Basgitarista / kontrabasista Juraj Griglák je už niekoľko rokov členom slovenského džezového all stars teamu, a nielen džezového, lebo pôsobí aj v oblasti vážnej hudby. O tom, že je ako sideman (sprievodný hráč) veľkých džezových osobností všestranný, inšpiratívny a flexibilný, niet pochýb. V poslednom čase sa začal viac prejavovať ako líder a skladateľ. Minulý rok vyšlo v časopise Watt cédečko „džezového power-tria“ Madhouse, ktoré vedie spolu s gitaristom Matúšom Jakabčicom, a konečne tu máme jeho aktuálny sólový album.
So sólovými albumami bubeníkov a basistov býva problém, pretože často svoj rytmický nástroj preferujú na úkor všetkého ostatného a nie je nič nudnejšie ako permanentné bubenícke sólo alebo neustále basové exhibície. Na Bass Friend je od samého začiatku jasné, že toto bude iný prípad. Griglák je príliš muzikálny a príliš skromný, aby svoje ego tlačil do popredia na úkor hudby. So spoluhráčmi nahral mimoriadne kvalitný album v kategórii fusion (moderný elektrický džez) s medzinárodnými parametrami. Takáto živá, komunikatívna, nepreintelektualizovaná hudba bývala charakteristická pre vydavateľstvo GRP.
Nejde ani o kompozície, ktoré sú zložené na to, aby ich autor dokázal, akým veľkým skladateľom a aranžérom je. Sú to vlastne piesne s peknými a väčšinou pomerne jednoduchými motívmi založené na groove – základnom rytmicko-harmonickom modeli, ktorý pulzuje a vytvára ten správny ťah a energiu. Nad ním „sa odohrávajú“ témy, improvizácie a ďalšie plány. Hudba je podstatná a k nej smeruje všetko.
Nie je tu v zásade nič nové, ale každá vec poteší: Počuť vplyvy Milesa Davisa z posledného obdobia, Mika Sterna, Johna Scofielda a podobných osobností. Dramaturgia je vyvážená: expresívnejšie extrovertnejšie skladby striedajú pokojnejšie popdžezové melódie. Teda žiaden proklamovaný intelektualizmus, ale hranie pre radosť.
Posledná skladba Goralské klobásy (prvýkrát nahraná na albume skupiny Stoptime v roku 1990) má folklórnu melodiku a v utajenom tracku môžeme počuť záznam s jamu na Bratislavských jazzových dňoch v roku 1985, kde si dvadsaťdvaročný Griglák zahral so Stanleym Clarkom. Clarke vtedy vyzýval basistov, aby si šli na pódium zahrať, a Griglákovi zložil skutočný kompliment.
Griglákove basy netrčia, sú organickou súčasťou pletiva. Ovláda všetky možné štýly hrania od slapingu (práve v tejto „strieľanej“ technike je Griglák u nás number one) cez pod kožu lezúce pulzujúce basové linky. Často si na ne nahráva aj ďalší melodický hlas, spevný kĺzavý tón bezpražcovej basgitary.
Griglákovi sa podarilo zaangažovať mimoriadnych kolegov, ktorí tej-ktorej pesničke dávajú presne to, čo potrebuje – typickú americkú šťavu gitarista Ron Affif a bubeník Andrea Valentini, ale v ničom nezaostávajú ani Slováci – Juraj Tatár (klávesy), Juraj Bartoš (trúbka), bubeníci Martin Valihora a Oldo Petráš, František Karnok (trombón) a tradične vynikajúci je Ostravčan (spoluhráč Deža Ursinyho), saxofonista Rudolf Březina.
Zvuk (Štúdio J Trnava, M. Tököly) je vynikajúci, čo len prispieva k exportnosti albumu. Na druhej strane – obal je myslený dobre, ale výsledok trochu kríva.
MARIAN JASLOVSKÝ (Autor je redaktor magazínu www.inzine.sk)
