FOTO – PETER PROCHÁZKA
Pavol Rankov (1964). Značná časť jeho tvorby nadväzuje na tradície magického realizmu, spájaného s menami ako Borges, Cortázar či Márquez. Jeho kniha S odstupom času získala Cenu Ivana Kraska za debut, je laureátom Medzinárodnej ceny Jeana Monneta za poviedku Cestujúci, publikoval v úspešnej antológii autorov svojej generácie Dúšok jedu, v súťaži Poviedka 2001 sa stal držiteľom prémie denníka SME, publikuje aj recenzie. Pred niekoľkými týždňami mu vyšla vo vydavateľstve L.C.A. kniha poviedok My a oni / Oni a my. Je odborným asistentom na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
Len čo otvoril dvere, zadlávila ho ospalosť a nuda príznačná pre mnohé rána v Café Tango. Boli to dni, keď Karin nastupovala až na popoludňajšiu zmenu.
Tentoraz sa mu dokonca zazdalo, že medzi stolmi sa vznáša navyše aj akési napätie či nervozita. Asi to tak vníma iba on. Je čím ďalej precitlivenejší.
Určite je jediný, kto sem prichádzal kvôli Karin a jej chôdzi princeznej. Nepochyboval, že iba on dokáže vychutnať, ako sa v okamihu mení zvodné vlnenie jej bokov, pripomínajúce kastílsky tanec, na ráznu chôdzu rozhnevanej sufražetky, ktorú urazila dvojzmyselná poznámka niektorého z hostí. Iní určite nemali taký vyvinutý cit pre pozorovanie detailných zmien emócií. Ale zase mali lepšiu pamäť.
Urobil obvyklý okruh medzi stolmi, aby sa pozrel, či tu – náhodou – nie je niektorý zo starých známych. Samozrejme, nesedel tam nikto. Chodia do Café Tango už veľmi zriedka. No a ráno vlastne nikdy.
Bol rozhodnutý vypadnúť a vrátiť sa až popoludní, keď už bude obsluhovať Karin. Vtedy však na neho od barového pultu zakýval starý Eugen, a tak vykročil tým smerom.
– Tento pán sa pýta na Karin – povedal barman a ukázal na plešatého päťdesiatnika, ktorý si pripaľoval cigaretu.
– Ste jej otec? – spýtal sa holohlavca možno príkrejšie, ako mal v úmysle.
Ten mu namiesto odpovede na moment ukázal preukaz, na ktorom sa dalo rozoznať iba prvé slovo z najväčšieho nápisu: Kriminálna.
Prekvapene sa policajta opýtal, čo sa deje. Ale ten neodpovedal a prevalcoval ho prívalom remeselne kladených otázok. Preletela mu hlavou spomienka na nejakú knihu o antickom filozofovi, ktorý vraj povedal, že umenie dialógu spočíva v schopnosti adekvátne sa pýtať. Na chvíľu sa zamyslel, ktorý filozof to bol a kde o ňom čítal.
Nemohol však svoju pamäť dlho trápiť (aj tak by zlyhala), pretože holohlavý kriminalista ho dôrazne upozornil, aby odpovedal. Pýtal sa, odkedy sa s Karin poznajú. Odvetil, že ju pozná už od svojich študentských čias. Nie je to dôverný vzťah medzi mužom a ženou, skôr obojstranná sympatia, ktorá by v prípade potreby mohla prerásť do priateľstva. Vravel, že sa úporne snaží spomenúť si, koľko rokov už chodí do tejto kaviarne, ale policajt ho zastavil. Asi to nebolo dôležité.
Policajt sa opýtal, kedy servírku videl naposledy.
– Pred dvoma alebo troma dňami – odvetil.
– Dvoma alebo troma? To si neviete spomenúť presne?
– Počkajte, pokúsim sa… – povedal zmätene a rukou si zahrabol do vlasov.
Uvedomil si, že holohlavcove oči nahnevane pozorujú jeho prsty, ktoré sa predierajú húštinami vlasov. Ešte viac zneistel, pretože mal obavy, aby si plešatý policajt toto mimovoľné gesto nevysvetľoval ako provokáciu.
