si sa hrávalo v otvorených amfiteátroch, na uliciach či námestiach. Takmer všetky letné festivaly sú site specific - inšpirované či priam definované konkrétnym, najčastejšie impozantným prostredím.

Jean Vilar, zakladateľ avignonského festivalu chcel svojimi letnými divadelnými výjazdmi na juh od Paríža „nechať umenie dýchať, dať do súladu architektúru a poetiku drámy“. Jeho projekt festivalu v Avignone aj po viac ako päťdesiatich rokoch dodáva v júli život úzkym uličkám tohto mesta, nádvoriu Pápežského paláca i ďalším impozantným scenériám.

Nové publikum?

V začiatkoch predstavoval tento pioniersky čin jeden z pilotných projektov vtedajších decentralizačných a demokratizačných snáh. Pri snobstve a tlaku na profitovosť niektorých súčasných divadelných festivalov (výška lístkov na jedno predstavenie v rámci hlavného programu avignonského festivalu je dnes okolo 200 francúzskych frankov, v Salzburgu dokonca až 4600 ATS) sa často zabúda, že kedysi bolo hlavnou motiváciou divadelníkov hľadanie nového publika. Toho, ktoré bude pre divadlo pokojne prespávať v telocvičniach škôl či v kempingoch.

Podobne neformálne sa správajúce publikum sa dnes presunulo skôr na hudobné a filmové festivaly, z divadelných festivalov im zostal off-program a rôzne pouličné aktivity. Aj v tejto sfére však spontánny amaterizmus začína nahrádzať éra profesionálnych marketingových kampaní.

Napríklad na veľkom augustovom festivale Edinbourgh Fringe sa prvýkrát budú rozdávať lístky aj zadarmo, spolu vo výške až 500 000 libier. Je to istotne reakcia na fakt, že frindžové podujatia nezriedka nemajú viac ako piatich divákov.

V poslednom čase sú letné festivaly vo veľkej miere nielen podporované, ale priam iniciované samosprávami s cieľom zvýšiť turistickú atraktivitu ich mesta či regiónu. Mesto bez nejakej formy „kultúrneho leta“ už azda ani neexistuje. Vo vzťahu k využívaniu pamiatok na festivalové a iné kultúrne aktivity je Slovensko stále menej invenčné ako niektorí jeho susedia.

Slovanské divadlá

v Salzburgu

Na európskej letnej festivalovej oblohe sú teda meteority i stálice. Salzburský festival divadla, opery i hudby patrí k najstarším, najprestížnejším, najsnobskejším a, prirodzene, aj najdrahším. Festival sa začal uplynulý víkend a potrvá do 31. augusta. Festivalová štvrť nie je rozľahlá, skladá sa z Malej festivalovej haly, letnej jazdiarne a Veľkej festivalovej haly, ktorá spolu s Univerzitným kostolom a Katedrálnym námestím predstavuje niekoľko blízkych bodiek na mape. Dvorné stajne i zimná jazdiareň boli postavené v sedemnástom storočí. V devätnástom storočí komplex slúžil ako kasárne a až po roku 1925 sa postupne začal využívať pre festival.

Umelecký šéf Salzburského festivalu Gerard Mortier sa na záver svojho pôsobenia vo funkcii nechal inšpirovať dramaturgiou festivalu z roku 1926. Z perspektívy nového milénia skombinoval Ariadnu na Naxe Richarda Straussa a Netopiera Johanna Straussa. Veľmi očakávanou je aj Mozartova Figarova svadba v réžii jednej z najvýznamnejších európskych divadelných osobností Christopha Marthalera. Storočnicu Verdiho si Salzburg pripomenie produkciou Dona Carlosa a interpretáciou Falstaffa v podaní výnimočného britského režiséra Declana Donellana.

Vo finále série významných opier dvadsiateho storočia sa predstavia aj dve slovanské diela. Jej pastorkyňa Leoša Janáčka, v ktorej účinkuje aj Česká filharmónia, mala premiéru už predvčerom. Ďalším lákadlom znalcov je Šostakovičova Lady Macbeth Mcenského újezdu pripravená v koprodukcii s Mariinským divadlom z Petrohradu, ktorá sa predstaví predstaveniami od 31. júla do 30. augusta.

Na spisovateľskom fóre, ktoré Salzburský festival pravidelne sprevádza, sa zúčastnia traja prominentní maďarskí autori: Péter Esterházy, Imre Kertesz a Péter Nádas.

Budúci ročník festivalu sa už bude konať pod novým vedením, od októbra bude na mieste umeleckého riaditeľa festivalu sedieť Peter Ruzicka, dirigent rakúskeho pôvodu, žijúci a pôsobiaci však predovšetkým v Nemecku.

ZUZANA ULIČIANSKA