František Tugendlieb je rodený zabávač. Takto o štvrtej nadránom spieval jednu opernú áriu za druhou.
František Tugendlieb sa narodil v roku 1929 v Hraniciach na Morave, v rodine textilného podnikateľa. Aj vďaka tomu mohol ísť študovať na Hassobury College do Anglicka. Hoci v Československu vraj v škole zvyčajne trpel – „bolo to prekliatie“ – v Británii to bolo inak.
„Tam panoval na školách celkom iný duch. Demokratický, so zmyslom pre humor. Spomínam si, ako sme raz mali odovzdať kompozičnú prácu na tému, ako sme prežili víkend. Napísal som, že som ho strávil s jednou slečnou, a preto bude moja práca krátka. Je mi trápne opisovať, čo sme robili. Na našej škole by som za to dostal prinajmenšom pokarhanie, tam sa profesori smiali a ešte dlho si ma doberali, čo sme to tam vlastne robili, keď som to nemohol opísať.“
Už v Anglicku hrával František Tugendlieb na klarinete a saxofóne džez. Po nástupe komunistov to jeho kádrovým materiálom nepridalo.
„Kádrové materiály som mal strašné. Jednak ako džezový muzikant som šíril kozmopolitné paumenie. Potom ten buržoázny pôvod, štúdium v Anglicku bolo tiež handicapom a navyše som v textilnom podniku, kde som pracoval, ako jediný nezodvihol ruku za rozsudok smrti pre Jarmilu Horákovú a spol. V Čechách som teda veľa nemohol, aj preto som sa presídlil na Slovensko, kde sa mi predsa len otvárali možnosti uskutočniť, čo som chcel.“
Keď František Tugendlieb prišiel žiť do Bratislavy, mal už za sebou štúdium operného spevu a pôsobenie v zbore opavskej opery. Na Slovensku začínal ako sólista opery v Banskej Bystrici a už vtedy sa zaoberal aj hlasovou pedagogikou. Keď sa v polovici šesťdesiatych rokov uvoľnili pomery, mal ako džezmen angažmán v západnom Nemecku, potom nastúpil ako hudobník a spevák do legendárnej bratislavskej Tatra Revue.
V Bratislave sa už cielene zaoberal aj výchovou spevákov populárnej hudby. Priniesol množstvo nových pohľadov, ktoré spôsobili v odborných kruhoch i veľa averzie. Mal vlastnú metódu, ako učiť spev, celkom inak pracoval s hlasivkami, a preto mal aj mnoho odporcov, ktorí ho označovali za šarlatána. Nie však jeho žiaci, medzi ktorých patrili napríklad Hana Hegerová, Darina Rolincová, Iveta Bartošová, Jitka Zelenková, Petr Kotvald, Karol Duchoň, Marika Gombitová, Miroslav Žbirka, Peter Breiner, Karel Gott, Oľga Záblacká, džezmeni Peter Lipa či Hana Křížková, Lída Nopová, ktorá dnes jeho metódou učí na pražskom konzervatóriu. Na Slovensku je pokračovateľkou Tugendliebovej hlasovej pedagogiky šansoniérka Alena Čermáková. Jeho metódou sa vyučuje napríklad aj na The American Performing Artist School.
Miro Žbirka spomína, že bez hodín u Tugendlieba by určite nemohol spievať náročné piesne ako Atlantída. Hana Hegerová tvrdí, že práve vďaka pánu profesorovi je dodnes na javisku, a aj preto, keď vlani vyšla jeho metóda výučby spevu knižne, stala sa knihe krstnou mamou. Peter Lipa zase k F. Tugendliebovi chodil nielen spievať, ale stretli sa aj ako muzikanti. Hrali spoločne free jazz a spojil ich aj záujem a viera v liečiteľstvo.
Koncom sedemdesiatych rokov totiž u F. Tugendlieba pribudla k hudbe i činnosť terapeutická, za ktorú bol v 80-tych rokoch trestne stíhaný. Napriek tomu sa u neho liečili tisíce ľudí.
Dnes sedemdesiattriročný muž žije v ústraní. Presťahoval sa na rodnú Moravu a po smrti manželky, s ktorou prežil viac ako päťdesiat rokov, sa svetu viac-menej uzavrel. Stretáva sa len s niekoľkými bývalými žiakmi, hodiny nedáva, lieči iba na diaľku. Kedy-tedy urobí výnimku, ak ide o človeka blízkeho alebo z brandže.
Pri oslave sedemdesiatych narodenín povedal: „Žijem s vedomím, že každý deň môže byť dňom posledným, a to človeka ovplyvní. Svetské udalosti začne vidieť v inom svetle. Vlastne mi už celý svet môže vyliezť na chrbát, som na odchode a je mi jedno, čo ten hlúpy svet vyvádza. Viem, že to znie trošku sebecky, ale je to tak. Cítim čoraz väčší odstup od tohto sveta a teším sa na ten nový. Som presvedčený, že ‘tatík‘ to pre nás krásne vymyslel aj tam.“
