Predseda Slovenskej advokátskej komory ŠTEFAN DETVAI hovorí, že meradlom úspešnosti advokáta nie je údaj o tom, koľko sporov advokát vyhral a prehral. Podľa neho sú advokáti, ktorí neprevezmú na zastupovanie vec, pri ktorej na prvý pohľad nie je zrejmé, že je možné ju vyhrať. Požiadali sme ho o rozhovor.
Má komora prehľad o tom, kto je najžiadanejším advokátom?
„Komora má informácie, ktorí advokáti sú žiadaní, ale nikto na Slovensku nemôže pravdivo vyhodnotiť, kto je najžiadanejší. Mnohokrát sú advokáti, ktorých široká verejnosť nepozná z medií, žiadanejší ako takí, ktorí sú známi na celom Slovensku.“
Nedá sa teda zostaviť rebríček desiatich najlepších advokátov?
„To vonkoncom nie. Dobrý advokát nemusí dávať širokej verejnosti na vedomie, aký je kvalitný a koho zastupuje. Na Slovensku by sa dalo hovoriť o niekoľko sto najlepších advokátoch. Sú vynikajúcimi odborníkmi v určitej oblasti, ale svoju prácu natoľko neprezentujú. Médiá vytvárajú o niekoľkých advokátoch dojem, že sú najlepší. Keď sa opýtate právnickej verejnosti, každý by spomenul niekoho iného.“
Byť dobrým advokátom sa asi finančne vyplatí viac, ako byť dobrým sudcom. Je to tak?
„Odmeňovanie sudcov už dnes nie je zlé. Opovážim sa tvrdiť, že mnohí sudcovia zarobia viac ako advokáti. A to oficiálnym platom, lebo už základné platy sudcov sú vyššie ako príjem mnohých advokátov. Advokát môže dostať maximálny dôchodok bez ohľadu na to, aký mal príjem a koľko platil do fondov, okolo 6000 korún. Podľa poslednej zákonnej úpravy budú dosahovať starobné dôchodky sudcov spolu s príplatkami k dôchodku za výkon funkcie sudcu trojnásobok starobného dôchodku advokáta. Ekonomické rozdiely medzi povolaniami sa zmenili. Fakt je, že sú aj advokátske kancelárie, ktorých príjmy sú oveľa vyššie.“
Aký druh odmeny prevláda na Slovensku zmluvná alebo tarifná odmena?
„V roku 1990 bola vyhláška ministerstva spravodlivosti o odmeňovaní na slušnej úrovni. Za desať rokov sa tak zmenili ekonomické pomery, že použitie advokátskej tarify, by malo za následok zruinovanie advokáta.“
Prečo sa nemôže advokátska kancelária prezentovať prostredníctvom reklamy v televízii alebo v tlačenom médiu?
„Konferencia advokátov schválila etické princípy výkonu povolania vrátane reklamy. Pravidlá reklamy neumožňujú reklamu v bežnom ponímaní. Postupne však dochádza k liberalizácii. Advokát môže okrem označenia kancelárie a kontaktných údajov predstaviť svoju kanceláriu aj na internete. Môže oznámiť, kto je jej členom, prípadne zamestnancom, aké majú vzdelanie, aby ten, kto sa zaujíma o ich služby, vedel, za kým ide. Je však nevhodné, keď advokát uvádza mená osôb, ktoré zastupoval. Bezbrehé uvoľnenie reklamy v niektorých krajinách trochu znehodnotilo povolanie advokáta. Mnohí si totiž robili nevhodnú reklamu tak, že sa zosmiešnili.“
Ako to bolo s advokáciou za socializmu?
„Začínal som v advokácii v roku 1969. Keď v roku 1990 došlo k návratu k nezávislosti advokácie, bolo na Slovensku 276 advokátov pre päť miliónov ľudí. V Bratislave bolo asi 40 advokátov.“
To ste boli na roztrhanie?
„Nie. Neexistovalo súkromné podnikanie. Boli len štátne podniky, ktoré mali vlastných právnikov. V prípade občanov, ochrany ich práv a záujmov nebolo žiaduce, aby advokát presadzoval záujmy a chránil jednotlivca proti štátu, respektíve vládnej moci.“
Obhajoba potom musela byť formálna. Advokáti museli spolupracovať s prokuratúrou.
„Je pravda, že právny zástupca, ktorý sa postavil za záujmy občana, ktoré boli v rozpore s tzv. záujmami robotníckej triedy, sa dostal do nemilosti. Často boli advokáti diskriminovaní priamo alebo nepriamo. O priamej diskriminácii by vedel hovoriť minister Čarnogurský, ale aj mnohí advokáti, ktorí boli považovaní za čierne ovce advokácie.“
Ocitli ste sa v situácii, že ste boli v opozícii voči štátu?
„Stalo sa to. V roku 1972 si ma za obhajcu vybrali študenti, ktorí boli stíhaní pre trestný čin podvracania republiky. Ich skutok mal spočívať v tom, že boli členmi náboženskej sekty, ktorá mala výhrady proti socializmu. Keď som videl, že sa na nich pácha krivda, snažil som sa im pomôcť. Nie je zaujímavé, aké problémy som mal, ale od toho času sa to so mnou nieslo počas existencie socialistickej advokácie. Takých advokátov bolo viac. Nemôžem teda súhlasiť s paušalizáciou, že advokáti spolupracovali s prokuratúrou. Aj medzi advokátmi boli príslušníci ŠtB. Ale už z princípu, ak sa dal niekto na povolanie advokáta, dostal do krvi, že sa snažil pomôcť. Niektorí sa snažili pomôcť viac, iní menej.“
