Hoci je hádzaná po hokeji druhým najkontaktnejším športom, podľa trénera hádzanárov ŠKP Sečovce Martina Liptáka z osobných súbojov vzniká v tomto športe minimum zranení. „Častejšie sa hráč zraní pri kontakte s loptou, pošmyknutí a následnom páde,“ myslí si bývalý reprezentačný krídelník. Skončiť s aktívnou činnosťou ho donútilo práve zranenie. „Keď som si po štvrtýkrát zranil koleno a musel podstúpiť siedmu operáciu, povedal som si, že už toho bolo dosť. Ďalej to už nešlo,“ priznal dnešný kouč úradujúceho slovenského majstra.
Vzápätí pripustil, že za zranenia v mnohých prípadoch môže nedostatočná regenerácia a rehabilitácia. „Ja som hrával v socialistických časoch a na rehabilitáciu som kašľal. Rovnako, ako väčšina mojich spoluhráčov. Dnes za svoje výkony dostávajú hráči iné peniaze, sú z nich profesionáli, aj tak sa mi však o jej význame darí presvedčiť len polovicu. Darmo majú kolenačky či chrániče na lakte, keď neabsolvujú dobrú rozcvičku a po veľkom vypätí dostatočnú rehabilitáciu, sú oveľa náchylnejší zraniť sa ako ostatní,“ dodal 37-ročný Lipták, ktorý sa už ôsmy rok živí ako hádzanársky tréner.
Za najčastejšie hádzanárske zranenia považuje luxácie prstov, poranenia kĺbov, lakťov či pomliaždeniny. „Na zranenie prsta stačí, keď zle prevezmete prihrávku. Časté sú i výrony členka, oveľa väčšie problémy však vznikajú, keď si hráč poraní meniskus alebo predný skrížený väz. Príčinou zranení sú občas i povrchy v hale. Hrávame na rôznych palubovkách, najhoršie skúsenosti mám s mäkkými povrchmi. Mäkká guma je položená napríklad v Prahe na Slávii alebo v Topoľčanoch. Nemá však význam hráčom v prípade stretnutí na takých povrchoch niečo dohovárať, musia si dať pozor sami. Zraniť sa môžu kedykoľvek a kdekoľvek. Chvalabohu, nevhodných paluboviek je u nás málo.“
V pravidlách hádzanej by však M. Lipták v záujme zníženia počtu zranení nemenil nič. „Hádzaná vždy bola a je tvrdý i kontaktný šport a zranenia k nej patria. Ak sa však hráči budú o svoje telo starať komplexne, s čím súvisí napríklad i pitný režim, nebude ich počet alarmujúci. Prispieť však musia i rozhodcovia, ktorí by tvrdú či nefér hru nemali pripustiť. Naďalej totiž platí, že hráč si dovolí len toľko, koľko mu rozhodca povolí.“
RASTISLAV HRÍBIK
