Poľský premiér Leszek Miller absolvoval v januári nad Varšavou skúšobný let v bojovom stíhacom lietadle F-16, ktorých chce Poľsko pre potreby svojich vzdušných síl nakúpiť štyridsaťosem za celkovú sumu 3,5 miliardy dolárov. Prvé stroje by mali mať poľskí letci k dispozícii v roku 2006. FOTO - ČTK
Keď poľský premiér Leszek Miller podpísal „list ôsmich“, chcel demonštrovať solidaritu Poľska s USA, ale doviedlo ho to do vnútorných rozporov EÚZáležitosť horúcej atmosféry okolo Iraku odhalila zásadné rozdiely v zahraničnej politike medzi Spojenými štátmi a krajinami Európskej únie, ale aj v samotnej únii. Výsledkom je najvážnejšia kríza v lone euroatlantickej jednoty od čias suezskej krízy z roku 1956. Táto kríza je čiastočne dôsledkom mnohosmerného a rozbežného vývinu zahraničnej politiky USA a európskych krajín po rozpade bipolárneho rozdelenia síl po roku 1991. Ale sčasti je aj výsledkom chýb a nedôslednosti diplomacie všetkých zaangažovaných strán.
Objavili sa hlasy, že súčasné spory môžu viesť k trvalej disharmónii v euroatlantickej jednote a tým aj k rozpadu jej politicko-obranného nástroja, akým je NATO. Nemyslím si, že by to bol pravdepodobný scenár. Európu a USA naďalej bude spájať základná zhoda hodnôt a záujmov. Ale charakter súčasnej krízy a udržanie súdržnosti Západu si vyžaduje od politických vodcov viac predstavivosti, rozvahy i perspektívneho myslenia.
Kde je casus belli
Najostrejším bodom sporu je vzťah k vojne. Európske krajiny, ktoré si pamätajú hrôzy vojen na svojich územiach, si zachovávajú zdržanlivosť voči myšlienke ozbrojenej agresie proti Iraku a usilujú sa najprv vyčerpať všetky možnosti politického nátlaku. Veľkú úlohu tu zohráva sklon Európanov angažovať sa v dlhotrvajúcich mnohostranných diplomatických aktivitách, ktorý má na jednej strane zdroj v hlboko zakorenenom myslení v kategóriách rovnováhy síl a na druhej strane je zjavne nevyhnutným výsledkom nedostatku jednoliatej koncepcie európskej zahraničnej politiky a rozdrobenosti priorít.
Okrem toho nebol v očiach Európanov predstavený casus belli. Pre väčšinu Európanov je síce Saddám naozaj odporným despotom, ale to ešte neznamená, že predstavuje bezprostredné ohrozenie pre bezpečnosť západných krajín. Dôkazy agresívnych plánov irackého diktátora, ktoré priniesli Američania, sú pre väčšinu Európanov málo presvedčivé a ich sila slabne v tej miere, v akej inšpektori OSN produkujú ďalšie správy, ktoré neprinášajú nijaké výsledky.
Vojna s Irakom
Celkom inak sa na veci dívajú Američania. USA, ktoré viedli vojenské aktivity mimo svojho územia vcelku so šľachetnými cieľmi (výnimkou je Vietnam), unikli nočnej more deštrukcie a hekatomb, aké priniesli Európe dve svetové vojny. Pocit ohromnej vojenskej prevahy, charakteristická samostatnosť, ale aj pocit morálnosti a spravodlivosti, hlboko zakorenený v americkej zahraničnej politike, vedú USA k rozhodnejším preventívnym aktivitám.
Ďalším argumentom v prospech rezolútnych krokov vrátane použitia ozbrojenej sily boli pre Američanov udalosti z 11. septembra 2001.
Rozdiely v postojoch sú teda očividné a nemali by prekvapovať. Možno sa teda čudovať, že ich nezohľadnili politici na oboch stranách pri svojich pokusoch získať podporu pre vlastný postoj. Na jednej strane Európania akoby zabudli na skúsenosť z 11. septembra a na to, že prah hrozby nasledujúceho teroristického útoku na Ameriku sa tak veľmi znížil, že nijaký prezident USA - nielen George W. Bush - sa nevystaví riziku, že by sa vzdal nevyhnutných preventívnych aktivít. Zdá sa, že Európania nedoceňujú iritáciu a rozhorčenie Američanov, ktorí si myslia, že majú právo očakávať od nich podporu pri pokuse likvidácie režimu bezprostredne predstavujúceho ohrozenie ich národnej bezpečnosti. Zaráža ich najmä stanovisko Francúzov a Nemcov, keďže tí prví vďačia Amerike za oslobodenie spod hitlerovskej okupácie a tí druhí za dôslednú obranu pred hrozbou sovietskej invázie v časoch studenej vojny.
