Medzi riadkami kukurice sa odrazu objavil jazvec.
Samička škovránka si uvila hniezdo pri steble kukurice, ešte len lístky vykúkali z úrodnej zeme. Vila ho s vrodenou spoľahlivosťou pre budúce mláďatá, ktoré tu hodlala so svojím druhom vychovať. Najprv do holej zeme vyhĺbila plytkú jamku. Raz som sa u nás v Hradišti na Zavodí pozeral ďalekohľadom, ako to robí: čaporí sa v suchej zemi, akoby sa kúpala a rozhadzuje nožičkami hrudky zeme okolo seba. Keď som pribehol, vidím úžasne pravidelnú jamku. Do jamky znášala rastlinný materiál a tým istým spôsobom vírila steblá tráv okolo seba. Keď hniezdo stavala, dlhé suché trávy položila na zem a prudkými pohybmi krídel ich obvíňala do kruhu, zobákom neustále upravovala a neskôr celým telom utláčala. Do tejto nežnej kolísky zniesla päť škvrnitých vajíčok. Keď sa o dva týždne vyliahli mláďatá, kukurica podrástla, ale začali sa o ne zaujímať dravce.
Zvečerievalo sa, ale slnko po výdatnom daždi ešte pripekalo. Ťahalo sa už za Malú Fatru a od Veľkej Fatry podúval svieži dych voňavých rastlín. Rozložil som si medzi hriadky kukurice posed, zamaskoval ho zvyškami pokosených tráv a rozložil fotoprístroje. Čakám, trpezlivo v tichosti duše vnímam okolie, prekrásny kraj, západ slnka, závan vetra, hlasy z poľa a nepríjemný hukot áut na ceste.
Keď v blízkosti zakvílil myšiak, spozornel som a hneď som zaostroval na hniezdo, keby si prišiel pre korisť, aby som ho mal na snímke. Samička prišla nakŕmiť mladé. Kráčala pomedzi byle kukurice a zobala do zeme, kde vyberala larvy hmyzu. Nakoniec, keď mala plný zobák, pribehla k hniezdu. Až vtedy sa mláďatá „prebudili“ a radostne džavotali, otvárali zobáky. Myšiak nad poľom neustále na niečo upozorňoval výstražným kvílením. Cez riedke steny úkrytu pozorujem kukuričné riadky. Slnko zapadlo za Fatru a naraz sa v matnici fotoaparátu objavil jazvec – psovitá šelma s dvoma zreteľnými bielymi pásmi cez čiernu hlavu. Vetril ňufákom natrčeným dopredu, vtom zastenal, niečo sa mu asi nezdalo. Vzduch „zaváňal“ nepríjemným pachom človeka. Pomaly prišiel do druhého radu, zvrtol sa a ešte som ho zachytil na rozhraní poľa kukurice a obilia. Potom som už len počul šuchot, dupot a fučanie.
Odrazu sa rýchlo zotmelo, veľká chmára zastrela zapadajúcu žiaru a hneď aj spustila kvapky na zem. Zbalil som všetko zariadenie a krížom cez čiernu zem som trielil do dediny. Večer mi v krčme pastier rozprával o jazvecovi, čo sa túlal po zemiačnisku poniže cesty pod lesom. Potom sa debata o tomto zvierati tak rozprúdila, že sme o inom ani nehovorili. Aj na druhý deň som preto zasadol do môjho úkrytu v kukurici. Lenže po jazvecovi akoby sa zem prepadla. Mal som radosť z predošlého stretnutia s ním.
Škovránčia mlaď vyletela zo strapatého hniezda. Na obed, keď som už myslel, že sa utopím v spare dopoludňajšieho slnka, sa obloha zarmútila a zastreli ju biele chmáry. Najprv riedke, belavosivé, potom armáda mračien zosilnela, sčernala a už som znovu „upaľoval“ do dediny.
FOTO – AUTOR
Autor: IVAN KŇAZE
