Seržant Ron Snider sa lúčil so svojou snúbenicou pred presunom do Perzského zálivu, kde USA zhromažďujú údernú silu viac než 200 000 vojakov.
Dvere do NATO vedú cez Kongres
Pred vyslaním amerických vojsk do Európy počas druhej svetovej vojny sa vyše 70 percent občanov USA vyslovilo proti. Vláda ich tam však vyslala, pretože to považovala za správne a morálne. Neviem si dosť dobre predstaviť, ako by dnes Európa vyzerala, keby spojenecké vojská neporazili fašizmus a nezastavili „rozbehnuté“ sovietske armády. Rozhodnutie politikov bolo ťažké, ale museli prevziať zodpovednosť.
Väčšina strán v slovenskom parlamente jasne deklarovala, že chceme ísť do NATO a do Európskej únie. Dvere do únie vedú cez NATO a dvere do NATO vedú cez Senát amerického Kongresu. Neviem si dosť dobre predstaviť, že senátori nám zratifikujú prístup k Washingtonskej zmluve, keď my odmietneme aspoň symbolické gesto solidarity.
Európski politici nás kritizujú za proamerickú orientáciu a naliehajú, aby sme sa viac orientovali na Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ. Táto je však iba v plienkach, nejestvuje žiadna relevantná spoločná európska vojenská sila. Pred niekoľkými dňami som v Bruseli niekoľkým europoslancom pripomenul posledných tisíc rokov starého kontinentu, z ktorých iba ostatných päťdesiat je mierových. Vyslovil som domnienku, ktorá sa najmä Nemcom a Francúzom nepáčila – mier je v Európe najmä preto, že sú tu ozbrojené sily USA. Navyše, treba možno nediplomaticky, ale jasne povedať, že bezpečnostná os Paríž-Berlín nie je práve tou, s ktorou máme z histórie pocit istoty.
Rusko sa postupne posúva späť na európske ihrisko. Nikto nedokáže odhadnúť jeho možné mocenské záujmy, s ktorými máme zlú skúsenosť. A ak by sme neprejavili gesto proti USA, kým maďarská vláda prejavuje veľmi silné gesto v podobe poskytnutia základne v Tászáre, nedokážem odhadnúť ani budúce správanie Budapešti k Slovensku, ak by sme sa do NATO nedostali. Benešove dekréty v mnohých hlavách stále rezonujú…
JOZEF BANÁŠ, poslanec NR SR za ANO
Európska alebo americká „hviezdička?“
Urýchlené zapojenie sa Slovenska a ďalších východoeurópskych krajín do protiirackého vojnového ťaženia USA pripomína tak trochu staré časy, keď sa satelity ZSSR predbiehali vo vyjadrení lojality.
Stalo sa to v situácii, keď riskantné dobrodružstvo súčasnej Bushovej administratívy odsudzujú aj samotní Američania. Stalo sa to v situácii, keď ktosi za oceánom účelovo hodnotí postoje Európanov a rozdeľuje ich na „starých“ a „nových“. Tu už nejde o starú a novú Európu, nie o spôsob riešenia konfliktu. Navyše, veď tá skutočne stará historická Európa – to sú takmer dve tisícky rokov kultúrnej tradície a zápasu o humanizmus, a tá skutočná nová Európa – to je sociálnodemokratická cesta za rovnoprávnosť národov, rovnosť šancí a mierové spolužitie. Všetko to, čo, žiaľ, Amerike akosi chýba.
Nášmu príklonu za oceán sa oprávnene čuduje EÚ. Tá inštitúcia, ktorá je pre SR kľúčovou a do ktorej sa roky usilujeme vstúpiť. Aj tá má svoje prirodzené záujmy, záujmy Európy, kde aj my žijeme. Vláda by sa mala čím skôr spamätať a uvedomiť si, že tá európska „hviezdička“ je pre našu mladú krajinu oveľa bližšia apotrebnejšia, ako tá iná, tá na americkej zástave.
JAROSLAV VOLF, podpredseda SDSS
Atlantické spojenectvo je životne dôležité
Atlantické partnerstvo je v kríze hlbšej než kedykoľvek predtým. NATO vzniklo ako aliancia štátov, ktoré si uvedomujú, že sloboda a blahobyt ich občanov nespadli z neba; štátov, dobre si uvedomujúcich zraniteľnosť vlastného spôsobu života. Je spojenectvom krajín odhodlaných brániť vlastných ľudí, ich majetok a spôsob života.
Dnes sa však treba spýtať, či sú tieto hodnoty naozaj vlastné všetkým krajinám NATO. Minulý týždeň sme totiž s nemým úžasom počuli, že Belgicko, Francúzsko a Nemecko vetovali rozhodnutie NATO pomôcť jednému z jeho členov – Turecku – čím vyvrcholil spor členských krajín NATO o spôsobe riešenia irackej hrozby. Vyvrcholil na úplne nepatričnom bode, kde nejde ani o preventívny vojenský zásah, ani o prípravu naň. Ide jednoducho o obavu tureckej vlády, že Irak na Turecko zaútočí a použije pritom zbrane hromadného ničenia. Črtá sa celkom jasne paralela so zradou, ktorej sa na spojencoch dopustilo Francúzsko v roku 1938.
Byť dnes Turkom, prečo by som mal niektorým svojim spojencom naďalej veriť? A prečo by som im mal veriť aj ako Slovák? A napokon, načo je taká aliancia, ktorá nie je schopná čeliť ani celkom očividnej hrozbe; načo sú spojenci, ktorí, keď príde na lámanie chleba, uprednostnia svoj krátkodobý politický záujem (Schröder) alebo sa len z princípu zachovajú inak ako USA (Chirac)?
Zdá sa, že až príliš mnohým nemeckým, francúzskym či belgickým politikom táto erózia vitálneho spojenectva neprekáža. Je najvyšší čas ozvať sa a jasne povedať, že nám prekážať bude. Som hrdý na to, že Slovensko konečne stojí na správnej strane.
JURAJ BARTA, podpredseda DS
Púštna búrka nad Atlantikom
Keby príslušní premiéri odrážali vo svojich postojoch provojnové postoje občanov, ktorí ich zvolili, bolo by všetko kóšer. Lenže všetko je inak. Ten náš prezentuje postoj 2,8 percenta občanov krajiny a ignoruje postoj 57 percent tých, ktorí vojnu odmietajú. Isteže, väčšinový názor neznamená automaticky názor správny. Brutálne ho ignorovať je antitézou pojmu demokracia.
Z postojov premiérov Vilniuskej desiatky priam žiari tlak diplomacie USA. Obchod je jednoduchý, ale fatálne zlý pre NATO: vy nás symbolicky podporíte vo vojne s Irakom a naši senátori a kongresmani odklepnú vaše členstvo v NATO.
Postoj slovenského premiéra prináša svoje trpké plody. Podpora pre naše členstvo v aliancii klesla pod 40 percent. Súčasne 70 percent obyvateľov podporuje referendum o členstve v NATO. Vláda a provládne médiá fatálne zlyhali, keď začali zhadzovať organizátorov petície za referendum, namiesto aby sa okamžite pustili do masívneho vysvetľovania, prečo by sa Slovensko malo stať členom.
Paradoxne, práve hrozba vojny v Iraku je argumentom za naše členstvo: keby sme dnes už boli členmi aliancie, nemusel by slovenský premiér stáť v prehliadke vazalov a vláda by mohla počúvať a zvažovať pri rozhodovaní o postoji k Iraku aj pohľady Nemcov, Francúzov, či dokonca vlastných občanov.
JURAJ MESÍK, aktivista tretieho sektora
