Športová hviezda a hviezda šoubiznisu. Táto kombinácia prispieva k nevšednej medializácii manželov Davida Beckhama a Victorie Adamsovej.
foto – ČTK/AP, REUTERS
Britská kráľovná za normálnych okolností nepatrí medzi tých, ktorých by šport zvlášť dojímal. Ale aj ona zostala vystrašená, keď si David Beckham na posledných majstrovstvách sveta vo futbale zranil nohu. Kapitán anglickej reprezentácie má fanúšikov po celom svete a takmer tridsať percent britských tínedžerov podporuje klub Manchestru United najmä kvôli nemu. To, že dvadsaťsedemročný strednopoliar pobláznil dievčatá tak, že aj ony chcú hrať futbal, sa stalo námetom filmu Blafuj ako Beckham – na ostrovoch ho už videli dva milióny ľudí. David diktuje pánsku módu, inšpiruje k zmene účesov, tetovaniu. Pomáha predávať výrobky Pepsi, Adidas, Mark&Spencer. Profesorom Andrewovi Parkerovi a Ellisovi Cashmorovi sa zdá, že to už sú dostatočné dôvody na to, aby napísali sociologickú štúdiu a o fenoméne Beckham prednášali aj na Univerzite v Staffordshire.Futbalovému klubu Manchester United sa v poslednom čase v boji o ligový titul veľmi nedarilo. Prehra s vedúcim Arsenalom Londýn začiatkom marca trénera Alexa Fergusona nezvyčajne rozladila. Hnev v šatni nekontroloval a v zúrivosti kopol pohodenú kopačku. Táto reakcia zaujala takmer každého, britské denníky jej venovali svoje úvodníky. Problémom totiž bolo, že Fergusson zasiahol práve Davida Beckhama – hviezdu, idol, miláčika. To podporilo názor, že staré móresy a starú krv vo futbale i v spoločnosti treba nahradiť niečím novým a sviežejším. Niektorí hovorili dokonca o symbolike: v kopnutí kopačky videli hodenie rukavice. Veterán Ferguson mladého Beckhama zranil, ale akoby mu pritom predal štafetu v naplňovaní mužskosti a predstavy anglického džentlmena.
Nepije a nebije sa
V Británii je to už dnes tak. Davida Beckhama zbožňujú muži, ženy, športoví fanúšikovia, homosexuáli. Okrem toho, že celkom dobre kope do lopty, zdá sa, že je aj pozorným manželom, starostlivým otcom (keď mu ochorie dieťa, vynechá tréning a ostane pri ňom) a moderným mladým mužom. Na rozdiel od svojich kolegov alebo predchodcov – povedzme, bláznivého Paula Gascoigna, sa nikdy s nikým v krčme nepobil, nespil sa pod obraz a nehavaroval.
Dokazuje, že slušný Angličan nemusí nosiť len oblek a klobúk. Veselo vychádza v sarongu, nosí náušnice. Keďže mu bol prisúdený status rockovej hviezdy, každý jeho módny výstrelok sa okamžite objaví v novinách a časopisoch. Jeho účesy a tetovania sa rýchlo šíria ďalej. Popri ňom vyzerá monarchia absolútne nepružná, manželské páry z kráľovskej rodiny prestávajú byť zaujímavé.
Beckhamova tvár sa spája aj s mnohými reklamnými kampaňami. Firmy pochopili, že práve on otvára mužom nové obzory, nové formy realizovania sa. Je dobrým príkladom človeka, ktorý je zodpovedný za svoje deti, a pritom bezstarostne konzumuje. Kupuje si drahé autá, drahé oblečenie, stále musí organizovať nejakú párty. V čase vyhlásenej vojny proti teroru a teroru vojny sa zdá byť jeho konzumnosť neškodná, hoci možno nie je.
Gayovia nevedia, kde hrá
Beckham rád chodí do spoločnosti v spoločnosti svojich kamarátov homosexuálov. Navštevuje večierky gayovských komunít, stáva sa ich kultovou osobnosťou. Občas nahodí ich look a necháva sa fotiť na prvé stránky ich časopisov. Ostro tak kontrastuje s extrémnou skupinou anglických futbalových fanúšikov, ktorí len pred niekoľkými rokmi takmer ukrižovali hráča Chelsea Grahama Le Sauxa – čítal totiž ľavicový The Guardian a jeho meno znelo príliš francúzsky. Bol to pre nich homosexuál ako vyšitý, tým neprijateľný a basta.
Britskí homosexuáli, ktorí svet futbalu považujú za príliš „macho“, takmer homofóbny, teraz na Beckhama nedajú dopustiť. Ich náklonnosť nemá nič spoločné so športom, väčšina z nich ani nevie, za ktorý klub hrá. Do klubov chodia oblečení v jeho drese, ale preto, že cítia jeho maximálnu podporu. Svoje priateľstvá s gaymi (napríklad Eltonom Johnom) a ich obdiv Beckham vôbec neskrýva, naopak, chváli sa tým. Gayovia veria, že to pomáha vytvárať priaznivejšiu, tolerantnejšiu atmosféru v spoločnosti.
