V čase, keď by Stoka mala vrátiť ministerstvu kultúry takmer dva milióny korún, čo môže znamenať jej likvidáciu, odchádza divadlo na festival do New Yorku s hrou From a distance – Z diaľky. Peniaze na cestu (ubytovanie je zdarma u jedného krajana) sa podarilo získať formou finančných darov od súkromných osôb a grantov od rôznych organizácií. „Tridsaťtisíc korún nám venoval Divadelný ústav a ďalších tisíc dolárov nám poskytli Spojené štáty americké,“ informoval Blaho Uhlár, ktorý hru napísal spolu s Luciou Piussi a obaja sú v nej jedinými účinkujúcimi.

Sofia Lorenová si kedysi dávno vo filme Mortadela zahrala úlohu temperamentnej Talianky, ktorá sa pokúšala do Ameriky prepašovať kus po domácky vyrobenej salámy. „Veď to susedovo prasa nikdy nemalo ani len nádchu,“ argumentovala. Colníci argumentovali tiež – predpismi a vyhláškami o zákaze importu mäsových výrobkov. Keď sa im nepodarilo zneškodniť krásnu bojovníčku inak, vyslali toho najfešnejšieho policajta, aby za noc strávenú vo väzení s mortadelovou anarchistkou spornú salámu po kúštičkoch nenápadne zjedol. Podarilo sa. Úloha bola splnená.

Prví bojovníci sú unavení

Administratívny problém s podporou neštátnych divadiel sa na Slovensku rieši podobne. Pionieri zápasu o pluralitnejšiu podobu slovenského divadla sú po desiatich rokoch už unavení, noví bojovníci do arény vstupujú len veľmi váhavo, bez viery v zmenu. Súčasný grantový systém totiž ani celkovým objemom prostriedkov, ktoré predstavujú iba zlomok sumy prideľovanej štátnym divadlám, ale ani administratívnou efektivitou neutiahne bez problémov nijaký stálejší divadelný projekt, teda taký, ktorý by sa chcel prezentovať aj v prvom polroku, čo je skôr, než grantová komisia zasadne, rozhodne, kým to minister potvrdí a úradníci zadministrujú.

Navyše, v podmienkach grantu pre neštátne subjekty nebývajú zohľadnené takmer žiadne režijné náklady. Paradoxne teda štátne divadlá majú často len na nutnú prevádzku, neštátne majú zas robiť projekty bez akejkoľvek réžie.

Právo a logika

Kultúrno-politická prevodovka medzi dvoma odlišnými systémami – teda medzi logikou umenia a logikou byrokracie – u nás škrípala z rôznych dôvodov už v minulosti a škrípe aj naďalej. „Kontrola Ministerstva kultúry SR v bratislavskom divadle Stoka zistila porušenie rozpočtovej disciplíny pri hospodárení s prostriedkami zo štátneho rozpočtu vo výške 1,8 milióna Sk. Časové a účelové využitie peňazí bolo v súlade so zákonom o rozpočtových pravidlách zakotvených v zmluve medzi divadlom Stoka a MK SR. Keďže vedenie divadla nedodržalo podmienky, je povinné uvedenú sumu vrátiť,“ tvrdí ministerstvo.

Blaho Uhlár ako vedúci Divadla Stoka podpisom zmluvy, ktorou mu ministerstvo kultúry pridelilo grant na tvorbu, podmienky prijal. Ak argumentuje, že štát nemá právo kontrolovať nezávislý subjekt, ktorému boli pridelené prostriedky zo štátneho rozpočtu, je jeho postoj na vode. Ak však tvrdí, že grantový systém je likvidačný, má do značnej miery pravdu. Právo je na strane ministerstva kultúry, logika na strane Blaha Uhlára.

Predčasný(?) testament

Blaho Uhlár si v poslednom odseku svojho „druhého celoživotného diela“, ako nazval pred novinármi prezentovaný predčasný testament svojho divadla, nerobí ilúzie o tom, ako si naša spoločnosť váži tvorivosť, a preto takými argumentmi vôbec ani neoperuje. Nehovoriac už o tom, aký význam pre spoločnosť má kontroverznosť, ktorú Uhlár v divadelnej komunite predstavuje. Spoločnosť bez protestujúcich umelcov je mŕtva.

Ale zostaňme pri zemi. Uhlár je zároveň, paradoxne, i pionierom chápania umenia aj ako nástroja vzniku nových pracovných miest, ako významného faktora cestovného ruchu, umenia ako súčasti imidžu krajiny i mesta, bez ktorého sa žiadny biznis nerozhýbe. Ťažké strojárstvo znie v našich ušiach ešte stále solídnejšie, ale napríklad britský kultúrny priemysel dáva do štátneho rozpočtu viac ako baníctvo. Mimochodom, Stoka ide ako jedno z mála slovenských divadiel toto leto na zahraničný festival.

Škoda, že sa Uhlár pustil do boja sám, napádajúc nielen administratívu či štátne divadlá, ale aj kolegov pôsobiacich na nezávislom poli. Bolo by však ešte väčšou škodou, ak by sme si z jeho mierne populistického a celkom určite subjektívneho výkriku nevzali k srdcu to, v čom je jeho analýza, žiaľ, pravdivá.

ZUZANA ULIČIANSKA