Nemecká speváčka Corinna May (v strede) spieva na generálke súťaže Eurosongu v Kieli. FOTO - ČTK
Koncept európskych literatúr - tak ako s ním narábajú politici Európskej únie, manažéri kultúry, vydavatelia, staromódne univerzitné katedry a často aj spisovatelia - sa nelíši od konceptu súťaže Eurosong. Eurosong je obľúbenou televíznou šou mnohých Európanov. Je to aj najhorúcejší bod mentálneho zjednocovania. Eurosong je veľkolepá prezentácia popového gýča v európskom štýle. Ale ešte väčšiu rozkoš než popmusic ponúkajú iné veci, napríklad garderóba („Tohto roku boli najlepšie oblečení Cyperčania!“), vizuálne efekty („Tento rok Íri tak zadymili pódium, že temer založili požiar!“). Poteší aj spôsob hlasovania („Croatia, ten points! Belgium, two points!“), televízne pohľadnice z rôznych krajín, prepájanie do Tallinnu a Dublinu. A potom politika a jej priehľadnosť („Jasné, Chorváti dali väčšinu bodov Slovincom a Slovinci Chorvátom.“), účasť nových kandidátov („Aha, tento rok už aj Bosna!“), neprítomnosť niektorých nekandidátov („Dočerta, my Srbi si v Európe nikdy nezaspievame!“).
Ale výročné televízne prenosy udeľovania Bookerovej ceny potvrdzujú, že aj literatúra môže byť šou: víťazi, ktorí pribehnú na scénu („Canada, ten points!“), prednášajú ďakovné prejavy ako hviezdy popmusic. Pochopiteľne, zdôvodnenia poroty sú oveľa výrečnejšie, napokon, literárne remeslo pracuje so slovami, nie s notami.
Made in Balkan
Začiatkom deväťdesiatych rokov šli moje knihy do sveta a o pár rokov neskôr aj ja. Vo svojej istote, že suverénne komunikujem so svetovou literatúrou, som zabudla, že svet nekomunikuje so mnou a ani o to veľmi nestojí. V deväťdesiatom prvom mi vyšiel v Anglicku román a recenzia sa končila otázkou: „Ale aj tak: je to práve to, čo potrebujeme?“ Až neskôr som pochopila, čo tým kritik myslel. Bola som permanentne na cestách a ani som si nevšimla, že mám prišpendlený štítok Made in Balkan.
Nálepiek sa na mňa časom lepilo viac a viac. K Made in Balkan pribudli ďalšie: rozpad Juhoslávie, pád komunizmu, vojna, nacionalizmus, nové štáty a nové identity. Moje texty, čo komunikovali so zahraničným čitateľom, boli zaťažené touto ťažkou batožinou. Pripadala som si často ako cestujúci, ktorý v jednej ruke vláči niekoľko kufrov, a pritom sa snaží zachovať si istú eleganciu. Na rozdiel odo mňa cestovali väčšinou západoeurópski kolegovia bez batožiny a predstupovali pred svojich čitateľov len so svojimi textami. Ja som so svojimi knihami trčala pochovaná pod kuframi. Drasticky sa zmenila aj situácia môjho miestneho literárneho okolia. Odrazu bolo dôležité rozumieť mojim textom bez ohľadu na to, že som Chorvátka, Srbka, aj na to, kým boli moji rodičia.
Zmena nálepky
Pred dvanástimi rokmi som dostala elegantný juhoslovanský pas potiahnutý elastickou červenou fóliou. Bola som juhoslovanská spisovateľka. Potom prišla vojna a Chorváti mi - bez opýtania - dali do ruky modrý chorvátsky pas. S ním som stratila aj svoju novozískanú vlasť a odišla do sveta. Vo svete ma - ako v Eurosongu - radostne identifikovali ako chorvátsku spisovateľku. Stala som sa literárnou reprezentantkou prostredia, ktoré ma už nechcelo a ktoré som nechcela. Ale nálepka chorvátska spisovateľka mi už prischla ako hĺbkové tetovanie.
Momentálne mám červený pas, holandský. Som ďalej literárnou predstaviteľkou krajiny, s ktorou ma už nespája ani pas. Bude zo mňa s novým pasom holandská spisovateľka? To sotva. Budem sa s holandským pasom môcť niekedy reintegrovať do kruhov chorvátskej literatúry? Ťažko.
Čo je mojím problémom? Hanbím sa za nálepku chorvátska spisovateľka? Nie. Cítila by som sa lepšie s nálepkou Gucci alebo Armani? Nie.
Me Tarzan, you Jane
Čo teda chcem? Keď hŕstka zločincov a údajne väčšina ľudu dosiahla, že som spolu s ostatnými prišla o nálepku Juhoslovanka, prečo by som teraz, zasa proti svojej vôli, mala nosiť nálepku Chorvátka? A potom, keď mi chorvátski zločinci kultúry - lebo som čosi povedala, keď som mala čušať - chorvátsku nálepku strhli, prečo mi ju iní, ktorých sa to vôbec netýka, zasa nalepujú?
