hraničných kontrol Mag. Berndt Körner.
FOTO SME-ĽUBOŠ PILC

polície spolkového ministerstva vnútra Rakúska. O rozhovor sme požiadali vedúceho právnych záležitostí hraničných kontrol Mag. BERNDTA KÖRNERA.

Slováci prichádzajú v poslednom období na slovensko-rakúske hranice s väčšími obavami ako v minulosti, či ich odtiaľ z nejakých dôvodov nevrátia. Zopár takých prípadov sa aj stalo, tradujú sa u nás ústnym podaním, čo niektoré veci skresľuje a ľudia sa ešte viac boja.

„Ak je to tak, je mi to ľúto tým viac, že v poslednom čase máme s vaším zastupiteľstvom aj policajnými orgánmi výborné vzťahy. V rámci Schengenskej dohody existujú podmienky, ktoré keď sa na hraniciach toho-ktorého štátu splnia, vstupu do krajiny sa nebráni. Začína sa to tým, že vlastníci platných pasov môžu prechádzať bez víz na územie druhého štátu a zdržiavať sa tam 90 dní. Vykonávacia vyhláška k Schengenskej dohode však predpokladá oveľa rozsiahlejšiu kontrolu, nielen kontrolu dokladov, ale aj iných predpokladov na vjazd, pobyt, vykonávanie práce a výjazd z krajiny. Môžu sa aj prehľadávať osoby.“

Kedy teda cudzincovi hrozí, že ho vaša hraničná polícia vráti späť?

„Cudzincov vrátia od hranice napríklad vtedy, ak nemajú bydlisko v krajine a nemajú prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu a cesty späť. Pri pokusoch zladiť jednotlivé body dohôd medzi štátmi Schengenu bol aj pokus harmonizovať finančné otázky. To sa, žiaľ, nepodarilo. Mnohé štáty skutočne stanovili konkrétne sumy pri prekračovaní hranice, napríklad Nemecko 50 mariek na deň, Grécko 35-tisíc drachiem. V Rakúsku však žiadne smerné číslo na sumu nie je. Tá závisí od účelu pobytu, druhu a trvania. My sme skrátka zvolili ťažšiu cestu, ktorá však lepšie zodpovedá času. Pretože dnes nikto necestuje na dovolenku s hrubou peňaženkou, ale existujú predsa kreditné karty, dopredu zaplatený hotel, cestovné šeky či bankomatová karta, akceptuje sa i záväzok dostatočne solventných osôb žijúcich v Rakúsku.“

Ale v praxi sa to na hraniciach udialo – váš policajt žiadal preukázať fixnú sumu.

„Po nedávnom rokovaní, keď sa stretli ministri vnútra – Šimko a Strasser, napísal náš minister prípis všetkým rakúskym hraničným orgánom, že akékoľvek vyžadovanie minimálnej sumy peňazí na hraniciach nezodpovedá našim predpisom. Ak sa niektorý z turistov spýta, koľko potrebuje na deň, tak to závisí od toho, čo chce v krajine robiť. Ak chce ísť napríklad do múzea alebo sa najesť, či natankovať benzín, dá sa zhruba povedať, že tých 500 šilingov by mohlo stačiť. Ale nemožno tým povedať, že 500 šilingov je to minimum, ktoré musíte mať. Lebo tak to nie je. Uvediem vymyslený príklad: ak niekto ide trebárs na víkend do Rakúska a nemá pri sebe ani bankomatovú kartu, ani dostatočný obnos peňazí, nemá u nás z čoho žiť. V tom prípade môže byť podľa nášho cudzineckého zákona vrátený. Jednoducho, snažíme sa predísť zaťažovaniu rakúskych daňových poplatníkov zbytočnými bremenami.“

Má takéto vrátenie nejaké ďalšie právne dôsledky?

„Nie. Neznamená vôbec nič okrem toho, že v tomto jednom prípade sa zistilo, že človek nemal dosť peňazí pri vstupe do krajiny. On len dostane do pasu preškrtnutú pečiatku s číslom paragrafu, podľa ktorého treba mať prostriedky na pobyt. Jediné, čo vtedy človek musí urobiť, je, že si musí zohnať chýbajúce prostriedky. V niektorých vašich médiách som čítal, že v takomto prípade dostal váš občan pečiatku o zákaze vstupu do krajiny. To je úplne mylná informácia.“

Aké iné dôvody ešte sú na vrátenie od hraníc?

