„Nie je problém byť v pohode, keď svieti slnko,“ hodnotí dvojdňový upršaný open air festival organizátor Michal Kaščák. Najväčší slovenský hudobný festival Pohoda 2001, ktorý sa konal na výstavisku v Trenčíne, sa pod vplyvom dažďa zmenil na hľadanie kúska suchého miesta, odkiaľ by sa dalo pozerať na koncerty.

Stany v tábore chytili jednotnú hnedú farbu a ich obyvatelia sa brodili bahnom ako vtáky po ropnej katastrofe. Aj v tejto nepohode vydržala Pohoda dokonca.

Rôzne farby blata

Základnou jednotkou existencie sa stal pohyb: osemnásťtisíc mladých ľudí neustále chodilo od hlavnej scény k dvom rockovým, dvom tanečným a k experimentálnej scéne (každá hrala minimálne dvadsať hodín). Prúdili aj kapely – v backstage sa nik dlho nezdržal. „Volali nám síce, že tu prší, ale do čoho ideme, to sme naozaj netušili,“ povedal Radek Pastrňák z českej skupiny Buty. Ešte stihol zavtipkovať, že pred koncertmi si zvyčajne doprajú saunu. Na Pohode bol človek šťastný v suchu.

Kapelnícke auto napasovalo dvere presne pred dosky, po ktorých sa dalo prejsť až na pódium, hudobníci vyložili nástroje, rýchlo sa nazvučili, aby nedráždili trpezlivosť divákov, zahrali, ak im predstavenie neprerušila búrka a výpadok prúdu, vbehli naspäť do áut a už ich nebolo. Na čiernom blate žiarila v ružových šatách Věra Bílá, ktorá spieva s kapelou Kale, a prenikavo žltý Dan Nekonečný, ktorého Šum svistu stihol zahrať len zopár pesničiek a už išli ďalší.

Zo 122 pôvodne plánovaných kapiel nehrali len tri: pre časový sklz nestihla hrať slovenská formácia Nylon Union, pre haváriu nedorazili ruskí miláčikovia festivalu Auktyon. Milan Lasica a Bratislava Hot Serenaders ani nevyrazili z domu – klavír na pódiu nevyschol ani do druhej v noci.

Dážď vylepšil aj výbornú nekomerčnú dramaturgiu festivalu. Zvučiť bolo treba rýchlo, vyčerpaní ľudia sa chceli baviť a tancovať.

Publikum dostal do varu balkánsky Orkestar Bobana Markoviča, ktorý sa preslávil hudbou ku Kusturicovmu filmu Underground. Okolo príchodu a vystúpenia najväčších hviezd Pohody, newyorského tria Fun Lovin‘ Criminals, bolo do poslednej chvíle nejasno.

Kriminálnici vydržali

„Všetci zaujmite miesta, on bude nakrúcať, vy sa postavte tam, aby mal každý z rozhovoru zážitok. Chcete sa nás na niečo opýtať?“ vydával pokyny Huey „DiFontane“ Morgan, líder kapely, ktorá spieva o mafiánskom podsvetí a na Pohode si zaželala šesť párov čiernych ponožiek. Fun Lovin‘ Criminals pokračovali hneď po koncerte v ceste po turné a svoje vystúpenie posunuli na ôsmu večer. Ich rozmrzenosť zmizla, keď pochopili, že organizátori naozaj nemôžu za počasie, a keď bolo o pol desiatej opäť spojazdnené pódium, odohrali hodinový koncert. „Boh funguje mysterióznym spôsobom,“ okomentoval to Huey.

„Na jeseň vydáme živý album, materiálu je už dosť,“ prezradil spevák, ktorý spolu s Brianom „Fastom“ Fistym a Maxwellom „Mackie“ Jaysonom pred polrokom predstavili radový album Loco. Napriek nižším priečkam v hudobných rebríčkoch vraj zhora z pódia vidia, že sú úspešní: „Máme viac vystúpení, v Európe na nás príde viac ľudí – myslím, že hudba je v poriadku, o ostatné nech sa stará vydavateľstvo.“

Funky-hip-hopové trio si zakladá na imidži kriminálnikov v „šušťákových“ súpravách a bejzbalkách s roztopašnými nápismi o bohu či s menom Toma Cruisa. Huey na potvrdenie slov o tom, akým zlým malým chlapcom a sociálnym prípadom bol, si z tlačovky s novinármi odnášal veľké logo výrobcu prezervatívov. Spomienky na predošlého bubeníka Steva Boroviniho vymazali v hlavách: „Steve je mŕtvy, ďalšia otázka,“ znela nekompromisná odpoveď Hueya Morgana. Okrem hrania vlastní nahrávaciu spoločnosť, reštaurácie, spolu plánujú on-line rádio a striptízový bar na Havaji – „viete, horúce dievčatá, surfy a kvetinkové šortky“.

Ich koncert pre zablatenú Pohodu nebol o nič menej príjemný.

DENISA VOLOŠČUKOVÁ