Diplomacia jednoznačne v spore o Irak prehrala. A vinní sú viacerí.
Hlavným vinníkom je nepochybne Saddám Husajn. On je príčinou vojny, on dvanásť rokov klamal a podvádzal svet. To on urobil z Bezpečnostnej rady smiešny klub, v ktorom sa nedá dohodnúť na ničom dôležitom. Ukázalo sa to pred Kosovom a celkom jasné je to teraz: Bezpečnostná rada nedokáže reagovať na hrozby.
Saddám nesplnil ani jednu z rezolúcií, na ktorých sa OSN dokázala dohodnúť. Napriek tomu majú mnohí členovia OSN pocit, že Amerika ide do vojny neoprávnene.
A tu je ďalší rozmer posledného vývoja. Svoju vinu majú totiž aj Američania. Zmätočnou politikou nedokázali presvedčiť svet, že zásah je aj v jeho záujme.
Prvú chybu urobil Biely dom, keď pred pol rokom, na začiatku diplomatických rokovaní o Iraku, podcenil Francúzsko. Washington jednoducho neveril, že Paríž by mohol byť takou brzdou. Američania si nedokázali predstaviť, že by preň bol dôležitejší antiamerikanizmus a popularita ako hrozba, ktorú predstavuje Saddám Husajn.
Druhú chybu urobil Biely dom, keď sa nechal presvedčiť britským premiérom Tonym Blairom, že sa musia pokúsiť o druhú rezolúciu. Boj o nový text len vyvolal zmätok. Zrazu sa mohlo zdať, že novembrová rezolúcia číslo 1441 na začiatok akcie nestačí. Úplný chaos a nedôveryhodnosť potom spôsobili ďalší obrat, keď v pondelok od novej rezolúcie ustúpili.
Cesta k vojne bola celá zbytočne zamotaná a nezvládnutá. Američania príliš často menili argumenty, prečo treba Saddáma odzbrojiť, ich dôkazy neboli jednoznačné. Len ako príklad môžeme uviesť britskú správu, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, bola plagiátom študentskej diplomovky.
A najlepší výkon nepodal ani americký minister zahraničia Colin Powell. Vo Washingtone mu vyčítajú, že sa do presviedčania spojencov poriadne nevložil. Pred prvou vojnou v Perzskom zálive žil niekoľko týždňov vtedajší minister zahraničia James Baker doslova v lietadle. Teraz, keď by Amerika spojencov opäť potrebovala, zostal Powell doma. Nepresvedčil Turkov a ani podstatnú časť Európy.
Odporcovia vojny boli v jednoduchšej pozícii. Kým Amerika a Británia museli prichádzať s iniciatívou, oni čakali na ich chyby. Napriek tomu ich urobili aj oni.
Najväčšou je to, že v záujme vlastnej politiky obetovali celú OSN. A mrzieť to bude najmä ich: Amerika svetové spoločenstvo potrebuje, ešte viac ho ale potrebujú oni.
Smutní musia byť tiež z toho, že nezabránili vojne. Zdá sa totiž, že na to mali možnosti. Ak by netlačili na Ameriku a Britániu, ale skôr na Saddáma, všetko mohlo byť inak. Keby zostala Bezpečnostná rada a celý Západ jednotné, Saddám by možno musel ustúpiť.