– Za starých čias sem chodil aj Novák – vykríkol, pretože táto spomienka mu náhle preletela hlavou.
– Aký Novák? – spýtal sa kriminalista. Jeho hnev konečne zmizol. Vystriedalo ho prekvapenie.
– Váš… Totiž ten z policajného veliteľstva. Počkajte, ako sa len volá krstným menom…
– Peter – doplnil sucho policajt.
Nevedel, či to spôsobilo jeho dávne priateľstvo s Novákom, ale vyšetrovateľ bol zrazu oveľa príjemnejší a uvoľnenejší. Kládol síce otázky, ale bol to skôr nezáväzný rozhovor. Vraveli o Café Tango – vysvetlil policajtovi, v čom je rozdiel medzi barom a kaviarňou (ktorá tiež môže mať barový pult), o personále a stálych návštevníkoch. Na zopár z nich kriminalistu upozornil a oni sa nervózne zahniezdili, keď videli, že sa pri pulte o nich hovorí.
Napokon policajtovi dôverne oznámil:
– Viete, vaša práca ma zaujíma. Píšem totiž detektívne príbehy. Do časopisov. A sem chodím vlastne len preto, lebo Karin je moja múza. Neviem to vysvetliť, ale veľmi ma inšpiruje.
– Budete si musieť nájsť inú inšpiráciu, Karin je zavraždená – odvetil vyšetrovateľ.
Podlomili sa mu kolená a musel sa zachytiť policajta, aby nespadol. Keď sa trochu spamätal, chcel si zapáliť cigaretu, ale jeho ruky sa tak triasli, že mu policajt musel pomôcť so zapaľovačom.
– Povedzte mi o tom – požiadal potichu policajta, keď vydýchol prvý obláčik dymu.
– Aby ste mali o čom písať? – spýtal sa holohlavý kriminalista s nemiestnou iróniou. Ale vzápätí sa naozaj rozhovoril, akoby pre neho neplatilo žiadne služobné tajomstvo.
Ešte stále sa nespamätal zo šoku. Vnímal len jednotlivé policajtove slová a slovné spojenia: mala zviazané ruky, šaty boli rozrezané na pásy, v rukách kvet.
– Počkajte – vykríkol. – Tento spôsob vraždy poznám. Niekde som to určite čítal. Nejasne si spomínam, že sa tam spomínalo aj nejaké zvláštne jedlo alebo čosi podobné?
– Áno, v kuchyni pre ňu pripravil raňajky. Lososa.
– Ách, Karin – vydral sa mu z hrdla tichý vzdych a pozrel sa na policajta, akoby u neho hľadal oporu.
– Že by to urobil už predtým a vy ste to čítali v súdničke alebo čiernej kronike nejakých novín? Spomeňte si – naliehal znovu kriminalista.
– Neviem, naozaj. Veľmi by som vám chcel pomôcť, veď ide o Karin, ale tá moja pamäť. Pochopte, píšem detektívne poviedky, takže nepretržite hľadám témy. Sledujem množstvo prameňov – bezradne pokrčil plecami a potom dodal:
– Ale aj tak sa mi zdá, že som to skôr čítal v nejakom románe alebo novele. Bol okolo toho celý príbeh, ale neviem aký.
Policajný vyšetrovateľ mu takmer vyčítal, že píše detektívky. Mašinéria zábavného priemyslu je silnejšia ako morálka. Niekto s bujnou fantáziou si vymyslí bláznivý príbeh a ktosi iný s chorou mysľou ten príbeh uskutoční.
– Možno ste si to doteraz neuvedomili, ale vytvárate návody na použitie – dokončil.
Napokon mu policajt dal telefónne číslo a dohodli sa, že sa ozve hneď, ako si spomenie, kde o takejto vražde čítal. Sľúbil dokonca, že ak odpoveď nenájde doma, pôjde do mestskej knižnice. Bola to predsa Karin, jeho inšpirácia…
Izba bola plná kníh. Boli porozkladané po stole, popadali na zem, ležali na posteli medzi vankúšmi a dekami, ktoré od rána ešte nestihol upratať.