Čo také robí?
David Beckham nedal spávať ani dvom sociológom zameraným na šport. Najprv Ellis Cashmore napísal knihu Beckham, teraz spolu s Adrewom Parkrom rozvíja štúdiu One Beckham: Celebrity, masculinity, socceriti. Analyzujú v nej, prečo futbalista z Manchestru púta toľko pozornosti, hoci nie je ani prezidentom, ani vojnovým vodcom, ani učencom a ani najlepším futbalistom. Čo také robí? Je jasné, že za to môže jeho prívetivé vystupovanie a športový talent, ale je to všetko?
Šport je len ťažko postihnuteľným fenoménom. Akademici sa pokúšajú zaznamenať aspoň jeho pohyb a pamäť. Spolu so šoubiznisom ho považujú za najmedializovanejšiu sféru. Aj jeho sa dnes týka absolútna moc obrazu. Na univerzite v Staffordshire prednášajú o Beckhamovi, lebo sú presvedčení, že stelesňuje ducha našej doby. Nehovorí veľa, nerobí veľa, nezaujíma politické postoje, neangažuje sa v sociálnych otázkach. Je v podstate normálnym človekom. Možno, že je to nový typ ikony, ikona 21. storočia. Vypnutá obrazovka alebo zrkadlo, v ktorom sa môže uvidieť úplne každý.
Kým oni uvažujú, humoristi sa vysmievajú z Beckhamovho vysoko položeného hlasu a prezentujú ho ako prostoduchého naivku, ktorý formuluje len veľmi krátke vety a je úplne ovládaný svojou manželkou, bývalou Spice Girl Victoriou Adamsovou.
Dôležitý je zmysel pre fair play
O pozitívnych stránkach medializácie Davida Beckhama hovorí programová riaditeľka Nadácie pre deti Slovenska LUCIA VAKULOVÁ
„Je dobré, ak je vzorom mladého človeka niekto, kto nie je len pekným, bohatým a úspešným spevákom, športovcom alebo hercom. Beckham, zdá sa, uznáva rodinné hodnoty, človek ho teda vníma aj ako otca, manžela, priateľa. Nie je dôležité, kedy začal so sexom a aké má skúsenosti s drogami (v médiách o tom čítate v spojení s každou druhou celebritou), dôležitý je jeho zmysel pre fair play. Profesionálny šport totiž neznamená len zarábanie peňazí, privedie vás k vytrvalosti, slušnosti, zodpovednosti, spolupráci, trpezlivosti – sú to dôležité životné zručnosti. Podporujeme mnohé projekty, ktorých súčasťou sú aj športové aktivity. Tie sú totiž často prvým – a veľmi dôležitým – nadviazaním kontaktu s deťmi. Potom, keď deti a mladí ľudia začnú navštevovať mimoškolské aktivity častejšie, môže byť vplývanie na ich osobnostný rozvoj komplexnejšie. Veľmi vítam aj film Blafuj ako Beckham. Beckham v ňom očaril aj mladú Indku, ktorá sa rozhodne hrať futbal a donúti svojich rodičov prekonať skostnatené tradície a predsudky. Film formuje naše vnímanie neeurópskych kultúr, a dokonca aj žien.“
Bez redaktorov a fotoaparátov
Režisér Vlado Adásek verejné prejavy náklonnosti k homosexuálom nepreceňuje: „Návštevu Davida Beckhama na večierku gayov si neviem celkom dobre predstaviť. Neviem, ako sa tam správa. Možno, že niekto rád využije príležitosť odfotiť sa s takou osobnosťou a dostať sa medzi smotánku z prvých stránok. Mňa to však rozhodne nezaujíma. Je fajn, že Beckham hovorí o svojich vzťahoch s homosexuálmi, že sa s nimi zjavuje na verejnosti, ale ja by som skôr chcel vedieť, či svoj deklarovaný postoj prejavuje aj v súkromí, spontánne, na miestach, kde nie sú redaktori ani fotoreportéri. V podstate mi je všetko demonštratívne jedno. To, že sa oblieka ako homosexuál, pre mňa nič zvláštne neznamená. Zaujímalo by ma to snáď len vtedy, keby sa mi páčilo nejaké jeho tričko a chcel by som vedieť, v ktorom obchode ho kúpil. Hovoríte, že Beckham pomáha otvárať oči. Trochu to prevrátim , hoci to bude znieť paradoxne – na Slovensku za takú postavu považujem bývalého ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského. Vďaka nemu som pochopil, kde vlastne žijem a aká je súčasná slovenská ,cirkev‘. Za taký odmietavý postoj k homosexuálom som mal chuť zažalovať ho, ale čo by mi to pomohlo, keď bol ,imúnny‘, však? Možno by mi to zaručilo azyl v niektorej z tolerantnejších krajín, napríklad v Británii, ale ja neutekám. Môj čas príde.“
