Lori Wallachová, hlavná organizátorka masových protestov v Seattli počas summitu Svetovej organizácie obchodu (WTO) v roku 1999.

Som progresivista. Progresivisti prikladajú oveľa väčšiu váhu procesom, ktoré súvisia s mocou, rovnosťou a zodpovednosťou, a s nedôverou posudzujú všetko, čo je príliš veľké. Liberáli sa nazdávajú, že všetky problémy sveta spôsobujú vlády jednotlivých štátov. Progresivisti vidia problém v tom, keď sa vláda, mediálna inštitúcia či firma neprimerane rozrastie.

Nemrzí vás, že vás pokladajú za luddistku? (Luddisti boli v 19. storočí hnutím ničiteľov strojov. Robotníci ničili nové stroje, pretože si mysleli, že zapríčiňujú nezamestnanosť.)

Nie. Neil Ludd chcel rozvoj technológie zastaviť. Ja nevravím, že globálny obchod treba zničiť, do istej miery je užitočný. Záleží na tom, v akých podmienkach sa realizuje. Tí, čo ma označujú za luddistku, tvrdia, že mojím cieľom je zničenie súčasného hospodárskeho systému. To je hlúposť. Nie som antiglobalistka. Ja iba vravím, že to, čo existuje, nie je nič definitívne. Je to iba jedna z mnohých možností. Je to, jednoducho, nesprávna voľba. Treba to zmeniť na niečo, čo bude fungovať lepšie.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Veľmi dôležitá bola správa, že OECD (Organizácia pre ekonomický a hospodársky rozvoj) odstúpila od MAI, Multilaterálnej dohody o pravidlách týkajúcich sa medzinárodných investícií. Bola to tajná dohoda. Keď ju naši hackeri z počítačov MAI získali, okamžite sme ju uverejnili na internete, aby sa celý svet o tom dozvedel. Urobili sme to s krížom po funuse, 90 percent dohôd už signatári stihli zrealizovať, ale malo to ohromný efekt. Sama som bola prekvapená, koľko Američanov okamžite pochopilo, o čo ide. Vybrali si dovolenky a prišli do Seattlu, aby tam vyjadrili svoj nesúhlas. Štyridsaťtisíc ľudí povedalo: Už toho bolo dosť!

A najväčšia porážka?

Začiatkom 90. rokov som často chodila do Ženevy, kde som rokovala s mnohými úradníkmi z GATT (Všeobecná dohoda o clách a obchode). Vtedy som ešte študovala – politológiu a obchodné právo. Nosila som im tony papierov s rozličnými návrhmi, ako túto dohodu vylepšiť, ale ledva som za sebou zavrela dvere, všetko skončilo v odpadovom koši. Arogancia globálnych byrokratov ma neslýchane motivovala. Rozhodla som sa pre aktívnu politickú činnosť.

Ako ste získali text Multilaterálnej dohody o investíciách OECD?

Text prišiel v papierovej obálke. Okamžite sme ho dali na internet. O tom, ako sme ho získali, nemôžem zatiaľ nič prezradiť.

Komu doručili obálku?

Organizácii Public Citizen. Priniesol ju bocian. Bol to tajný dokument, tri roky sa nesmel rozmnožovať. V počítači sme okamžite stránku po stránke zoskenovali, vytlačili, umiestnili na internet a k textu sme pripojili vlastnú analýzu. O tri dni sa o tajnej správe dozvedel celý svet.

Niektorí tvrdia, že vaša koalícia protestu preceňuje svoju úlohu v Seattli. Poukazujú na to, že summit bol zle pripravený, pretože WTO už dlho nemalo predsedu, že program bol príliš nahustený, že rozvojové krajiny sa usilovali pretlačiť niekoľko klauzúl, ktoré neprešli už na poslednom summite, že ste protest nemali organizovať v USA, už kvôli atmosfére v predvečer volebnej kampane.

