VAL STRÁŽOVEC – Narodil sa 1. júla 1933 v Zlatých Moravciach. Zmaturoval na gymnáziu v Bratislave. Začal študovať na Fakulte architektúry VŠT v Bratislave, neskôr prestúpil na VŠMU – odbor scénického výtvarníctva, ktorý absolvoval v roku 1960 u prof. Ladislava Vychodila. V rokoch 1952-60 tancoval v Lúčnici. Do augusta 1968 pracoval ako architekt v Slovenskej televízii, kde vytvoril návrhy asi na 1800 televíznych relácií. Značná časť bola odvysielaná „naživo“ v prvých rokoch televízie.
Po príchode do Kanady pracoval ako production designer v kanadskej televízii CBC, kde pôsobil až do svojho odchodu do penzie. Založil spoločnosť Supervision Design Inc., ktorej náplňou je vývoj a vizuálny koncept televíznych a filmových produkcií. Najvýznamnejšie ocenenia: cena Emmy za výpravu k baletu na ľade Romeo and Juliet (1983, r. Rob Iscove) a Muppets Tonight I. (1996, r. Gary Halvorsen) a jedna nominácia za Muppets Tonight II. (1997, r. Gary Halvorsen). Posledný film pre televíziu urobil vlani – za Must Be Santa (r. Bob Sherrin) mu pribudla aj ďalšia prestížna kanadsko-americká cena – Broadcast Design Award.
„Toto miesto sme hľadali dlho. Myslím, že sme si vybrali správne,“ uvítal nás Valerián Strážovec vo svojom dome na Kordíkoch pri Banskej Bystrici a ukázal na krajinnú panorámu.
„Pozrite, tam naľavo vzadu je Chopok, napravo od neho Slovenské rudohorie. Vedľa je zase Poľana, Vepor, Štiavnické vrchy so Sitnom, Kremnické vrchy, no a keď je pekné počasie, vidno aj Vysoké Tatry. Jednoducho, sme v obkľúčení Slovenska.“
Val Strážovec, ako je oficiálne zapísaný v hollywoodskych archívoch, sem chodí s manželkou Magdou každé leto na dva, tri mesiace. Hovorí, že si na Kordíky chodí užívať penziu a spomínať.
V Amerike dosiahol vo svojom odbore vrchol uznania. Ako production designer (výprava) získal dve Emmy a jednu nomináciu na cenu, ktorá sa považuje za televízneho Oscara. Pracoval s mnohými slávnymi hercami – Michelle Pfeifferovou, Sharon Stoneovou, Michaelom Cainom, režisérmi ako Jim Henson a jeho synom Brianom. Jeho rady rešpektovala aj bývalá americká first lady Nancy Reaganová.
Americký sen naplnil Val Strážovec po svojom náhlom odchode zo Slovenska. Keby tu zostal aj po ruskej okupácii v auguste 1968, čakalo by ho väzenie.
Bol váš odchod po auguste 1968 dramatický?
Ak nie dráma, tak napätie bolo určite prítomné. Bol som exponentom Zväzu filmových a televíznych umelcov, v ktorom sme sa pridávali k spisovateľom, teda odporcom komunistickej moci. Dozvedel som sa, že po okupácii som sa ocitol na zozname nežiaducich ľudí. Známi mi neodporúčali spávať doma. Situácia sa vyostrovala, manželka začala byť zo situácie znepokojená. Nedalo sa už čakať. V priebehu dvoch hodín sme sa zbalili do malých kufríkov, zobrali dve malé deti, nasadli do auta a odišli.
Bolo to ťažké rozhodnutie?
Iná možnosť nebola. Keby sme zostali, nemali by sme budúcnosť. Keby som zostal, odsedel by som si dva, tri roky, potom by som dostal nejakú manuálnu robotu. Vedel som, že deti by tu nemohli študovať. Nebolo nad čím rozmýšľať. Samozrejme, bol som rád, keď som sa na Slovensko mohol po Nežnej revolúcii vrátiť.
Aké boli prvé ponovembrové obrazy zo Slovenska?
Všetko sa mi zdalo akési šedivé. Slovensko bola veľká čiernobiela obrazovka. Ale neverili by ste, ako môžu vyrásť stromy za dvadsať dva rokov. Kvôli nim som nespoznával ulice v kedysi dôverne známych mestách. Hľadal som priateľov, pravda tých, ktorých som si zapamätal. Zabudol som, že už nemajú tridsaťpäť, ale pomaly šesťdesiat. Bol to trochu divný pocit.
Zdá sa, že miesto svojho pravidelného slovenského pobytu ste si vyberali so špeciálnou starostlivosťou. Slovensko máte pred svojím domom ako na dlani.
Začali sme ho hľadať hneď po našom návrate. Trvalo nám to nejaké dva roky a už šieste leto trávime tu. V Kanade bývame vo Wasaga Beach pri Hurónskom jazere, kde je rovinatá krajina. Tu je krásne zvlnená. Je tu ticho, pokoj. Cez leto sa tu ozývajú len pasúce sa ovce a vo vzduchu cítiť vôňu sena.
