FOTO – ARCHÍV TRAMTARIA SEVEN SUMMITS, AUTORKA, A ARCHÍV
V roku 1985 sa bohatý Američan Dick Bass zapísal ako prvý do zoznamu ľudí, ktorí vyšli na najvyššie vrcholy siedmich kontinetov. O rok ho v projekte Seven summits nasledoval kanadský horolezec Pat Morrow. Dnes už je na tomto zozname 106 mien. Niektorí z nich si z Austrálie a Oceánie vybrali ako najvyšší vrch Carstenszovu pyramídu na Novej Guinei, iní austrálsku dominantu Mt. Kosciusko. V časoch prísneho delenia sveta železnou oponou dali zase mnohí namiesto Elbrusu ako najvyššieho bodu Európy prednosť ľahšie dostupnému najvyššiemu vrcholu západnej Európy Mt. Blancu.
Na 74. mieste v zozname ľudí s tzv. Korunou sveta – s variantom Carstenszovej pyramídy – je od januára Popradčan Peter Hámor. Ako prvému Slovákovi sa mu podarilo v rámci projektu Tramtária Seven Summits prejsť sedem svetadielov a vystúpiť na ich najvyššie vrcholy.
Čo vás na tomto projekte tak zaujalo, že ste sa preň rozhodli?
„Nápad vystúpiť na najvyššie body všetkých kontinentov, spoznať nielen kopce, ale porovnať aj život ľudí a prírodu, prišiel pri výstupe na Mt. Everest. Celý projekt mal byť najmä o cestovaní a poznávaní, lezenie bolo len čerešničkou na šľahačke.“
Prešli ste sedem svetadielov, čím sa líšia?
„Určite ľuďmi a prírodou. Kopce, tie sú veľmi podobné, sneh je všade biely a skala rovnaká. Rozdiely som vnímal predovšetkým v prírode, v prístupe pod horu – niekde je to džungľa, inde púšť, niekde nekonečná ľadová pláň. Rozdielni sú aj ľudia – nie farbou pleti, šikmými očami či kučeravými vlasmi, ale úrovňou civilizácie v ponímaní Európana. Niekde je bežná komunikácia mailami a telefónmi, všetky veci sa dajú vybaviť z kancelárie, a inde ľudia nielenže nepoznajú telefón, ale ani silu peňazí, oblečenie, aké používame my. Rozdiely som vnímal veľmi intenzívne, pretože expedície nasledovali rýchlo po sebe, celý projekt sa podarilo skončiť za dva roky.“
Ako na vás jednotlivé kontinenty zapôsobili?
„Jednoznačne najzaujímavejšou a najexotickejšou krajinou bola Nová Guinea. Bol to akýsi návrat do doby kamennej, kde ľudia žijú spôsobom, aký poznáme len z kníh. Žijú v jaskyni, potravu lovia šípmi a oštepmi, oheň zakladajú trením dreva o drevo a chodia nahí. Po Novej Guinei som šiel do Spojených štátov, na Aljašku. Rozdiel medzi týmito svetmi bol taký markantný, až bolo ťažké pochopiť, že som na tej istej planéte. Pre mňa bola takým zdravým priemerom Latinská Amerika a Afrika, krajiny, kde už ľudia majú, čo pre život potrebujú. Latinská Amerika je o stupienok vyspelejšia, Afrika zas oveľa zaujímavejšia prírodou. Európa, konkrétne ruská oblasť Elbrusu, to bol návrat do nedávnej histórie pred rok 1989, odvtedy sa tam len veľmi málo zmenilo. Ázia ako kontinent je nesmierne pestrá kultúrami, počtom ľudí i náboženstvami. Úplným protipólom k tomu je Antarktída. Je to kontinent, ktorý nemá obdobu, nádherné rozľahlé snehové polia, bez života, s prekrásnymi kopcami.“
Pred cestou do Antarktídy ste povedali, že chcete zistiť, čo je to za magnet, že sa tam z mnohých „veľkých ľudí“ stávajú polárnici. Zistili ste to?
„Nezistil som vôbec nič, som na tom horšie, ako keď som odchádzal. Nič konkrétne, čo by človeka ťahalo do Antarktídy, tam nie je, ale zároveň je Antarktída takým magnetom, že by som sa okamžite otočil a šiel tam zas. Možno tým, že tam nikto okrem vedcov na základniach trvalo nežije a tými obrovskými nekonečnými rozlohami človek nadobudne pocit, že je konečne niekde sám. Nikde inde sa to už zažiť nedá.“
Ktorá z ciest bola pre vás najväčším zážitkom a prekvapením oproti očakávaniam?