To všetko sú iba mystifikácie ľudí, ktorí prehrali. Pravdaže, spomenuté okolnosti mali na priebeh istý vplyv. Ukázalo sa však, že lepšie miesto ako Seattle sme si ani nemohli zvoliť. Je to hospodárske centrum nového typu s významným exportom, jedno z najperspektívnejších miest na pacifickom pobreží. Najväčší úspech sme však nedosiahli v Seattli. V Spojených štátoch celý rok pred summitom organizovalo vyše tridsať koalícií rôznych organizácií – podobných našej – mimoriadne úspešnú kampaň o obchodných praktikách nadnárodných korporácií. Státisíce ľudí pochopilo, že tieto praktiky sú často v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktoré USA ako člen GATT podpísali.

Vytvorili ste zvláštnu koalíciu. Z odborárov, zelených, ekológov, progresivistov…

…cirkevných organizácií, tibetských mníchov, malých podnikateľov….

Čo týchto ľudí spája?

Po prvé: názor, že ubúdanie demokracie vo svetovom obchode nie je možné donekonečna tolerovať. Po druhé: ide o ľudí, ktorí sa stali obeťami súčasného stavu. Napríklad farmári, ktorých hospodárstva prestali byť v poslednom desaťročí ziskové, hoci export amerických poľnohospodárskych produktov v rovnakom čase giganticky vzrástol.

Koľko krajín kooperuje v tejto koalícii?

Asi tridsať, pričom vo väčšine krajín sa už ľudia naučili spolupracovať produktívne.

Ako sa organizujú globálne protestné akcie?

Aby sme dokázali viesť celoročnú kampaň, museli sme sa na prelome rokov 1998 a 1999 stretnúť s najdôležitejšími koaličnými partnermi a vypracovať plán. Internet používame iba na prenos informácií. Najdôležitejšia práca sa vykoná počas osobných stretnutí.

Koľko stála protestná akcia v Seattli?

Medzinárodná kampaň stála toľko ako naše náklady na telefón: asi 20 000 dolárov.

Ako organizujete akciu telefónom?

Keď sa oznámilo, že summit sa bude konať v Seattli, podľa telefónnych zoznamov sme rezervovali vyše 400 izieb v hoteloch. Stihli sme to skôr ako americká administratíva WTO. Na túto akciu sme vynaložili väčšinu úspor našich členov a ich rodičov. V marci 1999 sme otvorili úrad v centre Seattle a začali organizovať skupiny dobrovoľných agitátorov. Tí chodili po miestnych univerzitách, navštevovali Rotary kluby a najrozličnejšie občianske organizácie, aby im objasnili, o čo v akcii zameranej proti netransparentnosti WTO ide, a získali ich pre našu vec. Naši kritici, ktorí vedia, že korporácie vydali na tento summit milióny dolárov, hovoria, že aj nás to muselo stáť milióny. Klamú – dobrovoľníci, obyčajní občania, pracovali pre nás zadarmo. Vyše 2000 ľudí sme umiestnili v domácnostiach. Neskôr sa nás pýtali: Z čoho ste zaplatili desaťdenný pobyt v Spojených štátoch účastníkom z rozvojových krajín? Nestálo nás to ani cent: aktivistov z celého sveta prichýlili rôzne rodiny, starali sa o nich, kŕmili ich. Mali sme aj dobrovoľnú skupinu vodičov: asi sto áut. Dobrovoľníkov sme riadili vysielačkami. To je jedna z mála vecí, ktorú sme museli zaplatiť. Počas akcie sme platili iba štyroch pracovníkov, ktorí koordinovali prácu 600 dobrovoľníkov. Celá akcia bola oveľa lacnejšia ako výdavky na slávnostnú recepciu na úvod summitu WTO.