Nedostatok dôkazov
Neprerokované stanovisko kancelára Nemecka sa v tomto konflikte dá len veľmi ťažko zosúladiť s elementárnymi požiadavkami spojenectva a v očiach Američanov naráža na výčitku nevďačnosti. Schröder sa tým napokon nemusí trápiť, ak je jeho cieľom získať spoločenskú podporu u seba doma. Ale taká politika je v protiklade so základným kánonom efektívnej diplomacie, ktorý káže ponechať si rôzne možnosti. Vylučujúc možnosť podpory ozbrojenej akcie proti Iraku bez návrhu konštruktívnej alternatívy, si kancelár sám zviazal ruky.
Francúzsko síce nevylučuje potrebu použitia sily proti Iraku, ale usiluje sa nastoliť situáciu, keď to bude práve jeho súhlas, ktorý rozhodne, kedy zaútočiť. Odtiaľ sa berie nátlak na nevyhnutnosť získania mandátu Bezpečnostnej rady OSN, kde má Francúzsko právo veta - jeden z posledných atribútov francúzskej veľmocenskej politiky. Je to riskantná hra, lebo tvárou v tvár diplomatickému vyjednávaniu sa USA môžu rozhodnúť zaútočiť samy. Francúzsko sa pritom domáha dôkazu, že Irak nevlastní zbrane hromadného ničenia, zatiaľ čo USA sa nazdávajú, že Irak musí svoju nevinu dokázať.
Na druhej strane tiež treba uznať, že USA nedokázali efektívne presvedčiť svojich spojencov, aby prijali ich stanovisko. Najmä americká administratíva výrazne nedocenila tradičnú averziu Európanov proti vojne a nepodujala sa na to, aby túto averziu politickými a diplomatickými cestami odstránila. Návštevy vysokých predstaviteľov administratívy boli v hlavných mestách Európy v poslednom roku sporadické a argumenty v prospech mocenského riešenia nepresvedčivé. Okrem toho si Bushova administratíva úplne neuvedomovala, v akej situácii sa ocitli európski lídri voči domácej verejnej mienke, ktorá sa v drvivej väčšine vyslovuje proti vojne.
Zdá sa, že USA brali na ľahkú váhu kritiku svojej zahraničnej politiky, ktorá v Európe narastá už mnoho rokov. Väčšine európskych krajín sa nepáči tradičný americký sklon konať na vlastnú päsť a hlboká rezervovanosť voči OSN. Odpor vzbudzovali v Európe aj také kroky USA ako odmietnutie ratifikácie rezolúcie z Kjóta, vylúčenie amerických občanov z jurisdikcie medzinárodného trestného tribunálu, ako aj bezvýhradná podpora izraelskej politiky na palestínskych územiach. Na tomto pozadí sa posilňovali antiamerické nálady, ktoré Američania nechceli alebo nevedeli včas predvídať.
Koniec ilúzií
Výsledkom týchto chýb a nedostatkov na oboch stranách Atlantiku je to, že spor okolo nesporne dôležitého, no individuálneho a ohraničeného problému, aký predstavuje Saddám, sa vymkol spod kontroly a prerástol takmer do krízy euroatlantickej jednoty.
V dôsledku tohto nekontrolovateľného priebehu udalostí sa krajiny kandidujúce do Európskej únie ocitli v neslýchane nepríjemnej situácii. Na jednej strane je v týchto krajinách silný pocit vďačnosti a dôvery k USA. Antiamerické akcenty, zjavné v rétorike niektorých európskych krajín, najmä vo Francúzsku, ale aj v Nemecku, sú v strednej Európe úplne nepochopiteľné. V kritickom okamihu rozhodujúcom o vstupe Poľska, ČR a Maďarska do NATO práve rezolútny postoj USA a prezidenta Clintona presadil rozšírenie aliancie. Podobne rozhodné stanovisko USA pomohlo zvládnuť konflikt na Balkáne v situácii, keď sa EÚ ukázala nielen neschopná efektívne konať, ale ani zaujať jednotný postoj.
Na druhej strane chcelo Poľsko a ostatné kandidátske krajiny, vedomé si svojho miesta v Európe, konať spolu s krajinami únie ako so svojimi susedmi a partnermi. Hlavnou prekážkou sa ukázal nedostatok spoločného stanoviska Európskej únie voči politike USA. Kandidátske krajiny chápali podstatu tohto konfliktu a nechceli akceptovať voľbu, pred akou sa ocitli - USA alebo Európa - voľbu od základu falošnú, dokonca absurdnú.
