Podplukovník SCOTT BUTTLER (na snímke) je absolventom známej školy elitných námorných stíhačov Top Gun. Má na konte viac ako 2400 letových hodín a 525 úspešných štartov a pristátí na lietadlovej lodi. Ako námorný letec sa zúčastnil troch bojových operácií - od Púštnej búrky v Iraku pred dvanástimi rokmi po Trvalú slobodu v Afganistane. Vtedy z paluby lietadlovej lode USS Enterprise štartoval k prvej vlne bombardovania pozícií Talibanu a al-Káidy. Lieta i jeho brat, ktorý je jedným z piatich kapitánov vrtuľníka prezidenta USA Georgea Busha. Navyše o sebe hrdo vyhlasuje, že je zrejme jediným dôstojníkom US NAVY, ktorý hovorí plynule po česky a nemá pritom českých predkov. „Mal som šťastie, že pred rokmi som bol jedným z dôstojníkov, ktorých vybrali na štúdium na univerzite v zahraničí. Dostal som sa na Karlovu univerzitu v Prahe, kde som študoval medzinárodné vzťahy.“ Využíva to aj dnes. Na americkom veliteľstve pre Európu EUCOM v Stuttgarte pracuje na politických a vojenských záležitostiach týkajúcich sa Českej republiky, Poľska a Maďarska. Hoci sa už nezapojí do operácií v Iraku, myslí si, že operačné prostredie bude pripomínať skôr nedávnu situáciu v Afganistane ako predchádzajúcu vojnu v Iraku. V začiatkoch konfliktu sa podľa neho koaličné lietadlá zamerajú na ciele vojenského velenia a na riadiace štruktúry, pričom použijú laserové navádzacie bomby a rýchlo zničia schopnosť irackých ozbrojených síl komunikovať a brániť sa. FOTO MAFA – LUKÁŠ PROCHÁZKA
Stíhačky Tomcat hrali takmer hlavnú úlohu v známom filme Top Gun s Tomom Cruisom. Podplukovník Scott Buttler na nich lietal viac ako desať rokov. „Lietadlo F-14 Tomcat je pre mňa stále očarujúce. Prvýkrát som sa doň zamiloval, keď som bol malý chlapec. Stále si pamätám na svoj prvý let v Tomcate a ako som myslel na to, že sa mi práve splnil sen. Aj dnes si myslím, že je to krásny stroj a že na svete nie je nič podobné. Ak strávite takmer polovicu života s jedinou vecou, zostane pre ňu v srdci zvláštne miesto. Neviem, či si ešte budem môcť niekedy s Tomcatom zalietať, ale zostane navždy mojou súčasťou.“ FOTO – REUTERS
Ako ste sa dostali k lietaniu a stali absolventom Top Gunu?
„Mohol by som povedať, že som sa stal obeťou vydarenej reklamy v podobe slávneho filmu Top Gun. Prvýkrát som ho videl na strednej škole. Mal som dojem, že život pilota vojenského námorníctva by mohol byť veľmi vzrušujúci a zaujímavý. Táto predstava ma priviedla k prijatiu ponuky od vojnového námorníctva, že mi uhradia štúdium na civilnej univerzite vo Virginii v Charlotesville, ak po doštudovaní budem niekoľko rokov slúžiť ako dôstojník US NAVY. Domnieval som sa, že by to bol skvelý spôsob, ako získať peniaze na štúdium, súčasne slúžiť vlasti a ešte k tomu robiť niečo veľmi vzrušujúce. Myslím si to dodnes.“
Pri vstupe do US NAVY sa dá vybrať zo služby na ponorke, v námornej pechote a námornom letectve. Prečo ste si zvolili práve lietanie? To bol dojem z filmu Top Gun taký silný?
„Film na mňa skutočne veľmi zapôsobil. Ale lietanie som si vybral preto, že nám počas letných prázdnin na univerzite vojenské námorníctvo umožnilo stráviť určitý čas v týchto službách. Keď som vyskúšal ponorku i letectvo, hneď som vedel, že chcem lietať.“
K námorníctvu ste teda išli pod vplyvom filmu, ktorý bol viac-menej propagačný. Aká bola realita kurzu v porovnaní s romantickým príbehom?
„Túto otázku dostávajú absolventi kurzu Top Gun často. Najväčší rozdiel je zrejme v tom, že v skutočnom kurze Top Gun neexistujú žiadne inštruktorky, ktoré by boli také atraktívne ako Kelly McGillisová. Ale vážne. Film urobil kus práce tým, že vysvetlil, prečo vznikla škola a čo je jej zmyslom: cvičiť pilotov tak, aby boli bezkonkurenčne najlepší. Inštruktori Top Gunu sú zrejme najnadanejšími a najlepšie vycvičenými pilotmi na svete. Ich snahou je naučiť študentov niečo, čo sa oni naučili dlhoročnými skúsenosťami. Absolventi sa potom vracajú k letkám do celého vojenského námorníctva, aby to zase naučili tých, čo nemali príležitosť zúčastniť sa kurzu Top Gun.“
Aké sú kritériá na absolvovanie kurzu Top Gun?
