S dcérou sme boli dlhší čas v zahraničí, takže vie slušne po anglicky. Po návrate domov si dovolila učiteľku angličtiny niekoľko ráz opraviť. Odvtedy ju učiteľka pred spolužiakmi i inými pedagógmi zhadzuje a ponižuje. Doma sme sa o tom viackrát rozprávali, ale dcéra nechce, aby som išla do školy, bojí sa, že sa jej situácia ešte zhorší. Niektorí žiaci s tým vraj už majú skúsenosť. Môžete mi, prosím, poradiť, ako sa mám zachovať? Mám to nechať tak, prípadne uvažovať o zmene školy?

Anna

Váš problém, žiaľ, nie je v dnešných školách ojedinelý. Učitelia jazykov sú väčšinou pedagógovia, ktorí jazyk, čo vyučujú, neštudovali v krajine, kde sa ním hovorí. Je to dosť veľký problém, pretože vedomosti a prízvuk získali väčšinou len z magnetofónových pások, a nie v styku so živým jazykom. Za tento deficit nemožno viniť len pedagógov, taká bola doba. Mnohí naši učitelia majú síce veľa vedomostí, ale chýba im sebavedomie a sebaistota, a tak často ťažko znášajú kritiku zo strany žiakov.

Dnešné možnosti štúdia cudzích jazykov, ako aj možností prijímania nových informácií u mladých ľudí sa nedajú porovnať s možnosťami mnohých učiteľov, ktorí týchto mladých ľudí učia.

Navrhovala by som, aby sa dcéra sama porozprávala s učiteľkou, vysvetlila jej svoje pocity krivdy, a veľmi citlivo vysvetlila vlastné názory na problém. Ak by bol takýto rozhovor neúspešný a situácia by sa po istom čase nezlepšovala, mohla by dcéra požiadať o zmenu skupiny (ak ide o vyučovanie v skupinách). Až po týchto pokusoch by ste sa za učiteľkou mohli vybrať aj vy ako mama a problém by ste si mohli vysvetliť v trojici. Riešte len problém angličtiny, nie osobné problémy, vyhýbajte sa negatívnemu hodnoteniu učiteľky, ako aj nevhodným výrazom a invektívam. O zmene školy je ťažké hovoriť, záleží od typu školy aj od toho, kde sa nachádza. S týmto problémom sa však môže dcéra stretnúť aj na inej škole.“