneho divadla v Košiciach, od roku 1975 pôsobil v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave. Vo svojej hereckej kariére stvárňoval predovšetkým lyricko-romantické typy kladných hrdinov. Z jeho divadelných postáv treba spomenúť stvárnenie Valéra v Tartuffovi (1975) v Štátnom divadle v Košiciach. Na doskách Slovenského národného divadla to boli úlohy Petra (1979) v Kolotoči, Šiškina (1982) v Meštiakoch, Andronicus Fabriczy-Glembay (1986) v hre Páni Glembayovci, Leonardo (1987) v Krvavej svadbe. „Naposledy sme spolu alternovali rozprávku, ale zahrali sme si aj malý výstup v Liliome,“ hovorí Juraj Slezáček. „Bol veľmi poctivý, slušný a charakterný herec. Hlavne v mladosti patril k slovenskej špici, potom toho šťastia až tak veľmi nemal.“
Jeho výrazné herecké umenie sa prejavilo aj na plátne, kde v roku 1960 debutoval detskou úlohou vo filme Strieborný favorit, ďalej to boli napríklad Katakomby (1971), Červené víno (1972), Ďaleko je od neba (1972) a Ohnivé križovatky (1974). Neobišiel ani televíznu obrazovku, kde mal významné herecké zastúpenie v známych bratislavských pondelkoch a v inscenáciách pre deti a mládež. V televíznej tvorbe sa jeho výrazný herecký výkon prejavil v spracovaní diel Pavla Országha Hviezdoslava v Ežovi Vlkolinskom (1978) a Gáborovi Vlkolinskom (1973), ďalej v Macbethovi (1982) a predovšetkým v Chlapcovi s husľami (1973). Za výkon v naposledy menovanom televíznom diele získal aj Cenu J. Borodáča.
Na slovenskej hereckej scéne patril Vladimír Durdík medzi významných recitátorov. Okrem toho bol známy nielen hereckým prejavom, ale aj ako kuchár amatér, čo prezentoval i na obrazovke Slovenskej televízie.
Jedna z jeho posledných aktuálnych úloh bola rola Žehliara v hre Jeana Clauda Grumberga Krajčírky. Predstavenie sa dnes na Malej scéne podľa Slezáčka bude hrať s alternáciou, na počesť zosnulého herca.
(kul, tasr)
Žehliar v dielni pána Leona
Vladimír Durdík zostane v pamäti ako herec so zamatovým hlasom. Svojím lyrickým výzorom bol akoby predurčený stvárňovať kladné romantické postavy. Keď v roku 1971 absolvoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, bol možno trochu v tieni svojho otca, v tom čase dobre známeho herca, po ktorom zdedil nielen talent, ale aj krstné meno.
Po prechode do Bratislavy bol členom Slovenského národného divadla, hoci na javisku našej prvej scény mu patrili skôr menšie postavy. Jeho poslednou divadelnou postavou bola úloha Žehliara v dielni pána Léona v inscenácii hry Jeana-Claude Grumberga Krajčírky. Vladimír Durdík v tejto úlohe veľa nehovoril, ale práve vďaka svojej uzavretosti bol tým najvýrečnejším pozadím neúnavného a často banálneho klebetenia krajčírok.
Herec vytvoril s obrovskou vnútornou silou obraz človeka, ktorý sa vrátil z koncentračného tábora bez dokladov, a tým akoby aj bez mena. A hoci nedával do popredia svoju bolesť, skôr sa usiloval chápať iných, bol akousi nemou výčitkou pragmatizmu okolia. Zúfalý pokus o zblíženie s ním zo strany vdovy Simone patril k najsilnejším momentom inscenácie. Predstaviteľka tejto úlohy, Ingrid Timková, spomína na Vladimíra Durdíka: „Práca s ním bola veľmi príjemná, mám na neho len tie najlepšie spomienky. Ako kolega bol ústretový, nevyvolával konflikty, dodával uvoľnenosť nášmu vzťahu na javisku“. (zu)