Predseda WTO Mike Moore tvrdí, že postrehol „nebezpečný nárast“ izolacionistických a nacionalistických postojov. Vraví, že svetový obchod je nevyhnutné do istej miery zjednotiť: „Protivenstvá, s ktorými zápasí WTO, majú ďalekosiahle dôsledky, ktoré presahujú mnohostranný systém obchodu. Všetky medzinárodné organizácie by to malo znepokojiť.“

S hlavným tvrdením pána predsedu nesúhlasím: tú rôznorodosť, ktorej sa bojí, v ktorej vidí absenciu jednoty, považujeme za efekt demokracie. Napríklad: v USA máme až obsedantný strach z rakoviny, preto naše predpisy týkajúce sa potravín vyžadujú garanciu nulového rizika ochorenia na rakovinu. Európa sa obáva najmä genetických chýb u novorodencov.

Aký vplyv má takáto nerovnakosť postojov na medzinárodný obchod?

Spojené štáty dovoľujú pri výrobe potravín používať prísady a farbivá, ktoré sú v Európe zakázané. Po ich požití síce nedostanete rakovinu, ale môže sa vám narodiť dieťa s tromi hlavami. V Európe sa pije diétna kola, obsahujúca celý rad substancií, ktoré sú teoreticky, podľa amerických štandardov, rakovinotvorné. To však Európanov nezaujíma. Rovnako, ak sa India nazdáva, že v súčasnej etape jej rozvoja je ochrana zdravia jej obyvateľov dôležitejšia ako ochrana duševného vlastníctva zahraničných farmaceutických firiem, ktorým sa prednostne udeľujú licencie na lieky, má na to právo. Napokon, aj Spojené štáty, v čase, keď ešte boli rozvojovou krajinou, vykrádali európske technológie. Takéto rozhodnutie je demokratické. Ibaže, o poradí priorít rozhodujú najmä vlády volené a vymieňané voličmi, ktorých sa dôsledky takýchto rozhodnutí týkajú.

Aký alternatívny systém by ste navrhli?

Predovšetkým treba obmedziť vplyv WTO. Samozrejme, podľa medzinárodných pravidiel. Naším cieľom nie je sebestačnosť krajín. Ide nám o zásady, ktoré by regulovali bezpečnosť potravín na hrane medzi záujmami priemyslu a záujmami spotrebiteľov. Takéto rozhodnutia by nemala vydávať organizácia, ktorej cieľom je rozširovanie obchodu, pretože nedokáže zohľadniť rôznorodosť problémov a záujmov, ktoré sú s tým spojené. Keby som mala zo dňa na deň všetko zreformovať, muselo by sa to udiať na mnohých úrovniach. Časť zmien by sa týkala Spojených štátov. A čo sa týka medzinárodných organizácií, nevyhnutné by bolo obmedziť to, čo sa schválilo na uruguajskom kole GATT.

Napríklad?

Napríklad predpisy o duševnom vlastníctve by som vrátila pod patronát Svetovej organizácie ochrany duševného vlastníctva. Nepripustila by som dvadsaťročný monopol na patenty, záväzný pre všetky štáty, bez ohľadu na ich stupeň rozvoja a iné záujmy či vnútorné hodnoty. Zachovala by som globálny systém obchodu, ale spochybnila by som súčasné predpisy o clách a kvótach.

Vo svete obchodu sú spory a nezhody normálne. Potrebné sú však aj pravidlá a organizácia, ktorá by kontrolovala ich dodržiavanie a riešila prípadné spory. Ako by mal vyzerať systém riadenia, ktorý by tieto funkcie efektívne a poctivo plnil?

Nejde iba o vymedzenie pravidiel. Buď obmedzíme kompetencie WTO v porovnaní s inými medzinárodnými inštitúciami, alebo zväčšíme kompetencie takých inštitúcií, akou je Medzinárodná organizácia práce (ILO), ktorá je momentálne bezzubá a neužitočná. Súčasná situácia je neudržateľná. Vidím dve východiská.

