Etgar Keret je doma v Izraeli napriek mladému veku veľkou literárnou hviezdou. V poslednom čase mnoho cestuje, je častým hosťom rôznych významných spisovateľských festivalov – v Prahe, Londýne, Paríži. Nedávno bol v Amerike, nakrúcal tam filmy s Wesom Cravenom a Sigourney Weaverovou. Na pár týždňov si odbehol do Berlína a potom do Krakova. Doma v Tel Avive sa medzitým zdržal iba dva dni a už zasa diskutoval vo viedenskej kaviarni Bräunerhof, v ktorej kedysi sedával slávny rakúsky spisovateľ Thomas Bernhard.

Na jeho autorské čítanie sa vraj vždy zíde pomerne veľa ľudí. Predchádza ho povesť zaujímavej postavy. Číta poviedky zo svojej novej knihy Šofér autobusu, ktorý chcel byť Bohom. Poviedka, podľa ktorej sa táto kniha volá, je o potrubárovi. Postaví si potrubie, ale to je také nepreniknuteľne pokrútené a zložité, že keď doň vlezie, jednoducho v ňom zmizne.

Keď Keret takúto poviedku dočíta, viedenské publikum je trochu rozpačité. Takýto príbeh mu neznie dosť izraelsky. Pritom je to správa dokumentujúca celonárodnú náladu v Izraeli. Keretove poviedky a romány sa vyznačujú absurdnými, psychedelickými dejmi, ktoré s lakonickou iróniou rozvracajú mestskú každodennosť.

Reakcie izraelských spisovateľov na dnešnú situáciu v ich vlasti bývajú rôzne. Amos Oz nedávno zrušil všetky zahraničné cesty. O generáciu mladšieho Etgara Kereta to, naopak, práve teraz najviac ťahá do sveta. Čierne myšlienky však podľa všetkého cestujú s ním.

„V Tel Avive je teraz ponuro. Každý si rozmyslí, či vyjde na ulicu. Či sa vyberie na diskotéku. Po atentáte na nočný klub už aj o tomto musíte urobiť politické rozhodnutie.“

Je to politický postoj ignorovať situáciu? „Áno, ísť na diskotéku aj s rizikom znamená protestovať proti konfliktu ľahostajnosťou.“ Ľahostajnosť vždy chráni pred predsudkami.

„Mladí Izraelčania by teoreticky boli skôr schopní uzavrieť mier než generácia, ktorá je teraz pri moci. My sme vyrástli viac na kraji sveta, nás už nevychovávali s holokaustom v zadnom mozgu a s hrdinskými mýtmi sionizmu. Ale ako ľavicový mierový aktivista je dnes človek v Izraeli v totálne slepej uličke. Roky sme žiadali rovnaké práva pre Palestínčanov. Ale teraz, keď Palestínčania odmietli mierový plán, človek už nevie, za koho či proti komu vlastne argumentuje.“

Keď dočíta text, poslucháči sa nepýtajú na literatúru, ale na situáciu v Izraeli. Etgar Keret ochotne odpovedá, ale nijaký náznak istoty neponúka.

Hovorí, že na Blízkom východe nikto nechce mier. Všetci to tvrdia, ale ani jeden politik mier nechce. „Chcú spravodlivosť. Palestínčania za to, čo sme im urobili my, a Židia za holokaust. A to je problém. Túžba po tom, aby sa nestalo to, čo sa stalo, sa nedá uhasiť. Preto si nevieme porozumieť. Jeden Palestínčan mi raz povedal: Pre mňa vy vôbec nie ste odtiaľto. Veď vy ste Američania. A Američania o pár rokov alebo o pár stoviek rokov zasa odídu tak, ako odišli Angličania alebo križiaci. V niečom mal pravdu: vlastne je to koloniálny konflikt. Tak ako Francúzi a Alžírčania alebo Angličania a Íri. Lenže my nemáme nijakú krajinu, kam by sme mohli zasa zmiznúť. Preto nemôže existovať spravodlivosť.“

ANDREA PUKOVÁ