Vo svojom životopise spred troch rokov píšete, že na osobné záujmy vám neostáva čas. Ten čas už prišiel?
Asi áno, spomalil som. Posledný film pre televíziu som robil vlani. Snažím sa nahovoriť si, že som na penzii.
Ako ju napĺňate?
Aj tu na Slovensku pracujem na nových revíziách svojich učebníc, ktoré počas dvadsiatich rokov od svojho prvého vydania zostarli. Snažím sa odovzdať mladým skúsenosti, ako sa majú z hľadiska tvorivých postupov prepracovať od myšlienky po výsledok.
V dome som videl fotografie, kde stojíte pri malom lietadle. To je vaše kanadské hobby?
Áno. Pred dvomi rokmi som si spravil letecký kurz. Najprv na „ultralighty“, neskôr aj na všetky jednomotorové lietadlá pre štyri miesta – teda napríklad typu Cesna. Doteraz som si lietadlá prenajímal, dnes rozmýšľam, že si nejaké aj kúpim. Okrem toho stále hrám na saxofóne a maľujem. Chcem namaľovať svoju retrospektívu z detstva. Spomienky, ktoré nie sú zaznamenané na fotografiách. Roztrhala ich totiž druhá svetová vojna.
Americkú slávu vám priniesla profesia, ktorá sa vo filmových titulkoch uvádza ako production designer. Ako by ste ju charakterizovali?
Je to návrh produkcie, či už filmovej, televíznej alebo divadelnej. Návrh vo svojej komplexnosti, v ktorom treba brať do úvahy dekorácie, kostýmy, prácu herca, ale aj úlohu zvuku a obrazu. Je súčasťou môjho konceptu, o ktorom píšem aj vo svojich učebniciach, a prirovnávam ho k symfonickému orchestru. Každý prvok orchestra sa dá potom aplikovať na vytváranie filmu.
Akú úlohu zohráva teda production designer v orchestri?
Prirovnal by som ho ku konzultantovi pre skladateľa, dirigenta a aranžéra. Stmeľuje ich prácu.
Čo ste sa museli v novom prostredí naučiť?
Poviem to jedným slovom – šoubiznis. Doma sme boli vychovávaní, že vytvárame umelecké dielo, na ktoré štát dáva peniaze. Preto musí ísť o hodnotu uloženú v národnom archíve. V Amerike znamená tvorba umeleckého diela vytvorenie produktu. Je to tovar určený na nákup. Keď je dobrý, ľudia si ho kúpia, keď zlý, tak sa naň ani nepozrú.
Ako dlho vám trvalo, kým ste sa na tento kapitalistický leitmotív preladili?
Asi tri roky. Pravda, hneď od začiatku som sa snažil sledovať novú filozofiu, lenže stále som cítil, že idem proti sebe samému. Mal som zábrany, ktoré sa neskôr ukázali ako zbytočné. Zistil som, že keď sa to má ľuďom páčiť, nemusí to byť zákonite horšie. Práve naopak. Predtým do nás vtĺkali kadejaké ideológie, v rámci ktorých sme vytvárali umenie. Potom nás potľapkali po pleci a my sme si mysleli, že sme bohviečo. Ľudia by sa však na to najradšej nepozerali.
Nezväzovala vám ruky kalkulácia s diváckou priazňou? Nebolo to ťažké pre človeka, ktorý mal v európskych génoch vštiepené vytvárať umenie s nadčasovým posolstvom?
V žiadnom prípade nie. Tam človek plne pochopil svoje povolanie. Som ten v tvorivom tíme, ktorému povedia: máme myšlienku, chceme ju realizovať cez televíznu produkciu a dostať k divákovi. V tomto zmysle som interpretačný umelec. Moje umenie spočíva v tom, ako viem myšlienku podať. Chcem divákovi ponúknuť zážitok, ktorý ho emocionálne zasiahne, pričom sám bude hľadať odkazy a posolstvá.
Nehrozí v honbe za zážitkom prílišný polopatizmus?
Takto by som to nekvalifikoval a snažil som sa toho vystríhať.
Akú najvyššiu intenzitu zážitku ste dosiahli?
Mám teóriu, podľa ktorej sa nedá vytvoriť dokonalé umelecké dielo. Človek môže spraviť svoje maximum v danej situácii. Neskôr mu to už nemusí stačiť, ale taký je už život. Tvorivý proces sa nikdy nekončí.
Stojíte si za všetkým, čo ste urobili?
Určite, aj keď boli situácie, keď som musel ustúpiť. Spočiatku som si ani ja nemohol preberať. Robil som tak, aby mi producenti a režiséri zavolali aj druhý a tretí raz. Takto to vyzeralo aj zo desať rokov. Potom som sa dostal do situácie, keď som si začal vyberať. Keď som v scenári nevidel nijaký potenciál, tak som to odmietol. V tom je celé tajomstvo – musíte sa tvrdo prepracovať do situácie, keď si môžete vyberať. Potom môžete urobiť maximum, čo dokážete. A potom, eventuálne, prídu aj ceny.