Situáciu navyše skomplikovalo objavenie sa istých politických rozdielov v lone samotnej únie. Tí, ktorí mali ešte nejaké ilúzie, či sa EÚ zmôže na jednotný postoj vo vážnych medzinárodných otázkach, prežívajú ďalšie sklamanie. Spoločnú deklaráciu Francúzska a Nemecka pri príležitosti výročia elyzejskej dohody vnímali ako pokus o uzurpovanie si vodcovstva v Európe. Veľká Británia, Španielsko a Taliansko považovali za primerané verejne deklarovať okrem iného tzv. listom ôsmich, že v doterajšej podobe a v štýle nesúhlasia s francúzsko-nemeckou dominanciou.
Stratená šanca
V horúcej a napätej atmosfére vznikli chyby a padlo veľa nepotrebných slov. Keď poľský premiér podpísal „list ôsmich“, chcel demonštrovať solidaritu Poľska s USA. Ale doviedlo ho to do vnútorných rozporov Európskej únie, ktoré sa týkajú rovnako vzťahu k USA, ako aj otázky vodcovstva v Európe. Škoda, že Francúzsko a Nemecko neboli informované o iniciatíve listu, a škoda, že o tom nevedelo Grécko ako krajina predsedajúca Európskej únii a ani Javier Solana ako jej neformálny minister zahraničných vecí. Je dosť možné, že by nedošlo k porozumeniu, ale partnerov bolo treba aspoň lojálne upozorniť na naše zámery.
V tomto incidente malo Poľsko čo stratiť, ale aj čo získať. Keď Poliaci odignorovali Francúzsko a Nemecko, podcenili vzťahy s týmito krajinami v rámci takzvaného weimarského trojuholníka, lebo najmä Poľsku malo záležať, aby si weimarský trojuholník udržal úlohu i význam európskej politiky. Bolo by osudné, keby táto štruktúra mala zaniknúť v dôsledku súčasnej krízy. Poľsko navyše ako blízky partner Nemecka a zároveň jeden z najdôležitejších spojencov USA v Európe sa mohlo pokúsiť o zblíženie postojov oboch krajín. Škoda, že sa tento pokus neuskutočnil. Bola to jednak šanca posilnenia medzinárodnej pozície krajiny v čase pred vstupom do EÚ, jednak príspevok ku konsolidácii Západu.
Chápem, že „list ôsmich“ mohol podráždiť ostatných európskych partnerov, no reakcia prezidenta Francúzska prekročila hranice diplomatickej korektnosti. Verejné osočovanie a poúčanie iných krajín, odnímanie im práva na vlastný názor a utiekanie sa k hrozbám pozdržania prijímacieho procesu z dôvodu, že kandidátske krajiny sa osmelili mať vlastný názor, je neprijateľné vo vzťahoch medzi suverénnymi štátmi. Dúfame, že tá výpoveď bola len nešťastným prejavom prechodných frustrácií a emócií, akým niekedy podliehajú politici.
Musíme sa zmieriť s tým, že rôzne názory v lone únie, tak ako medzi ľuďmi, sú čímsi normálnym a nevyhnutným a že je treba naučiť sa s nimi žiť. Podstatnejšie je niečo iné. Po prvé, treba sa vyhýbať nepremysleným výpoveadiam, ktoré môžu zmeniť bežné názorové rozdiely na hlbokú politickú krízu. Po druhé - a to je ešte dôležitejšie - kríza okolo Iraku obnažila zásadné nedostatky v súčasnom systéme politickej spolupráce západných krajín. Potrebný je fungujúci mechanizmus harmonizácie postojov jednotlivých krajín a dospievania k spoločnému stanovisku v dôležitých medzinárodných otázkach. Takýto mechanizmus je potrebný rovnako v EÚ, ako aj v lone NATO. Nevyhnutná je nová diagnóza aktuálneho stavu vzťahov v euroatlantickej jednote, definovanie strategických záujmov v novej medzinárodnej situácii a oddelenie skutočných rozdielov od sporov, ktoré sa vedú z dôvodov ambícií. Týka sa to najmä vzťahu európskych krajín k politike USA, ako aj k mandátu a zodpovednosti NATO. Poľsko, ktoré je životne zainteresované na udržaní koherentnej euroatlantickej jednoty, by malo byť iniciátorom i aktívnym účastníkom týchto procesov.
Autor: DARIUS ROSATI(Autor bol poľským ministrom zahraničných vecí. Písané pre Gazetu Wyborczu, krátené.)
