V dnešnom Turecku je takýto obrázok bežný. Armádu však dráždi. FOTO - REUTERS
Turecko sa opäť ocitlo na križovatke. Pre krajinu sužovanú ekonomickou krízou nie je dobrou správou, že ide vlastne o križovatky dve. Ankara stojí pred otázkou či otvoriť Američanom dvere na svojich základniach a umožniť im, napriek masívnemu odporu vlastného obyvateľstva, útok na susedný Irak. Akoby to nebolo dosť, Turci opäť začali hovoriť o charaktere svojho štátu.
Tradične s touto debatou začala armáda. Ešte minulý týždeň šéf generálneho štábu tureckej armády generál Hilmi Ozkok obvinil proislamskú vládu z odklonu od sekularizmu. Reagoval tak na rozhodnutie premiéra Gula zastaviť proces vylúčenia dôstojníkov tureckej armády z dôvodu proislamskej agitácie.
Ozkokova reakcia, prvá svojho druhu od masívneho víťazstva islamistov v novembrových parlamentných voľbách, bola veľmi ostrá a naznačila medze, ktoré je ochotná armáda v komunikácii s vládou akceptovať. Tureckí generáli sa od roku 1960 postarali o odchod troch tureckých vlád, ktoré nepovažovali za dostatočne republikánske.
Gulova vláda kompletne zložená z členov Strany spravodlivosti a rozvoja si zrejme varovania armády vzala k srdcu a po opatrných manévroch smerujúcich k rehabilitácii študentiek, ktoré porušili zákon zakazujúci nosiť tradičné turecké šatky na verejnosti, z tejto témy radšej vycúvala. To napriek tomu, že aj vďaka podpore šatiek ako symbolu tradície a slobody rozhodovania vyhrala voľby.
Črtajúci sa spor vláda - armáda má však okrem klasických zápletiek aj zápletku novú. Generáli majú totiž radi vodcu cyperských Turkov a zástancu tvrdej línie Raufa Denktaša. Nová vláda však aj s ohľadom na svoje euroambície hlása iný kurz. Už nehovorí o anektovaní tureckej časti ostrova, ale o rokovaniach.
Vláda očakávala, že v dohľadnom čase dostane výraznú posilu. Legislatívne zmeny z konca roka umožnili reálnemu vodcovi Turecka Ercepovi Erdoganovi možnosť uchádzať sa v doplňovacích voľbách o poslanecký mandát, ktorý otvára priestor na získanie premiérskeho kresla. Voľby mali byť už vo februári, ale volebná komisia rozhodla o ich minimálne mesačnom odklade. Vraj pre počasie, ktoré by voličom v horských oblastiach mohlo znemožniť prístup k volebným miestnostiam. Tureckí analytici to však považujú za pokus o obštrukciu.
S Erdoganom ako premiérom pritom pravdepodobne rátali aj Američania. Prezident Bush neprijal v decembri oficiálneho premiéra Abduláha Gula, ale Erdogana. Len tento muž má totiž dostatočnú charizmu na to, aby dokázal tureckú verejnosť presvedčiť o nevyhnutnosti útoku na Irak. Otázkou však zostáva, či to Erdogan chce, respektíve, čo za takýto postoj bude chcieť.
Turecká sivá eminencia zatiaľ manévruje vládu k hraniu na obidve strany. Na jednej strane zvolávanie mierových konferencií o Iraku, na druhej strane síce neoficiálna, zato intenzívna spolupráca s americkými vojenskými kapacitami. Analytici hovoria, že napriek hrám Turecko smeruje k podpore vojny. Vo štvrtok Washington schválil predaj vojenských vrtuľníkov Turecku. Boj o získanie tureckej priazne sa začína presúvať z deklarácií do konkrétnych činov.
JANA MIKUŠOVÁ
