Bagdad 15. marca (TASR) - Irak má po Saudskej Arábii najrozsiahlejšie náleziská ropy. Mohol by teda byť jednou z najbohatších krajín sveta, namiesto toho jeho histórii, prítomnosti a možno i budúcnosti dominujú vojna, teror a zrada.
Aká je odvrátená tvár režimu Saddáma Husajna? A čo čaká Irak po očakávanom páde irackého diktátora?
Iračania údajne stoja za svojím vodcom: "Je naším otcom, bratom, vodou, ktorú pijeme. Keď máme smäd, on ho zahasí," vraví jeden z obyvateľov Bagdadu.
Ale Iračania, ktorí svoju vlasť opustili, aby sa mohli slobodne vyjadrovať, to vidia inak. V čase, keď sa Amerika chystá na vojnu, rozmýšľajú o lepšej budúcnosti Iraku. Za ich odhodlanosťou odstrániť nenávidený režim stojí ich osobná skúsenosť s irackým diktátorom.
Kurdi na severe Iraku, ktorý chránia americké a britské stíhačky, Saddáma úprimne nenávidia. Keď vlani diktátor usporiadal referendum o svojom zotrvaní v prezidentskom úrade, podporilo ho plných sto percent obyvateľov Bagdadu, ale medzi Kurdmi je jeho podpora doslova a do písmena nulová. V 80. rokoch, keď bol ešte stále priateľom Západu, Saddám použil proti Kurdom chemické zbrane a zabil 180.000 ľudí.
Na pochopenie, prečo ľudia v rôznych častiach Iraku Saddáma Husajna buď zbožňujú, alebo nenávidia, je nutné poznať históriu tejto krajiny aj brutálnu úlohu, ktorú v nej iracký diktátor zohral.
Irak vznikol v roku 1921 ako výtvor plánovačov britského impéria, ktorému bolo po prvej svetovej vojne toto územie obývané Kurdmi na severe, sunnitskými moslimami uprostred a šiitskymi vyznávačmi islamu na juhu, zverené do správy.
Briti doslova z ničoho vytvorili monarchiu a na trón dosadili kráľa Fajsala I. Ten sa síce s obyvateľstvom nedelil o zisky z obchodu s ropou, ale na druhej strane za jeho vlády bolo popravených celkom šesť ľudí: štyria Kurdi a dvaja komunisti.
V roku 1958 uskutočnila skupina armádnych dôstojníkov štátny prevrat, pri ktorom zavraždili 23-ročného kráľa Fajsala II. Pučisti sľúbili kráľovskej rodine bezpečný odchod z paláca pod podmienkou, že opustia krajinu. Jeden z dôstojníkov však začal zrazu strieľať zo samopalu a zabil kráľa, korunného princa, kráľovu babičku, tetu a niekoľko ľudí z ich sprievodu. Tak sa začala špirála násilia, ktorú môžeme sledovať ešte dnes.
Po prevrate sa krátky čas delili o moc Kurdi, sunniti i šiiti, potom ale prišla ďalšia séria prevratov a v roku 1969 sa natrvalo chopila moci arabská nacionalistická strana Baas. Saddám, ktorý v strane začínal ako člen špeciálnych zásahových jednotiek, stúpal tak vytrvalo hore, až sa z neho po puči stal prezident. V Bagdade sa povrávalo, že jedného zo svojich protivníkov osobne hodil do nádrže s kyselinou. Z Iraku sa stala republika strachu.
Saddám podnikol inváziu do Iránu, pri ktorej zahynul milión ľudí. O 11 rokov neskôr napadol Kuvajt. Po celý čas jeho vlády je opozičné hnutie brutálne potlačované.
Časy sa však menia a dnes, keď je šanca na zvrhnutie Saddáma väčšia než kedykoľvek predtým, sa predstavitelia exilovej opozície Kurdov, šiitov i sunnitov zišli, aby zjednotili svoj postup. Ale na svojej prvej schôdzke sa 65 starostlivo vybratých predstaviteľov irackej opozície nedokázalo dohodnúť ani na zasadacom poriadku.
Jedna vec ich aj napriek tomu spája - nenávisť voči Saddámovi, ktorý jednotlivými skupinami rozdeleného irackého národa hýbal ako figúrkami na šachovnici podľa toho, ako sa mu to hodilo.
Sunnitskej menšine hrozia najväčšie straty, lebo za vlády strany Baas bola relatívne privilegovanou skupinou. Kurdi boli zase už toľkokrát zradení, že sa obávajú ďalšieho opakovania histórie. A šiiti na juhu, ktorých režim systematicky utláčal, aj keď majú medzi irackým obyvateľstvom dvojtretinovú väčšinu, sa zase sťažujú, že ich Západ zradil a nechal Saddáma zbytočne dlho pri moci.
Keď Američania v roku 1991 vyhnali z Kuvajtu irackú armádu, zastavili svoj víťazný postup v Basre, hlavnom meste šiitmi obývaných mokradí. George Bush starší, otec súčasného amerického prezidenta, vyzval šiitov, aby sa sami chopili iniciatívy a povstali proti Saddámovi Husajnovi. A prečo sa Američania nakoniec stiahli? Pretože ešte viac než Saddáma sa báli šiitskeho fundamentalizmu, ktorý mohli pozorovať v Iráne.
Z obavy, že v Bagdade by mohol byť nastolený podobný režim ako v Teheráne, nakoniec prenechali Irak Saddámovi. Šiitske povstanie bolo potlačené, Saddámove republikánske gardy pobili odhadom 200.000 ľudí.
