FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Bývalá americká ministerka zahraničných vecí vysvetľuje, aký je diktátor Kim Čong-il a aké má Amerika možnosti riešiť krízu s KóreouS bývalou americkou ministerkou zahraničných vecí MADELEINE ALBRIGHTOVOU hovoril o severnej Kórei editor Global Viewpoint Nathan Gardels.
Na konci vášho ministrovania vyzerala situácia so severnou Kóreou pokojne. Čo spôsobilo vyhrotenie vzťahov?
„Po mojom návrate zo severnej Kórey v októbri 2000 sme rozbehli veľmi intenzívne dlhotrvajúce debaty o nespočetných technických detailoch overovania, aby sme si mohli byť istí, že Severokórejčania plnia, čo sľúbili. Následné stretnutie expertov v Kuala Lumpure sa ukázalo ako neuspokojivé, a potom nám vypršal termín, lebo Clintonovo volebné obdobie sa skončilo. Mali sme krátke informatívne stretnutie s nastupujúcim ministrom zahraničia Colinom Powellom a poradkyňou pre národnú bezpečnosť Condoleezzou Riceovou o tom, kam sme dospeli. Zdalo sa mi, že majú záujem zdvihnúť zo stola karty, ktoré sme tam nechali. Ale vzápätí, hneď na začiatku Bushovej administratívy, prišiel do Washingtonu juhokórejský prezident Kim Te-džung, aby presadzoval svoju „slnečnú politiku“ spojenia so Severom. Biely dom zmenil ešte počas jeho návštevy signály. Powell oznámil, že nová vláda zreviduje svoju politiku.“
Prečo sa Kórea zrazu vyhráža výrobou ďalších jadrových bômb? Je na vine kórejské tajnostkárstvo, alebo tvrdá línia Bushovej administratívy, ktorá so severnou Kóreou až do minulého týždňa odmietala hovoriť?
„Ide o kombináciu oboch. Chybou Bushovej administratívy bolo, že nepokračoval v rozbehnutej politike. Dnešnú krízu však privodil Kim Čong-il, ktorý sa rozhodol tajne pokračovať vo svojom jadrovom programe napriek „slnečnej politike“ Kim Te-džunga a napriek podpore Clintonovej administratívy.“
Čo je cieľom Kim Čong-ila?
„Ťažko sa do neho vcítiť. Nie je šialený, ale je dosť nešikovný a tvrdý vyjednávač. Zahrávanie sa s ohňom nie je severokórejskou špecialitou. Jeho konečným cieľom je, aby ho uznávali v Spojených štátoch a aby s ním uzavreli dohodu o neútočení. Toto evidentne chcel od Clintona. Zjavne nesprávne pochopil clintonovskú, aj bushovskú administratívu, lebo si nechal v rezerve program obohatenia uránu na ďalšie rokovania.“
Snaží sa ryžovať z protiamerických postojov na Juhu, aby vtlačil klin medzi Soul a Spojené štáty?
„Nemyslím, že je taký prefíkaný, aby vypracoval takúto stratégiu. Nech je, ako chce, protiamerické nálady v južnej Kórei neboli až do posledného volebného obdobia. Teda dlho po tom, ako Kim Čong-il spustil program obohatenia uránu. Zdá sa, že by radšej rokoval len so Spojenými štátmi a Juh by bral ako prílepok - ako pri prímerí, čo ukončilo kórejskú vojnu. Američania však trvajú na tom, že každá dlhodobá dohoda, čo sa týka polostrova, musí byť založená na dohode rovnako so Severom, ako aj s Juhom.“
Prečo nedohodnete pakt o neútočení, ako žiada severná Kórea?
„Keď v októbri 2000 prišiel do Ameriky severokórejský vicemaršal Čo Mjong-rok, aby pozval prezidenta Clintona na návštevu, vypracovali sme komuniké, podľa ktorého Spojené štáty a severná Kórea nemajú voči sebe nepriateľské úmysly. Pokiaľ viem, Juhokórejčania teraz navrhujú, že veľkým krokom vpred pri tlmení krízy by bolo potvrdiť túto takzvanú Dohodu Albrightová-Čo. Pokiaľ ide o mňa, dnes neexistuje dôvod, aby Amerika znovu nedala najavo, že voči severnej Kórei nemáme nepriateľské úmysly, ak ona nemá takéto úmysly voči nám.“
Diplomatickým cieľom je vrátiť sa k takémuto formálnemu vyhláseniu o neútočení ako východisku pre ďalšiu dohodu?
„Áno. A potom musíme žiadať, aby odstránili a ukončili svoj jadrový program. Myslím, že sa konečne znovu hýbeme tým smerom: Bushova administratíva sa v priebehu minulého týždňa stretla s juhokórejským a japonským vyslancom a súhlasila s rozhovormi so severnou Kóreou. Dialóg nie je ústupok. Nemôžete čakať, že druhá strana, nech je to ktokoľvek, pochopí, čo chcete, ak im to neviete priamo a jasne povedať. Severná Kórea ale zneužila dôveru Spojených štátov a preto je dôležité ísť za „Rámcovú dohodu“ (energetická pomoc USA a spojencov pre severnú Kóreu výmenou za ukončenie jej jadrového programu) a nájsť dohodu o intenzívnejších inšpekciách a overovaní, či sa severokórejský jadrový program skutočne uzatvára. Ako povedal minister Powell, Bushova vláda nebude súhlasiť, „aby kúpila rovnakú futbalovú loptu dvakrát“.