„Sú aj závažnejšie. Ak je podozrenie, že pri pobyte v našej krajine bude osoba rušiť verejný poriadok alebo bezpečnosť, bude ilegálne pracovať alebo pašovať ľudí. V týchto prípadoch sa cudzinec vráti od hranice, ale ani vtedy nedostane zákaz pobytu, iba bude nútený počas roka pred každým ďalším vstupom do Rakúska najprv požiadať o vízum. Po roku sa to automaticky zruší vymazaním jeho mena z počítačovej databázy. Iné právne dôsledky nie sú.“

A zákaz pobytu?

„Zákaz pobytu je prísne právne viazaný postup. Nedáva sa na hranici a už vôbec nie zo strany pohraničných orgánov. Také niečo musí prebiehať v prítomnosti tlmočníka, musí na to byť písomné rozhodnutie príslušného orgánu. Osobe sa musí doručiť v reči, ktorej rozumie. Musia v ňom byť vysvetlené všetky možné právne opravné prostriedky. Tak jednoducho to nejde – pečiatka do pasu a nemôžeš viac ísť. Zákaz pobytu sa nedá len tak za chvíľu vybaviť na hranici. Je prísne sledovaný a regulovaný.“

Ak sa človek dopustí niečoho, po čom bude môcť vstúpiť do Rakúska len s vízom, platí to potom aj na vstup do iných krajín Schengenu?

„Nie. Cez ostatné krajiny Schengenu môže do EÚ slobodne cestovať. Podozrenie, že rakúska polícia mi dala pečiatku do pasu, a preto nemôžem vstúpiť ani do inej krajiny EÚ, je nesprávne. Vôbec to nesúvisí.“

A čo v prípade, ak niekto síce potrebuje rakúske vízum, ale dostane sa k vám aj bez neho napríklad cestou cez Čechy, Nemecko a prejdením cez nemecko-rakúsku hranicu.

„Ľudia to robia, ale nebudem to komentovať. Ak ich pristihne polícia pri náhodnej kontrole vo vnútrozemí, budú mať postih ako každý, kto je na území protizákonne.“

Aký to môže byť postih?

„Pokuta, predvedenie s následným vyhostením alebo naozaj môže dôjsť podľa okolností až k zákazu pobytu.“

Aký je trend v počte prípadov vracania od hraníc? Narastá ?

„Vo veľkom klesá. Aj v prípade vrátenia od hraníc existuje opravný prostriedok – sťažnosť proti postupu policajta. Na to má právo každý, kto má pocit, že išlo o nespravodlivý postup. Sťažnosť je možné podať nezávislému správnemu senátu, ktorý je v každom krajinskom hlavnom meste, a v Dolnom Rakúsku je ich dokonca viac.“

Ale čo možno urobiť priamo na hraniciach, ak človek získa také presvedčenie?

„V prvom rade odporúčam mať preverené cestovné doklady. Ľudia si koľkokrát pred cestou v strese nezabudnú skontrolovať plavky a filmy do fotoaparátu, ale nie to, či majú so sebou pas a či platí.“

Ale dajme tomu, že sa mi na postupe policajta naozaj čosi nezdá. Kam sa môžem obrátiť?

„Možná cesta by bola spojiť sa so slovenským zastupiteľstvom, ktoré by sa mohlo spojiť s naším oddelením na ministerstve, a veci by sa pohli nejakým smerom. Často však pomôže spýtať sa presne, aký bol konkrétny dôvod postupu policajta. Najčastejší dôvod vrátenia býva to, že cestujúci nemá vízum. Býva to aj najpopulárnejšia výhovorka. Dotyčný sa známym nepochváli pravdou, že ho nevpustili pre podozrenie, že ide načierno pracovať, ale povie – lebo som nemal vízum. A s takou informáciou nepobeží ani do médií. Vrátenie z hranice pre nedostatok peňazí sa už vyskytuje menej a menej a toto nemá za dôsledok povinnosť víz.“

Čo ak policajt príde na to, že niekto klame, ak tvrdí, že nejde pracovať načierno a v skutočnosti ide?

„Ak ide niekto legálne pracovať, potrebuje pracovné povolenie a určitý druh víza, buď takzvané pendlerské, alebo pracovné, prípadne má nejaký iný dôvod pobytu. Ak sa niekto na hraniciach pokúša klamať, že ide trebárs len nakúpiť do Metra, ale v kufri má pracovné oblečenie alebo pracovný nástroj, vznikne podozrenie čiernej práce. Vykážu ho s pečiatkou, pri ktorej sa uvedie porušený paragraf, pretože nesplnil podmienky vstupu. Hraničný orgán vždy rozhoduje o postihu podľa toho, ako dôveryhodne vstupujúca osoba preukáže, že ide vykonávať len to, čo deklaruje, že má na to prostriedky a že má sa za čo vrátiť späť. Klamať sa nevyplatí. Netreba sa ani čudovať podivným otázkam policajtov, ich povinnosťou je vŕtať do všetkého, čo sa im zdá podozrivé.“

Máte na niektorom úseku hranice výnimočne horšie skúsenosti?