Otvorili vám ceny Emmy ešte viac dvere do sveta šoubiznisu?
Vtedy som už nepotreboval, aby sa otvárali. Pochopiteľne, automaticky mali vplyv na lepšie kontrakty. Keď prišli Emmy, zareagoval aj Hollywood.
A s ním prišli slávne Muppets Tonight?
Považujem to za vyvrcholenie svojej kariéry. Muppets boli tvorivým problémom. Mali sme spraviť film s malými bábkami pre divákov na celom svete. Navyše, film mal byť určený pre deti i rodičov. Čiže sme museli pripraviť zážitok pre širokú vekovú škálu. Druhým problémom bolo, aby bábky hrali spolu s hercami. Odrazu vznikol princíp drámy s prítomným konfliktom. Navrhol som svet bábok, v ktorom sa ľudia budú dobre cítiť. Bol to vlastne svet ľudí prenesený do inej roviny. Mal som voľnú ruku a vysoký rozpočet.
Koľko to bolo rádovo?
Pohybovalo sa to okolo šesťdesiat miliónov dolárov. Z toho ja som mal na produkciu dvanásť miliónov. Boli to veľké peniaze. Väčšie potrebujete už len vtedy, keď robíte veľkofilmy typu Titanic, kde sa peniaze míňajú skôr na papieri ako v skutočnosti.
Ako vyzerala vaša práca na pľaci?
Napríklad pri Muppets Christmas Carol, ktoré sme filmovali v Londýne, som mal rozostavaných štrnásť ateliérov. Jeden z nich mal rozmery päťdesiat krát sedemdesiat metrov. Boli zaplnené dekoráciami v rôznych štádiách filmovania. Len vo svojom štábe som mal tristo ľudí. Toto množstvo ľudí zvyšovalo nároky na koordináciu.
Vtedy ste sa stretli s mnohými hviezdami. S akými maniermi sa predstavili?
Či už to bola Sharon Stoneová, Michelle Pfeifferová, Cindy Crawfordová, Julia Andrewsová, Michael Caine alebo Burt Reynolds – všetci sú to v súkromí v podstate normálni ľudia. Sú profesionáli a dobré chápu základný koncept. Vedia, že všetci v štábe robia na nich. Režisér, scenárista, producent, production designer – tí všetci sú za kamerou a objavia sa nanajvýš na titulkoch. Divák si zapamätá iba hercov. Chcú ich, no a preto ich treba spraviť atraktívnymi, blízkymi, slávnymi, ale aj kontroverznými. Herci to vedia a dodržujú pravidlá hry. Keď však zhasnú svetlá rámp stávajú sa z nich ľudia z tohto sveta.
Aké bolo stretnutie s Nancy Reaganovou?
Za Reaganovej éry som robil produkciu pre NBC. V úvode televízneho programu mala vystúpiť aj prvá dáma. Najprv ma preverovali, čo to za Kanaďana – akože ja – sa bude pohybovať v blízkosti Nancy Reaganovej. Nakoniec som prešiel previerkami a nasledoval telefonát, aby som prišiel do Washingtonu. First lady sa so mnou chcela poradiť, akej farby si má obliecť šaty, aby to v danom prostredí dobre vyzeralo. Našepkali mi, že má rada červené šaty, no ja som jej povedal, že by mi vyhovovalo, keby si obliekla niečo modré. Modré? – opýtala sa trochu zarazene. Ja som však trval na svojom a ona napokon súhlasila. Musím uznať, bola to veľmi chytrá žena.
Stalo sa vám, že ste mali vo filme vyslovený neúspech?
Na totálny neúspech si nespomínam. Azda boli také, ktoré si málokto všimol. Niekedy treba urobiť aj desať produkcií, aby sa aspoň jedna presadila a zaujala divákov i kritiku. Treba zdôrazniť, že na prípadnom úspechu či neúspechu nehrá národnosť žiadnu rolu. Nikto sa ma pri príprave kontraktov nepýtal, odkiaľ som. Producenta zaujíma, či ste schopný danú vec spraviť a či to trh potrebuje.
Zvykne producent zasahovať do roboty?
Keď vám už niekto zavolá, robí tak preto, že od vás vyžaduje určitý štýl práce. Producent vie, čo máte za sebou a väčšinou vás nechá robiť.
Máte za sebou štyridsaťpäť rokov v jednej brandži. Vedeli by ste si predstaviť robiť vo svojom živote aj niečo iné?
Nikdy som sa necítil byť umeleckým výtvarníkom. Robil som skôr som úžitkové umenie. Vždy bolo pre mňa dôležité, aby to, čo robím, aj niekto naplno zažil. Ak sa tak stalo, nemohlo ma postretnúť v práci väčšie šťastie.
ĽUDO PETRÁNSKY