A prečo som na to taká citlivá, prečo mi to pripadá také dôležité? Lebo prax ukazuje, že identifikačná batožina zaťažuje literárny text. Lebo identifikačná nálepka je skrátenou a skoro vždy falošnou interpretáciou textu. Lebo identifikačná nálepka otvára priestor na to, aby ste v texte prečítali to, čo tam nie je.
Kultúra byrokracie a zjednotenej Európy je poučená americkým ekonomickým a ideologickým svetovým úspechom indických, karibských, japonských, afrických či čínskych autorov žijúcich vo Veľkej Británii. Hoci inak majú z americké kultúrneho imperializmu obavy. Majú strach, že budú vtiahnutí do antiamerických excesov ako Francúzi, ktorí povstávajú na ochranu svojich kultúrnych produktov, ale aj toho, čo stratili: svojho kultúrneho primátu. Ukazuje sa, že antiamerikanizmus sa ani kultúrne, ani politicky, ani strategicky nevypláca.
Zjednotená Európa hrdá na svoju multikultúrnu ideológiu a prax postupuje podľa osvedčeného návodu: „Me Tarzan, you Jane“, čiže podľa modelu uznania rôznych kultúrnych a regionálnych identít a, pravdaže, integrácie, aj keď nikto nevie, čo to vlastne je. Nech má každý svoju modlitebňu, každá svoju burku. Kým si Maročania pestujú svoje maročanstvo a Európania svoje európanstvo, všetko je v poriadku. Takto sa vymieňajú produkty, takto funguje globálny trh aj dynamika literárneho života.
Lenže niektorí jednotlivci predsa len kašlú na zavedené koncepty a prerastajú katedrám, kultúrnym manažérom, kritikom a interpretom cez hlavy. Nikto si s nimi nevie dať rady.
Čo si majú počať s Holanďanom ako Moses Isegawa, africkým spisovateľom, ktorý žije v Holandsku a píše po anglicky? Alebo so mnou: tiež žijem v Holandsku, ale nepíšem po holandsky. Čo majú so mnou robiť Chorváti? Píšem po chorvátsky, ale nežijem tam. Čo si so mnou počnú Srbi, Bosňania a Čiernohorci? Môžu ma čítať v origináli, no ja píšem v CBS - croatian-bosnian-serbian - tú skratku vymysleli tlmočníci v Haagu.
A čo si počnú Francúzi s Arabom, ktorý by chcel byť novým Marcelom Proustom alebo Nemci s Turkom, ktorý túži byť ich novým Thomasom Mannom?
Krajší ako Sandokan
Medzi poruchami v existujúcom literárnom systéme mám svoj obľúbený prípad, svojho hrdinu. Zoznámila som sa s ním na knižnom veľtrhu v Budapešti. Joydeep Roy Bhattacharaya sa narodil v Kalkate, odišiel odtiaľ, keď mal devätnásť, v Amerike vyštudoval filozofiu, žije v New Yorku a prednáša na priľahlých univerzitách.
Joydeep napísal román, ktorý kritika dosť vychválila. Jeho témou sú maďarskí intelektuáli v šesťdesiatych rokoch. Maďari si tú knihu okamžite preložili. Maďarský čitateľ-intelektuál mi vysvetľoval, že román je síce o Maďaroch, ale na indický spôsob. „Keby radšej písal o Indoch,“ komentoval ho tento čitateľ.
Joydeep je mladý, dobre vyzerajúci muž. Veľmi fotogenický. Americký vydavateľ mu vydal knihu v nádeji, že Joydeep príde k rozumu a napíše niečo o Indii. Niečo ako Boha maličkostí, akurát z mužského hľadiska. Moja mama si pozrela Joydeepovu fotografiu na obálke a inštinktívne sa solidarizovala s americkým vydavateľom. „Prečo nepíše o Indii?“ vzdychala mi. „Je krajší ako Sandokan.“
No jeho vášeň patrí východnej Európe. „Ani ma nenapadne dostať rozum,“ povedal mi. „Teraz píšem román, ktorý sa odohráva pred päťdesiatimi rokmi v Drážďanoch. Potom príde príbeh z bitky pri Stalingrade.“
Joydeep je teda môj hrdina medzi spisovateľmi. Vo svete, v ktorom je kufrík s identitou čosi ako zubná kefka, čiže životne dôležitý, si vybral najťažšiu cestu. Svoj kufrík vysypal do smetí v mene práva na slobodu literatúry. Dôsledkov tejto symbolickej samovraždy si je vedomý. „Doma“ v Kalkate ho asi nemajú v láske, ak tam o ňom vôbec vedia. Kruhy, o ktorých píše, ho neberú vážne, lebo sú presvedčené, že len ony majú copyright na svoju tému. Americkí vydavatelia mu trpia jeho východoeurópsky vírus, lebo dúfajú, že sa z neho vylieči a vráti sa tematicky kam patrí: do Indie.
Na otázku, čo je dnes európske na európskej literatúre, mám len jednu odpoveď, ktorej najkratší variant znie: Joydeep Roy Bhattacharaya, americký Ind.
Autor: Dubravka Ugrešičová