Po prvé: možno vytvoriť systém, ktorý radikálne ohraničí vplyv veľkých inštitúcií typu WTO. V mnohých otázkach by medzinárodné právo nebolo záväzné a jednotlivé štáty by si samy vytvárali vlastné pravidlá. Napríklad samy by rozhodovali o podmienkach pripúšťania iných krajín na vlastné trhy. Nijaké tovary by sa nesmeli diskriminovať iba kvôli krajine ich pôvodu. Keby sa však ukázalo, že nejaká krajina zamestnáva deti, potom by sa mal dovoz týchto produktov, samozrejme, zakázať.

Po druhé: ustanovili by sa medzinárodné štandardy, ktoré by boli základom akéhokoľvek ďalšieho postupu. Existovalo by akési minimum podmienok, ktoré by tá-ktorá krajina musela splniť, ak by chcela preniknúť na trh inej krajiny. V ideálnom prípade by tieto štandardy nemuseli ustanoviť a kontrolovať inštitúcie, zamerané výlučne na obchod.

Ak by ste rozhodovali vy, vystúpili by USA z WTO?

Podľa mňa je WTO taká nepružná inštitúcia, že neodvratne smeruje k sebazničeniu. Aspoň tak to vyzerá. Buď všetci z WTO vystúpia, alebo ju treba prestavať. Seattle bolo doteraz najväčším z výstražných signálov. Mali nás brať na vedomie už pred desiatimi rokmi, ale nechceli. Seattle ich však prebudilo. Zmeny vo WTO sa stali nevyhnutnými. Ak nenastanú, nielen USA, ale najmenej ďalších 30 krajín by mali z WTO vystúpiť.

Objem obchodu v dnešnom svete ohromne narastá. V roku 2000 sa zvýšil o 7 percent. Tí, čo si myslia, že obchod stimuluje rozvoj, vytvára nové pracovné miesta, pokladajú tento trend za pozitívny. Vy však kuvikáte.

Nejde ani o tempo rastu, ani o celkový objem obchodu. Otázka znie: zlepšuje sa životná úroveň ľudí? Množstvo tovarov môže narastať, v podaktorých krajinách aj hrubý národný produkt, ale makroekonomické ukazovatele nám nič neprezrádzajú o životnej úrovni či kvalite života väčšiny ľudí tohto sveta. A to je aj najväčšia výčitka smerom k WTO: obchod sa v globálnej škále rozvíja, ale rozvojové krajiny sa na ňom čoraz menej podieľajú. Alebo: veľa krajín malo počas posledných piatich rokov dobré makroekonomické výsledky, ale zároveň sa tam prejavil aj pokles reálnych miezd. Navyše, obchod podmieňuje aj rozličné spoločenské a ekonomické škody. Od nivočenia lokálnej vedy a kultúry až po genetickú manipuláciu rastlín využívaných v zdravotníctve či patentmi chránené osivo.

Mieri vaša kritika aj na Medzinárodný menový fond a Svetovú banku?

Samozrejme.

Obmedzili by ste vplyv Svetovej banky a MMF postúpením časti ich kompetencií jednotlivým štátom a ich vládam?

To je iba jedno z mnohých riešení. Doteraz som sa týmto inštitúciám nevenovala. Moji spolupracovníci, ktorí ich dlhé roky analyzujú, však tvrdia, že obe inštitúcie sa už nedajú reformovať, že ich treba zlikvidovať. Jim Wolfersohn, bývalý prezident Svetovej banky, sa pokúsil svojho času čosi urobiť. Cieľom jeho snažení však bolo skôr uspokojenie kritikov, ako fundamentálne zmeny. A MMF, to je ozajstná katastrofa. Dokonca bývalý americký štátny tajomník Larry Summers verejne položil otázku: Prečo tento Fond vlastne vznikol? Jedno je isté: nevznikol kvôli tomu, aby poskytoval chudobným rozvojovým krajinám dlhodobé lacné úvery za istých podmienok, ani preto, aby vymyslel univerzálne riešenie pre hospodárstvo každej z týchto krajín.

(krátené)

FOREIGN POLICY/ GAZETA WYBORCZA