„Od začiatku deväťdesiatych rokov, keď som kurz absolvoval, sa veľa zmenilo. Kurz je dlhší a ešte náročnejší, pretože piloti musia dokázať výnimočné schopnosti v operáciách vzduch-vzduch aj vzduch-zem. Súčasní piloti musia byť schopní prebojovať sa k cieľovej oblasti, presne zhodiť bomby na cieľ, ktorý je často veľmi chránený a je ťažké ho vôbec vypátrať, a potom byť ešte schopný v poriadku sa prebojovať späť na loď. Je to ťažká úloha, korá si vyžaduje hodiny dôkladnej prípravy.“
Koľko účastníkov kurz nedokončí?
„Len zriedkavo sa stane, že študent kurz nedokončí. Piloti sa do kurzu vyberajú preto, že svoje schopnosti dokázali už pred nástupom doň. Celý program je veľmi kooperatívny, nie ako vo filme, kde sa každý snaží byť lepší ako ten druhý. Každý síce chce byť najlepší, ale všetci vieme, že sa môžeme jeden od druhého niečomu priučiť a v núdzi si pomôcť.“
Existuje pri príchode alebo odchode z Top Gunu nejaký rituál?
„Po ukončení každého kurzu sa koná veľká oslava, ale nie sú to vždy rovnaké rituály, aké majú piloti, keď dokončia výcvik a dostanú svoj odznak – zlaté krídla.“
Je pravda, že v rámci výcviku absolvujú účastníci simultánne súboje proti lietadlám, ktoré sú nakamuflované ako stroje potenciálnych protivníkov?
„Áno. Vo vzdušnom súboji nadzvukových lietadiel rozhodujú o živote a smrti často zlomky sekúnd. Veľmi dôležitý je postreh a schopnosť sa rýchlo rozhodnúť. Piloti musia byť maximálne vycvičení a pripravení, a preto sa vzdušné súboje trénujú proti americkým lietadlám zafarbeným tak, akoby išlo o nepriateľské lietadlo. Tieto ‘nepriateľské‘ lietadlá väčšinou pilotujú veľmi skúsení piloti.“
Niektorí námorní piloti hovoria, že každé pristátie na lietadlovej lodi je vždy ako po prvý raz, pretože ide o veľmi náročnú pilotáž. Je to pravda?
„To nie. Je síce pravdou, že pilot zažíva určité napätie pri každom pristátí na lodi, hlavne v noci, ale keby mal mať vždy rovnaké obavy ako pri prvom lete, asi by v námorníctve dlho nevydržal.“
Ako sa zmenili nároky na znalosti špičkového pilota za trinásť rokov, teda od doby, keď ste začali lietať?
„Požiadavky na súčasných pilotov sa odvtedy, čo som absolvoval kurz Top Gun, značne zvýšili. Došlo totiž k neuveriteľnému pokroku v konštrukcii lietadiel, ich motorov, leteckej elektronike i vo výzbroji.“
Môžete uviesť konkrétny príklad?
„To nie. Ale pokrok za desať rokov je obrovský. V niektorých prípadoch až v takej miere, že limitujúcim faktorom je už iba muž alebo žena, ktorí sedia v kokpite. Tí musia byť schopní držať krok so špičkovou technikou, ktorá sa prudko vyvíja. Piloti majú k dispozícii obrovské množstvo informácií, ktoré sa musia naučiť perfektne využívať, čo je pre človeka stále ťažšie a vyžaduje to roky dôkladného výcviku.“
Aké bolo vaše pôsobenie v operácii Púštna búrka proti Iraku v roku 1991?
„Vtedy som bol v letke VF-1, na palube lietadlovej lode USS Ranger, ešte len nováčikom. Lietal som až v závere konfliktu. Všetka ťažká práca vo vojne už bola vykonaná a v čase môjho príchodu sa bojová skupina lietadlovej lode chystala na návrat domov. Napriek tomu som niekoľkokrát vzlietol. Nemôžem zabudnúť na obrovské oblaky čierneho ropného dymu stúpajúceho do výšky niekoľko tisíc metrov z naftových polí, ktoré zapálili irackí vojaci pri ústupe z Kuvajtu. Vyzeralo to ako scéna z Danteho Pekla a bol som rád, že môžem letieť vysoko nad nimi namiesto toho, aby som bol na zemi.“
A ako ste sa dostali do operácie Trvalá sloboda proti Talibanu?