Najhoršie však bolo, že postupoval veľmi pomaly. Veľakrát sa mu stalo, že otvoril knihu, aby len letmo preletel stránkami, či sa na nich neobjaví čosi o zviazaných rukách, šatách rozrezaných na pásy, kvete či raňajkách v kuchyni, ale rozprávanie autora ho natoľko zaujalo, že zabudol na svoju povinnosť a čítal. Potom sa strhol, knihu zlostne odhodil a hľadal ďalej.
Niekedy mu stačilo pozrieť len na prebal, väčšinou si však nespomínal, o čom kniha je, a musel sa do nej začítať.
Aby sa nerozptyľoval čítaním toho, čo nesúvisí s jeho pátraním (áno, považoval sa za nezávislého vyšetrovateľa, ktorý spolupracuje s políciou), rozhodol sa pripnúť na poličku veľký papier, kde budú napísané všetky dôležité fakty: mala zviazané ruky, šaty boli rozrezané na pásy, v rukách kvet, zvláštne raňajky.
Vo chvíli, keď písal tie slová, pochopil neuveriteľnú vec. To on inšpiroval vraha! Veď predsa podobnú poviedku napísal niekedy dávno on sám. Hoci ešte stále si nedokázal spomenúť na jej názov a časopis, v ktorom ju uverejnil.
Bol zhrozený. Holohlavý kriminalista mal pravdu: jeho poviedka sa stala návodom na použitie, návodom na zavraždenie Karin.
Odkladal si všetky časopisy, v ktorých boli publikované jeho poviedky. Nachádzali sa vo dvoch vrchných zásuvkách písacieho stola. V spodnej zásuvke boli rukopisy, ktoré ešte nedokončil alebo mu ich zatiaľ neuverejnili.
Prezeral časopisy už tretíkrát a stále nenašiel poviedku, ktorú hľadal. Prelistoval posledný z časopisov a snažil sa spomenúť si, či si niektorý z časopisov nezabudol odložiť. Nevedel však o tom. Pamäť mu vôbec nechcela slúžiť.
Asi sa predsa len zmýlil a autorstvo cudzej zápletky na okamih pripísal sebe. V deň, ako je ten dnešný, je to vlastne pochopiteľné.
Ale aspoň sa nestal inšpirátorom vraha.
To, čo sa stalo s Karin, a celá táto situácia ho veľmi rozrušili. Chcel o tom písať. S pátraním vo verejnej knižnici môže začať aj zajtra. Písať o Karin začne naozaj hneď teraz.
Celé roky ju považoval za svoju inšpiráciu a vytváral príbehy o bankových lupičoch, únoscoch detí a výstreloch kvôli dedičstvu. Dnes – až dnes! – bude písať konečne o nej. Určite spomenie aj jej zavraždenie, ale žiadna kriminálna zápletka tam nebude.
Oslávi ju literárnym textom, ktorý nepošle do podradného obrázkového magazínu, kde by na predchádzajúcej strane bol nejaký rozhovor s parašutistom a na nasledujúcej recepty racionálnej výživy. Toto musí byť poviedka do prestížneho literárneho časopisu alebo literárnej prílohy nejakého známeho denníka. Naposledy sa Karin stane jeho inšpiráciou.
Celú poviedku si ešte raz prečítal. Bol s ňou spokojný, chýbal však názov. Chcel čosi krátke, čo by nebolo vyjadrením zápletky, ale skôr atmosféry príbehu. Nič mu však neprichádzalo na myseľ.
Rozhodol sa, že to urobí ako inokedy. Poviedku odloží do spodnej zásuvky a vráti sa k nej neskôr. Potreboval, aby na celý príbeh zabudol, takže by sa naň neskôr pozrel očami nezaujatého človeka. Na to je dobré mať zlú pamäť…
Aj tak pochyboval, že by sa mu táto téma vyparila z hlavy, ako sa to stávalo inokedy. Skôr bude na všetko neustále myslieť a možno sa názov zrazu odkiaľsi vynorí aj sám.
Keď otvoril zásuvku, padol mu zrak na nadpis staršej poviedky, ktorá ležala celkom hore. Volala sa Kaviarenská inšpirácia. Áno, to sa hodí.
Autor: Pavol Rankov
