a v súvislosti s jeho knihou Sestra aj takáto veta: „Žiadny politologický alebo sociologický tím nedokázal popísať prevrat v roku 1989 tak, ako Jáchym Topol vo svojom monštruóznom románe Sestra.“ JÁCHYM TOPOL (1962) sa literárnej tvorbe venoval už od mladosti, avšak oficiálne mu jeho práce začali vychádzať až po roku 1989.

Jedného z najvýraznejších zjavov súčasnej českej literárnej scény sme zastihli tesne predtým, ako išiel vydavateľovi Viktorovi Stojlovovi z pražského vydavateľstva Torst zaniesť rukopis nového románu Noční práce.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že je to vaša najlepšia kniha. S tými doterajšími teda nie ste príliš spokojný?

„Zdá sa mi, že doteraz som písal autogénom a krompáčom. Nočnú prácu som písal lupienkovou pílou. Preto si myslím, že je najlepšia.“

Nie ste príliš náročný?

„Samozrejme, teší ma, že moje knihy vyšli a ľudia si ich stále čítajú, ale trpím na trvalú nespokojnosť s vlastným textom.“

Najradšej by ste ich prepísali?

„To mi ani nehovorte, lebo rukopis vydavateľovi ani neodovzdám. Stále si nervózne hryziem nechty a pozerám do textu, či by som nemal niečo zmeniť. Predsa mám isté skúsenosti, a tak viem, že som v známom stave - ako po chorobe.“

Nechcem vás v nej utvrdzovať, ale nemáte trochu strach z toho, ako ľudia prijmú knihu, ktorú pokladáte za najlepšiu?

„Obávam sa, do akej miery som splnil očakávania. Som však presvedčený, že som to urobil najlepšie, ako som vedel. Neviem, čo by som dodal. Keď sa niekomu nepáči, tak nech ju nečíta.“

O vás je známe, že knihu dokážete napísať veľmi rýchlo. Ako dlho vám to trvalo teraz?

„O tejto knihe sa to nedá povedať. Predchádzalo jej obrovské množstvo poznámok a roztrúsených lístočkov, ktoré som písal po vlakoch a autobusoch. Sestru aj Anjela som napísal za tri mesiace, Noční práce trvala rok. Snažil som sa na tomto románe, ako sa patrí, navyše, prišli do toho aj osobné problémy. Stále som sa sťahoval.“

Táto kniha by mala vyjsť na jeseň súčasne v nemeckom a fran- cúzskom preklade. Do akej miery ich kontrolujete?

„S prekladateľmi sme vo veľmi úzkom kontakte. Do francúzštiny ju prekladá Marianne Canavaggio, ktorá je aj prekladateľkou Hrabala, a do nemčiny kamarátka Eva Prokousová. Som im k dispozícii a odpovedám na množstvo otázok. Od čias, čo existuje mail, je to veľmi zrýchlené.“

Vyhovuje vám táto zrýchlená forma komunikácie - človeku, ktorý nebol príliš naklonený súčasným technológiám?

„Je to dvojsečné. Napríklad mobil mi uľahčil život, ale ma tiež zavalil množstvom nezmyslov. Zároveň je to nejednoznačné. Keď mi niekto nepíše maily alebo neposiela SMS-ky, hovorím si: to je strašné, nikto ma nemá rád. Keď je toho veľa, tak si hundrem: stále ma niekto otravuje.“

Stále tvrdíte, že spisovateľ by mal tvoriť osamote?

„Zistil som, že je to jediný spôsob, ako môžem niečo robiť. Čítal som o tom, ako Hrabal písal na kuchynskom stole, pričom jeho manželka miešala omáčku a cez okno sa s ním bavili ľudia. Tolstoj vraj musel čuchať nahnité jablká, Hemingway sa osviežoval whisky. Po svete behá množstvo potenciálnych spisovateľov, len si nenašli podmienky.“

Toleruje rodina váš spisovateľ- ský rituál?

„Keď prídem z Francúzska zo štipendijného pobytu, manželka Bára odlieta do Kanady. No a ja sa potom venujem svojej štvorročnej dcére Márii, s ktorou onedlho odchádzame na dva týždne na dedinu neďaleko Prahy.“

Dostávate od nej aj rady na písanie?

„Áno, dcéra sa už o mojej práci vyjadrila. Keď vidí, že idem preč, hovorí, aby som nikde nešiel a neukladal papier na papier. Najradšej mám, keď sme spolu a vonku prší. Vtedy si čítame rozprávky, ktoré už viem takmer naspamäť.“

Nedávno ste sa vrátili z verejných čítačiek po Čechách. Máte dojem, že ľudí literatúra ešte za- ujíma?

„Domnievam sa, že áno. Veľa ľudí je už unavených z komerčného výbuchu televízií a rôznych digitálnych technológií. Existujú stabilné a myslím, že aj dosť široké enklávy ľudí, ktorí radi čítajú.“

Minulý rok ste vydali knihu zobraných textov pre skupinu vášho brata Filipa Psí vojáci. Čím si vysvetľujete takú životnosť tejto skupiny?

„Tiež sa mi zdá neuveriteľné, že kapela hrá už vyše dvadsať rokov. Začali sme, keď mal Filip trinásť a ja šestnásť. Musí to byť nejaký spoločný duchovný pocit. Veď nám to prinášalo len stresy, ktoré pri bratovi vyústili až do zdravotných problémov. Asi ide o tvrdošijnú nutnosť.“

Čo bude nasledovať po Nočnej práci?

„Píšem nepretržite. Keď dokončím knihu, uvoľním sa a môžem ísť robiť niečo ďalšie. V máji budúceho roku by som chcel vydať ďalšiu knihu. Nebude to klasický román, ale text inšpirovaný mojou cestou do Mongolska pred dvoma rokmi. Je to text zahalený tajomstvom. Veľmi rád mením žánre. Raz je to román, potom scenár, inokedy básne či preklady. Nechcem sa stať fabrikou, ktorá stále prináša to isté. Chcem robiť niečo nové, aby ma to bavilo.“

ĽUDO PETRÁNSKY