„To je príbeh ako z filmu, lenže pravdivý a smutný. Jedenásteho septembra 2001 som bol na palube lietadlovej lode USS Enterprise ako člen letky VF-41 Čierne esá. Práve v tento deň sa nám skončila polročná misia, počas ktorej sme obišli pol sveta. Všetci sme sa strašne tešili, že konečne vyrazíme domov za rodinami.
Ráno sme v Arabskom zálive podľa plánu nabrali kurz k Južnej Afrike a začali odpočívať. Niektorí spali, iní sledovali televíziu. Keď sme prvýkrát uvideli horiace Svetové obchodné centrum a Pentagon, mysleli sme si, že ide o upútavky na nejaký nový film. Dlho sme nemohli uveriť, že to je skutočnosť. Okamžite však bolo jasné, že vzhľadom na našu polohu domov určite nepôjdeme. A ozaj sme boli medzi prvými, ktorí boli vyzvaní, aby zareagovali. Bol to smutný a hrozný deň, nielen preto, že mnohí z nás pri útoku stratili priateľov, ale aj preto, že sme si uvedomili, že svet sa v ten deň zásadne zmenil.“
Aký bol rozdiel v taktike pri vašom nasadení v Iraku v roku 1991 a v Afganistane 2001?
„Hlavný rozdiel bol v použití presne navádzanej munície. Hoci už aj v operácii Púštna búrka boli k dispozícii laserové navádzacie bomby, nepoužili sa v takej miere ako v Afganistane. Naše lietadlá F-14 Tomcat neboli v irackej vojne ani prispôsobené na zhodenie týchto bômb, kým bombardovanie pomocou presných, laserovo navádzaných bômb v Afganistane bolo našou prvoradou úlohou.
V Afganistane sme mohli použiť presnú muníciu, pretože sme mali vo vzduchu nadvládu, od nepriateľských lietadiel nám nehrozilo nebezpečenstvo. To bol podstatný rozdiel oproti tomu, na čo sme boli vždy cvičení - na vzdušné boje. Nemuseli sme sa zaoberať prekonávaním nebezpečia hroziaceho od iných lietadiel, ale mohli sme lietať v letovej hladine, ktorá zaručovala bezpečnosť aj proti útoku zo zeme. Mali sme tak dosť času na prípravu, aby sme zasiahli len tie ciele, ktoré mali priamy vplyv na vojenské schopnosti nepriateľa a aby sme sa absolútne ubezpečili, že nezasiahneme civilistov.“
Hovoríte, že ste boli cvičení najmä na vzdušné súboje. Misiu proti Talibanu ste plnili stovky kilometrov od lietadlovej lode. Nerobilo vám problémy byť vo vzduchu hoci aj deväť hodín?
„To je pravda. Pilotov námorných úderných lietadiel cvičili na útoky na ciele, ktoré sú omnoho bližšie od materskej lode, ako to bolo v Afganistane. Problém s doletom k stovky kilometrov vzdialeným cieľom spočíval najmä v zabezpečení paliva pomocou tankovacích lietadiel. Bolo to zložité, pretože Amerika nemá v tomto regióne dohody o využívaní leteckých základní. Na začiatku konfliktu museli lietajúce tankery prekonávať veľké vzdialenosti, aby mohli podporovať bojové sily. Takéto dlhé lety sú veľmi náročné. Piloti musia nalietať stovky kilometrov, niekoľkokrát dopĺňať palivo vo vzduchu, potom presne zaútočiť na určené ciele a nakoniec ešte bezpečne pristáť na palube plávajúcej lietadlovej lode.“
Zostrelili ste počas svojich bojových misií nepriateľské lietadlo? Aké ciele ste konkrétne bombardovali?
„Nehnevajte sa, ale v tomto smere nemôžeme zverejňovať žiadne informácie.“
Zahynuli počas vašej kariéry v letectve niektorí vaši kamaráti?
„Bohužiaľ, príliš veľa. Počas pätnástich rokov môjho lietania ich bolo viac než štyridsať. Nikto nezahynul v boji, išlo hlavne o havárie pri výcviku.“
Aký je váš najhorší zážitok spojený s lietaním?
„Stalo sa to pred jedenástimi rokmi, 22. januára 1992. Aj dnes mi je z toho smutno. Niekoľko mesiacov po návrate z Iraku sme vo Fallone v Nevade trénovali lietanie v noci. Moje lietadlo bolo vedúce v rámci letky. Náhle jedno lietadlo, pilotované mojimi priateľmi, začalo hlásiť, že má ťažkosti a zapichlo sa rovno do zeme. Ohromná ohnivá guľa ožiarila noc. Modlil som sa, aby sa včas katapultovali. Žiaľ, ani jeden to nestihol.“
Autor: ZBYNĚK PAVLÁČEK, www.natoaktual.cz
