
K Františkovi Tugendliebovi neodmysliteľne patrí bafkanie fajky.
Prakticky ju z úst vykladá iba vtedy, keď ju čistí, alebo napcháva novým
tabakom. Nemá strach, že by ohrozovala jeho zdravie, pretože fajka je vraj
pohoda a pohoda je najlepšou prevenciou na všetky choroby.
Nebolo to tak dávno, čo takmer každý rozhovor so spevákmi na Slovensku i v Čechách obsahoval aj zmienku o Františkovi Tugendliebovi, ako sa u neho učili spievať. Do novín, rozhlasu či televízie rozprával najznámejší hlasový
pedagóg a známy ľudový liečiteľ aj osobne. Najčastejšie ho fotografovali pred nástenkou husto polepenou fotografiami hviezd a hviezdičiek rokov sedemdesiatych, osemdesiatych, deväťdesiatych. Všetko jeho žiaci. Usmieva sa z nich malá Darinka, aj vážna šansoniérka Hana Hegerová, zo zájazdu mu píše Karel Gott a pripája sa Jitka Zelenková, spod klobúka
vykúka Peter Lipa a nad klavírom sa zubí Peter Breiner. Je to však už viac než desať rokov, čo František Tugendlieb prestal učiť. Potom sa celkom stiahol do ústrania. Bratislavu vymenil za rodné Valašsko a prestal aj s liečiteľstvom. Už sa k nemu dostanú iba blízki známi. Výnimku urobil napríklad pri Júliusovi Satinskom, aj keď vedel, že
prichádza neskoro. Dobre tiež vedel, že nemôže zvrátiť ani osud človeka
najbližšieho, manželky Viery, ktorá mala vážny problém s obličkami. Pred
rokom a pol zomrela a on zostal sám. Ale nie celkom. Skupinka najvernejších ho sem-tam navštevuje. Zašli sme za ním aj my, aby sme videli, ako trávi dni.
Trocha meškáme a František Tugendlieb nás už netrpezlivo vyzerá z okna. Pod nohami sa mu moce obrovský pes, kríženec boxera a vlčiaka. Pána si zúrivo stráži, keď príde návšteva, je lepšie izolovať ho. Víta nás gazdiná Aluška, miestna žena, ktorá po manželkinej smrti prevzala nad Františkom opateru. Varí mu, upratuje, je jeho horlivou manažérkou –- hneď nám ponúka jeho knižky – a utešiteľkou.
František Tugendlieb je aj po sedemdesiatke vzpriamený a srší humorom. Má rád spoločnosť, takže návštevám sa veľmi teší. Držať s ním krok nie je len tak. Keď sa o pol piatej ráno, omámení voňavým dymom z jeho fajky a nikotínom z Aluškiných cigariet, obzeráme po posteli, je nespokojný. A to, ako sa priznal, „vypustil draka“, čiže flámoval aj noc predtým. No najmä, celý večer a noc držal zábavu pevne v rukách. Z cédečka k tomu smutne kvílil saxofón jeho dávnej nahrávky. Zahrať nám naň naživo už nechcel. Ale keď zaznela „swing love“, jeho hlas mocne burácal. Spomenula som si, ako som sa raz rozprávala so starnúcou opernou speváčkou. Vraj hudbu už má len v hlave, z hrdla zmizla. To však evidentne nie je prípad statného chlapa. Vzápätí dokonca predvedie aj svoj operný repertoár. Ležiac na gauči, zatne ruku v päsť a spustí áriu Vodníka z Rusalky, potom Predanku, Libušu…
o o o
František súka jednu historku za druhou, všetky späté s populárnymi menami. Šibalsky mu svietia oči, aj keď hovorí o láske. Presnejšie o erotike. A o tej hovorí takmer stále, to je téma, ktorá ho zaujíma.
Keď však kormidlujeme do bezpečnejších vôd a pýtame sa na liečiteľstvo, vieru, smrť, zvážnie. Nechce sa mu o tom rozprávať ani ukazovať, ako vie hypnotizovať, či za pomoci vôle sfúkavať sviečky. Už sa od toho odstrihol. Tak ako od spevu, od učenia. Ale uznanie ho stále teší. Ukáže nám aspoň šanóny ďakovných listov liečených a vyliečených ľudí, dokumentárne filmy o sebe.
„Som taký samožer. To je termín Petra Breinera, ale mne sa veľmi páči,“ netají, že je rád v centre pozornosti. A že, hoci si samotu a inkognito českého malomesta vybral dobrovoľne, zároveň tým trochu trpí. V pustnúcom dome, kde slávnu nástenku slávnych pomaly pokrýva prach, snímky sa krútia, žltnú.
„Ak je človek aktívny, vtedy na uznanie nemyslí, ide mu v prvom rade o to presadiť svoje myšlienky, svoje takzvané pravdy. Keď sa však dostáva do nečinnosti, vytráca sa náboj aktivity, človek začne túžiť po uznaní, aby jeho celoživotná práca bola ocenená.“
„Viete, čo je to, keď človek stratí človeka, s ktorým prežil päťdesiat rokov?“ Keď si spomenie na Vierku, vždy zvážnie, oči mu pohasnú a priam z neho sála smútok a opustenosť. Vidno, ako mu žena chýba. Vidíte, že sa asi naozaj už teší k „tatíkovi“, ako s láskavou familiárnosťou rozpráva o Bohu.
No potom zazvoní telefón a zašvitorí hlas mladej speváčky – František, robím konkurz do muzikálu Hair, mysli na mňa! A blik, oči sa opäť rozsvietia. Stále je tu dosť tých, ktorí ho za tatíkom ešte nepustia.
Pripravila
BARBORA
DVOŘÁKOVÁ