Ste jediný západný vodca, ktorý strávil dosť veľa času s Kim Čong-ilom. Bývalá britská premiérka Margareth Thatcherová kedysi povedala o Michailovi Gorbačovovi, že s týmto mužom sa dá dohodnúť. Dá sa to s Kimom?
„Samozrejme, že nie rovnakým štýlom. Gorbačov bol reformátor, ktorý menil komunistický systém v Sovietskom zväze. Nič nenaznačuje, že by Kim Čong-il robil niečo podobné. Neexistuje však dôvod neviesť s ním rozhovory. Koniec koncov, rozprávali sme aj so Stalinom a Maom.“
Aký je Kim?
„Nemám o Kimovi ilúzie. Vychovávali a školili ho v absolútne uzavretom, marxistickom systéme, a on verí vlastnej propagande. Žije v tomto celkom nereálnom svete, kde jeho samého – podobne ako pred ním jeho otca – glorifikujú v sochách. Každý Severokórejčan má odznak s jeho portrétom. Je to megakult osobnosti. Keď som s ním komunikovala, zistila som, že pod chvastúnstvom v podstate uznáva, že má nefunkčnú ekonomiku. Hoci verejne viní z hladu počasie, je si vedomý, že systém nefunguje. Povedal mi, že sa pozeral na iné ekonomické modely vrátane švédskeho – čo je zjavne absurdná predstava. Vie, že akútne má v rukách systém, ktorý nemôže fungovať. Je izolovaný, no nie neinformovaný. Pozerá CNN. Má počítače. Žije vo vlastnom mikrosvete, ale pritom vie, čo sa deje vonku – aj keď prekrúca informácie svojským deformovaným spôsobom.“
Aký by bol následok pre východnú Áziu, keby sa nepotlačili jadrové ambície severnej Kórey?
„Práve regionálne dôsledky robia túto situáciu takou nebezpečnou. Posledných 40 rokov sme sa snažili vyhnúť pretekom v zbrojení v Ázii. Preto majú Američania jednotky v južnej Kórei a preto poskytli obranný dáždnik pre Japonsko, aby nezačalo opäť zbrojiť. Hoci uznávame rastúci význam Číny ako regionálnej i globálnej veľmoci, nechceme, aby sa stala policajtom Ázie.“
Čo sa stane, ak nebude Pchjongjang pod kontrolou?
„Neobmedzovaná severná Kórea spustí preteky v zbrojení. Definitívne zjednotená, jadrová Kórea, ktorá vytláča americkú armádu, prinúti Japoncov uchýliť sa k jadrovému programu a zároveň dotlačí aj Čínu do militarizovanejšej úlohy hlavného ručiteľa bezpečnosti v tejto oblasti. Skrátka, rozkýva to rovnováhu moci, v ktorej hrajú Spojené štáty kľúčovú úlohu a ktorá umožnila tamojšiu stabilitu a blahobyt. Odpadlícka, zlá severná Kórea je kameň, čo spôsobí mnohé trhliny v celej východnej Ázii, tak ako Irak na Blízkom východe.“
Clinton nedávno povedal, že pri rozlúčkovom brífingu s nastupujúcim prezidentom Georgeom Bushom bol Usáma bin Ládin a severná Kórea navrchu jeho zoznamu hrozieb pre Ameriku, zatiaľ čo Irak bol naspodku. Je severná Kórea väčšou hrozbou ako Irak?
„Podľa všetkých noriem je severná Kórea väčším bezprostredným nebezpečenstvom než Irak. Už za Clintonových čias sme ju považovali za nebezpečnú. Nedávne kroky ju ale robia ešte nebezpečnejšou. Severná Kórea už má primitívnu jadrovú zbraň alebo zbrane. Má rakety stredného doletu. A ak rozmrazí palivové tyče v zariadení Jongbjan, môže v najbližších niekoľkých rokoch vyrobiť okolo 50 jadrových zbraní, čím by sa stala dodávateľom štiepneho materiálu a tiež rakiet. A okrem toho majú nepriateľský postoj voči všetkým. Takže vieme, že severná Kórea má bezohľadného diktátora, jadrové možnosti a miliónovú armádu. Na druhej strane – čo vychádza najavo pri inšpekciách v Iraku – je fakt, že nevieme, čo má Saddám. Súhlasím so všetkými dôvodmi, ktoré má prezident Bush na zmenu režimu v Iraku, ale prečo práve teraz, zoči-voči týmto ďalším hrozbám?“
Irak teda nie je takou akútnou hrozbou?
„Saddám je už skrotený, už je v škatuli. Ja sa obávam, že iskry z výbuchu tejto škatule môžu vznietiť horľavú oblasť, bohatú na ropu. Okrem toho – verila som prezidentovi Bushovi, keď povedal, že al-Káida a Usáma bin Ládin sú jeho prvoradými prioritami, ale momentálne ich nahradil Irak. Jasné, panuje mierny chaos v prioritách. Prezident Bush akoby ich prevrátil, Irak sa dostal navrch a akčnejšie hrozby – al-Káida a severná Kórea – naspodok.“
Ako by sa mala riešiť kríza v severnej Kórei?
„Musím povedať, že ma prekvapilo, že možnosť vojenského zásahu proti severnej Kórei – hoci ohavnú – zmietli zo stola. Neverím síce, že existuje vojenské riešenie severokórejskej krízy, ale ak som sa niečo naučila ako ministerka zahraničných vecí, tak je to fakt, že nesmiete zmiesť zo stola žiadnu z možností. V konečnom dôsledku je možnosťou len s nimi rokovať, čo zdá sa, pochopil aj Bush. Akurát sme stratili dva roky.“
© Global Viewpoint