„Určite Carstenszova pyramída. Ísť sedem dní dažďovým pralesom, absolútnou džungľou, kde je problém vôbec pokročiť o pár metrov a prejsť cez najbližšiu rieku a po týždni naraziť na nádherné kopce pokryté ľadovcom, to je ako v rozprávke. Toto bolo asi najvzrušujúcejšie. Samotný výstup bol len logickým zavŕšením tejto úžasne dobrodružnej cesty.“
Hoci projekt bol zameraný na poznávanie rozdielov medzi kontinentmi, predsa len prioritou boli výstupy na vrcholy. Ktorý z nich si najviac ceníte?
„Na každom z kopcov som hľadal možnosť ‘športovať‘. Carstenszova pyramída je náročná prístupom a ‘normálka‘ na vrchol je zaujímavá aj pre horolezca. Na Mt. McKinley som mal plán vyjsť v rámci aklimatizácie ‘normálkou‘ čo najvyššie a potom skúsiť náročnejšiu cestu. V rámci aklimatizácie som vyšiel až na vrchol. To mi dalo takú psychickú pohodu, že sa mi podarilo urobiť ako druhú cestu West rib bez akýchkoľvek problémov. Podobnú taktiku som volil vlani na Aconcague, aklimatizačný výstup normálkou sa opäť podaril až na vrchol. Následne som s Vladom Zbojom chcel skúsiť jednu z ciest v južnej stene, ale počasie nedovolilo nastúpiť do nej, tak som volil náhradný plán – výstup argentínskym variantom poľského ľadovca, tzv. argentínsku priamu cestu. Elbrus nebol technicky náročný, kombinoval som to s lyžami i padákom, zlyžoval som zo západného vrcholu a o tri dni zletel na padáku z výšky 4900 metrov.“
Všetky výstupy vám vyšli na prvý pokus. Bolo vám počasie vždy naklonené?
„Počasie je len jednou z vecí, ktoré môžu človeka zastaviť. Myslím si, že vrchol je minimálne z päťdesiatich percent vecou motivácie. To je sila, ktorá človeka posledné metre ženie vpred. Moja motivácia bola taká silná, že som sa ani nezaoberal myšlienkou, že by sa mi na vrcholy nepodarilo vystúpiť. Týmto prístupom som totálne nakazil ľudí, ktorí boli zainteresovaní na projekte, a vo finiši bolo zaujímavé sledovať, ako nikto z nich ani nezvažoval možnosť, že by sa niečo nepodarilo. Všetci brali ako samozrejmosť, že keď sa expedíciu podarilo zorganizovať, nemôže nastať problém pri výstupe. Som rád, že som nikoho nesklamal a seba tiež nie.“
To bola príprava výpravy namáhavejšia ako cesty samy ?
„Pre mňa ako človeka, ktorý nemá rád kancelársku robotu, trápi sa pri počítači a neznáša vybavovanie povolení a dokumentov, bola určite príprava ťažšia ako samotná cesta. Ak to vyženiem úplne do extrému, tak expedícia bola už len relaxom po nepríjemnej robote, nutnej pri organizačnej príprave.“
Vo svete sú uznávané oba varianty Seven summits, teda buď Carstenszova pyramída, alebo najvyšší vrch Austrálie Mt. Kosciusko. Nezvažujete možnosť vystúpiť ešte aj naň?
„Hovorí sa – nikdy nehovor nikdy. Takže nevylučujem, že tam raz pôjdem. Ako horolezca ma tam ale nič neláka. Je to síce najvyšší vrch Austrálie a veľmi populárny kopec ako dominanta Snežných hôr, ale ak tam pôjdem, zrejme len v rámci rodinného výletu. Som rád, že som mohol absolvovať variant s Carstenszovou pyramídou. Bol to najsilnejší zážitok nielen celého projektu, ale aj môjho pôsobenia v horách vôbec.“
Ešte ste s projektom len začali a už sa objavili hanlivé výroky o vás ako o „zberateľovi“ vrcholov. Cítite sa po skončení projektu ako „filatelista“?
„Nikdy som to tak nebral. Každý, kto sa snaží dosiahnuť nejaký cieľ, ktorý pozostáva z viacerých akcií – nielen jeden výstup, jeden maratón, jeden prechod púšťou – je v podstate zberateľ. Som rád, že som tú hru zahral. Ak je toto zberateľstvo, filatelistika, tak ma teší, že som zberateľ.“
Vizitka Petra Hámora
Peter Hámor sa narodil roku 1964 v Poprade. Liezť začal v roku 1981. Je autorom niekoľkých zimných i letných prvovýstupov vo Vysokých Tatrách. So spolulezcom Pavlom Jackovičom urobili tzv. alpskú trilógiu, teda výstupy severnými stenami na Matterhorn, Grand Jorasses a Eiger. Zúčastnil sa expedícií na Pamír (vystúpil na Pik Korženevskej), Ťan Šan a do Himalájí.
