Neveríme vlastným ušiam. Je to naozaj pravda? