Elliottee Erwitt: „Fotografia? Fotografia znamená spontánnosť.“
Arnold Newman, americký portrétista, je jednou z najvýraznejších osobností svetovej kultúry 20. storočia. Starí rodičia fotografa Duana Michalsa pochádzali zo Slovenska a Michals dodnes hovorí: „Som veľmi hrdý na svoj slovenský pôvod. Zvláštne, Andy Warhol, takisto pôvodom Slovák, sa narodil ako ja, v McKeesporte. On však rád predstieral, že je Čech.“
Antonína Kratochvíla, Čecha aj Newyorčana,
preslávila napríklad fotografická kniha Zlomený sen o úpadku krajín socializmu. Dvorný fotograf The Rockefeller Foundation prežil život dobrodruha, takmer ho zabila mína v cudzineckej légii, o život mu šlo aj v utečeneckom lágri. Aj životy Brucea Davidsona, Elliota Erwitta či Ralpha Gibsona sú story.
Všetko sú to žijúci velikáni svetovej fotografie. Oni svoje príbehy, postrehy, jedinečné videnie sveta ukazujú cez snímky. Priblížiť ich aj slovami sa pokúša kniha slovenských publicistov Juraja Mravca a Viktora Vojteka Interview s fotografiou.
Viatkin fotil aj kanibala
Vladimír Viatkin spomína na fotenie vo väznici a v čečenskej vojne takto: „Strážcovia si rýchlo všimli, že som k väzňom dobrý. Zavreli ma do jednej izby a dali mi prečítať dokumentáciu tých, s ktorými som sa stretával. Keď som začal listovať, zježili sa mi vlasy. Ten, ktorého som ešte včera najväčšmi ľutoval, bol kanibal – znásilnil, zavraždil a zjedol osem žien.“
„Tému čečenskej vojny som sa snažil zachytiť súborom o príprave osemnásťročných chlapcov pre Čečensko. Ukázať, ako sa z detí stávajú tuhí muži, z ktorých – a to je na vojne strašné – tí najtuhší a najstatočnejší sa nevrátia. Z tých, ktorých som fotografoval od prvého dňa, tam raz zahynula kompletná rota – osemdesiatštyri ľudí. A vďaka tomu, čo som videl, viem, že vojenská administratíva a mašinéria s nimi zaobchádza neprístojne, surovo a kruto. V živote som si nepripil s generálom, ani sa so žiadnym nespriatelil.“
Newman nechcel portrétovať nacistického zločinca
Arnold Newman zase spomína, ako portrétoval nacistického zločinca Alfreda Kruppa, prezidenta Kennedyho či Marilyn Monroe.
„Či som Kruppa vnímal ako hrozného človeka? Nie. Lotri a diabli často pôsobia navonok veľmi mierne. On bol navyše fešák. Keď som sa s ním prvýkrát stretol, zapôsobil na mňa ako typ čestného a spravodlivého človeka. Tento Hitlerov priateľ pritom využíval otrockú prácu, mal jej nekonečný prísun. Nič ho to nestálo, mal to povolené. Hitler mu, tuším, pridelil dvesto kalórií denne na hlavu. Robotníci boli reťazami pripútaní k strojom, nemohli teda utiecť ani pri náletoch. Krupp nemal problém. Keď otroci zoslabli a nevládali robiť, poslal ich rovno do krematória. Keď ma Newsweek požiadal A. Kruppa portrétovať, odmietol som. Bránil som sa, že ho vnímam ako diabla. Odpoveď redakcie znela: „Fajn, my tiež, daj sa teda na to!“
„Na Kennedyho si pamätám len matne, hoci som u neho strávil veľa času. Keď som ho prvýkrát portrétoval, bol to celkom neznámy senátor a bol by som vtedy odprisahal, že sa nemôže stať prezidentom. O štyri roky ním bol. Sedeli sme spolu asi dve hodiny, bol to veľmi milý človek. Odvtedy som mal dvere do Bieleho domu otvorené.“
„Marilyn mi to síce sľúbila, ale napokon mi nikdy nepózovala. Veľakrát som sa však s ňou stretol na rôznych obedoch a párty. Jej známy portrét vznikol, keď si vylievala srdce na obede s mojím priateľom, básnikom Carlom Sandburgom. Bola to veľmi smutná a nešťastná žena, o pár mesiacov nato spáchala samovraždu.“
Kratochvíl ušiel z cudzineckej légie
Antonín Kratochvíl má život na román. Tu je iba zopár čriepkov o emigrácii a cudzineckej légii: „Odišiel som v roku 1967 po zložitej úvahe. O rok neskôr to už šlo ľahko, u mňa to bolo iné. Išiel som cez Juhosláviu. Hrebeňom Stolovej hory do Rakúska. Sám. Chytili ma a vrátili. O dva mesiace som sa na to dal tou istou cestou znovu. Už som vedel, kde sú pohraničné hliadky.“
„Vrazili ma do lágra pod Viedňou, kde sa potulovali rôzne ksichty. Brali si tam nože, britvy. Išlo o prežitie. Útočili vždy v spánku. Do dlane som si preto na noc vkladal masívnu zámku, vyzbrojený som si líhal spať. Žiaden hlboký spánok, stačilo najtichšie zavŕzganie dverí. Aj tak ma prepadli a ja som vtedy šiestim prerazil čeľuste.“
„Podpísal som im to na päť rokov, no bol som v légii iba desať mesiacov. Nasadili ma do ostrých bojových akcií v Čade. Až raz, sedíme štyria v džípe a auto nabehne na mínu. Jediný som to prežil, dávali ma dokopy v marseillskej nemocnici. No keď som sa dozvedel, že ma odtiaľ chcú poslať späť do légie, zdrhol som. Zasekol som sa v Holandsku. Amsterdam bol v sedemdesiatom roku fajn mesto plné liberálov. Holanďania mi dali politický azyl.“
Vabank, ktorý vyšiel
Nápad dať dokopy na knižných stránkach fotografické esá skrsol v hlave Juraja Mravca ešte na vysokej škole. Písal sa však rok 1983, o cestovaní za fotografmi nemohlo byť ani reči. Juraj Mravec si spomína, že jeho vzťah k fotografii ovplyvnila aj knižka fotografky Daniely Mrázkovej Příběh fotografie, kde bolo asi sto esejí a ukážky z tvorby mnohých veľkých fotografov.
„Hovoril som si, aké by to bolo zájsť priamo za tými, ktorí ešte žijú. Keď sa po 89. otvorili možnosti, práve Daniela Mrázková nám poskytla materiály na prípravu otázok, a najmä, telefonické kontakty.“
Vzniku knižky predchádzala trojmesačná príprava a potom desať dní v USA.
„Leteli sme do veľkého rizika. Mali sme iba telefonické prísľuby.“ Nakoniec to vyšlo.
Nepodarilo sa im stretnúť len s významnou fotografkou Inge Moratovou, manželkou dramatika Arthura Millera, exmanžela M. Monroe. „Chceli sme ísť za ňou, volali jej, ale nedvíhala. Neskôr vysvitlo, že bola vážne chorá a vo februári minulého roku zomrela.“
Manhattanské rozhovory
Rozhovory sa rodili priamo v bytoch fotografov. Keďže ide o významných Newyorčanov, obývajú najluxusnejšie štvrte na Manhattane, často s výhľadom do Central Parku.
„Duane Michals nás zobral do suterénneho priestoru svojho dvojpodlažného bytu blízko Piatej avenue, kde má súkromnú galériu zo svojich fotiek a veľa kníh. Erwitt nás privítal na prízemí, no potom nás zobral výťahom na 6. poschodie do veľkého bytu, kde je nad vchodovými dverami obrovská vypchatá hlava kanadského losa. Newman nám ukázal celý ateliér, svetlá, ktorými fotografuje celebrity, a na stenách zarámované originály svetoznámych portrétov Picassa, O‘ Neilla, Marlene Dietrichovej. Rád spomínal najmä na Stravinského. Stretli sa, keď Stravinskij už bol ktosi a Newman iba začínal. Najčastejšie sme však navštevovali Kratochvíla. Jeho manželka skvelo varí.“
V rozhovoroch padali otázky nielen o fotografii, ale i o súkromí. Prečo sa fotografi často rozvádzajú, Erwitt má už napríklad štvrtú manželku.
„Priznal, že možno je to jeho chyba, pri výbere partnerky nedokázal odhadnúť, či bude akceptovať spôsob života, keď muž je stále preč. Duane Michals sa zase v rozhovore otvorene priznáva, že je homosexuál.“
Hoci ide o rôznorodú zmes osobností, všetci vraj majú jedno spoločné – pokoru.
„Ani jeden nerobil problémy s autorskými právami. Dokonca podpísali, že súhlasia, aby deväť fotografií bolo voľne používaných nielen v knihe, ale aj v časopisoch, dokonca z nich môžeme spraviť výstavu.“
