Avignonské slečny, 1907.
Jeho matka vravievala, že už ako chlapec bol anjel i diabol. Takým zostal až do svojej smrti, pred tridsiatimi rokmi 8. apríla 1973.
Od obrazov, ktoré vznikli v období dospievania, až po plátna, na ktorých pracoval tesne pred smrťou, je Picassovo dielo zvláštnou zmesou zmyselnosti, žien a smrti.
Zmyselný odmalička
Sexuálne začal Pablo Picasso žiť veľmi skoro. „Naozaj, bol som ešte chlapec. Nečakal som, že začnem až vo veku rozumu. Napokon, keby sa naň čakalo, možno by nám rozum úplne zabránil, aby sme začali.“
Picasso, ktorý už v štrnástich rokoch maľoval vyzreté obrazy a za jediný deň namaľoval plátno, na ktoré iní v jeho veku potrebujú mesiac, bol virtuózom magickej zmyselnosti. Spôsob, akým zaobchádzal s plátnom alebo s listom papiera, mal v sebe čosi zo znásilnenia, neskôr častého Picassovho námetu.
S Picassovou tvorbou sa nerozlučne spájala rozkoš. Využíval ju rovnako, ako využíval ľudí a veci, aby slúžili jeho umeniu.
Hrôza z citových komplikácií
Picassov postoj k ženám ovplyvnil osud jeho priateľa Casagemasa, ktorý nezvládol nešťastnú lásku, pil, hľadal úľavu u ľahkých žien, stále viac otupieval a napokon si strelil guľku do hlavy. Picasso mal po celý život hrôzu z podobných citových komplikácií, strach, ktorý ho často nútil skrátiť milostné dobrodružstvá.
Sexuálny apetít slúžil umeniu
Ženami bol obklopený stále. Jeho Madeleine, Fernande, Eva, Olga, Dora, Marie-Thérese, Francoise, Sylvette, Jacqueline a medzi nimi mnoho ďalších boli míľnikmi jeho tvorivých období.
Picasso maľoval ženy celý život. Nádherné a žiaduce, ale aj také, s ktorými sa život zahral (Žena pijúca absint), ženy, ktoré sa zrútili z výšok svojich túžob, unavené, upracované, ženy, od ktorých život už nič nechce.
Modré obdobie bolo plné posadnutosti, ktorá Picassa nútila donekonečna opakovať línie ženského tela. Maľbu poznačenú rozkladom foriem vysvetlil psychoanalytik Jung Picassovým mravným sebadrásaním, jeho citovými rozpormi, až úplným nedostatkom citlivosti a sprostituovanou mladosťou.
Samota a hlad
Keď sa Picasso snažil uniknúť pred vnútornou samotou a prechodné dobrodružstvá ho prestali uspokojovať, stretol o niekoľko rokov staršiu Fernandu. Fascinovala ho jej vzrušivá ženskosť a jeho paleta sa opäť zmenila – na ružovú.
O ostrých zmenách v tvorbe, ktoré vychádzali z jeho duše, nikdy s nikým nehovoril. Jedinou výnimkou snáď bola mecenáška Gertrúda Steinová, ktorej zvláštnym zjavom bol od prvej chvíle uchvátený – sedela mu pri portrétovaní asi deväťdesiatkrát. Jediná bola skutočnou priateľkou jeho duše a vzniklo medzi nimi trvalé puto.
O jeho tvorivom procese napísala: „Picassa vždy mučila neodbytná nutnosť, aby sám zo seba všetko vyčerpal, aby sa vyprázdnil a po celý život sa len znovu a znovu vyzlieka z toho, čo má v sebe. Keď to urobí, všetci hovoria, že sa zmenil, ale v skutočnosti to tak nie je, len sa vyprázdňuje, a v okamihu, keď zo seba všetko zložil, musí znovu začať a rýchlo sa opäť niečím novým napĺňa.“ To platilo aj o ženách.
Pózujúce prostitútky
V roku 1906 mal Picasso len dvadsaťpäť rokov, ale v umeleckej tvorbe už prešiel celým cyklom. S nahromadenou silou sa vrhol do diela, ktoré v dejinách umenia znamenalo prelom.
Nad začiatkami práce sa – ako inak – vznášalo ťažké ovzdušie zmyselnosti, sexuálneho vzrušenia, ktoré Picasso k svojej práci potreboval. Maľovanie a milovanie bolo pre neho to isté.