„Občania z európskych krajín sú už takí vzdelaní, že je s nimi čoraz menej problémov. Do júna bolo za tento polrok na všetkých úsekoch hranice, nielen so Slovenskom, vrátených 1631 ľudí, z toho najviac 749 pre chýbajúce vstupné predpoklady. Ak to aj zdvojnásobíme, čo je to oproti 220 miliónom prechodov hraníc, ktoré sme mali vlani.“

Existuje aj nejaký zákaz pobytu platný v celom Schengene?

„Áno, ale v takom prípade, ak s tým chce dotyčný niečo robiť, napríklad poukázať, že ide pravdepodobne o zámenu osôb, alebo sa chce sťažovať, musí sa to vyjasniť v krajine, ktorá ho udelila. V schengenskom informačnom systéme je zaznamenané len, kto a kvôli ktorej krajine má zákaz pobytu, ale nie je tam uvedený dôvod. V tom prípade to platí pre všetky členské štáty – s tým nemôže rakúsky hraničný orgán nič robiť. To si treba overiť v krajine, ktorá pobyt zakázala.“

Počuli ste o prípadoch, že by sa vaši ľudia na hraniciach pri zákroku zmýlili?

„Nechcem nič tajiť. Spomínam si, jeden taký prípad bol v Bergu. Okamžite sme proti tomu zasiahli. Ale nesúviselo to s nejakou nenávisťou voči cudzincom. Tam ide skôr o to, že aj policajti sú len ľudia a nie sú na kľúčik. Každý môže byť unavený, hladný, smädný, vystresovaný, jednoducho, môže zlyhať. Samozrejme, takéto veci sú nepríjemné a veľmi rád by som sa dopredu ospravedlnil za všetky chyby. Na pravidelných školeniach a kurzoch našich ľudí na to upozorňujeme.“

Jednej našej občianke vraj váš policajt na hraniciach roztrhal pas a potom zistil, že sa pomýlil a ospravedlnil sa.

„O tom som nepočul. Ale vezmite si – sú pasy, ktoré sa idú už-už rozpadnúť. Visia im listy. Môže existovať aj podozrenie, že pas je falošný alebo sfalšovaný. Na hraniciach je povinnosť všetko preveriť. Moja kolegyňa sa zaoberá výhradne tým, že kontroluje a rieši takéto sťažnosti z hraníc. Ak treba, vycestuje tam a rieši to aj na mieste. Ak by šlo o nešikovnosť hraničného orgánu, ktorý pas poškodí, musí sa to zaplatiť. Ale to závisí od okolností, všeobecné riešenie sa ponúknuť nedá. Samozrejme, ľudia by mali vedieť, že pas nie je poznámkový blok, ktorý sa dá nosiť v zadnom vrecku. Po pár týždňoch, keď sa tam zabudne, vyzerá strašne. Je to úradný dokument, a tak by mal aj vyzerať.“

Spomenuli ste nedávne stretnutie našich ministrov vnútra. Po ňom zaznelo aj to, že rakúska strana sa bude snažiť byť ústretovejšia a skonkretizuje vstupné podmienky pre slovenských občanov – znelo to, akoby sa predsa len pripravovala nejaká zmena, napríklad vo forme preukázateľnej fixnej sumy.

„S nejakými obrovskými zmenami sa nedá rátať. Ani by som v tom momentálne nevidel zmysel – v nejakom zavedení minimálneho obnosu. Zoberte si takýto príklad, pôjdem teraz v auguste na dovolenku do Slovinska aj s rodinou, dvaja dospelí a tri deti, a na hranici nám zrazu povedia: my máme zákon, že potrebujete 500 šilingov na dospelého na deň a na dieťa polovicu. Vychádza to na 24 500 šilingov. To predsa nikto nebude nosiť so sebou. Berte to ako vymyslený príklad. Ale je skutočne najlepšie riešenie preukázať na hraniciach, ako sa chcem počas pobytu živiť a ako sa chcem vrátiť späť. Nikto nebude žiadať od cestujúcich, aby sa nosili nejaké veľké sumy, keď si môžu peniaze vybrať z bankomatov. No na druhej strane treba pochopiť aj našich hraničiarov, že v opodstatnených prípadoch si musia nejako overiť, či na to človek má, aby sa dostal do cieľa a späť.“

TÁŇA RUNDESOVÁ