Obraz, ku ktorému urobil veľké množstvo skíc, sa najprv volal Avignonský nevestinec. Išlo skutočne o barcelonský nevestinec na Avignonskej ulici. Romantický názov Slečny z Avignonu, ktorý plátnu napokon prischol, Picassa vždy rozčuľoval.
Priatelia sa mu pri práci na obraze posmievali, ale on pracoval ďalej v úplnom osamotení. Minulosť ničil pre novú víziu. „U mňa je obraz výsledkom deštrukcie,“ hovoril. Na plátne vyvraždil všetku ženskú krásu a pôvab, veď „pred peknými vecami sa treba chrániť“.
Slečny z Avignonu sa stali najnádhernejším aktom odvrhnutia krásnych vecí. Verejnosti bolo dielo dlho neznáme, dnes patrí medzi najslávnejšie v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Definitívne sa ním skončil obraz sveta a človeka 19. storočia.
Umenie nie je cudné
Len čo Picasso zakončil niektoré svoje obdobie, úplne sa ho zbavil, rozlieval vlastné hranice, opájal sa novým neznámom. Jeho náčrtníky prezrádzajú tento chvejivý rytmus nepokoja. Aj keď kreslil odpočívajúcu nahú ženu, z jeho čiary cítiť, že telo je napäté očakávaním.
Zdrojom jeho nepokoja vždy – aj v deväťdesiatke – bola erotická posadnutosť. Na jednom liste skicára sa objavuje falický symbol, vedľa neho dva špicaté prsníky a pupok. „Umenie nie je nikdy cudné. Malo by sa zakázať nevinným nevedomcom a nedovoliť, aby s ním prišli do styku tí, ktorí nie sú dostatočne pripravení. Áno, umenie je nebezpečné, a ak je cudné, nie je to umenie.“
Temná túžba po odvete
Picasso veril, že jediným zdrojom všetkého umenia je bolesť. Preto akoby si ju pestoval.
Jeho hlboký pocit tiesne sa však často menil na akúsi temnú túžbu po odvete. Obracal sa proti tváram, ktoré miloval, proti telám, po ktorých túžil. Mstil sa kráse, ktorá chcela uspať jeho ducha.
Žena na pohovke (1927, v Picassovom majetku) obsahuje všetky podstatné znaky tohto tvrdenia: široko otvorené ústa so zubami tigrice, pupok nepomerne veľký, nohy ako slon. V Maliarovi a jeho modeli (1927, súkromná zbierka) sa objavuje ohyzdná postava s rozhádzanými očami, riedkymi vlasmi, s ochabnuto visiacimi prsiami a silno vyznačeným pohlavím.
Mnohé z Kúpajúcich sa žien sú monštrá vzbudzujúce grotesknú hrôzu. Pritom sú zobrazením divokej žiadostivosti a snahy oslobodiť sa od dotieravých túžob. Na obetnom maliarskom stojane zabíjal Picasso svoje bohyne. Sú to „drvičky mužov“, skôr predmety so zlovestnou, zotročujúcou mocou, ako ženy. Ale v skicároch sú hneď vedľa klasicky krásnych vízií.
Vrcholom tejto témy je Minotaur. Picasso v netvorovi ukázal časť seba samého, svoju búrlivú silu, nevyčerpateľnú mužnosť. Minotaur chtivo pozoruje spiacu ženu a zúrivo sa vrhá na bezbranné telo.
Génius svojej doby
Hádam najfascinujúcejšia na Picassovi bola jeho schopnosť kontrolovať vášeň tvorivou inteligenciou. Neopúšťala ho ani v okamihoch najväčšieho umeleckého riskovania – keď ho hnal pud. Práve táto eroticky prepiata časť charakteru ho viedla vždy priamo k podstate, k základom ľudskej i umeleckej skúsenosti. Preto sa stal géniom svojej doby.
Jungova psychoanalytická štúdia upozornila na Picassov fanatický odpor, protest proti každému pravidlu, konvencii, uzatvorenej dobovej estetiky a morálky. Odpor vyvieral z hĺbky jeho intenzívne pociťovanej výlučnosti, normami sa cítil byť ohrozovaný v samých základoch svojej existencie a slobody.
Vďaka tomu sa Picassovo dielo so svojimi prudkými vášňami a deformáciami ľudskej podoby stalo jedným z najúplnejších umeleckých poňatí človeka 20. storočia.
MILADA ČECHOVÁ
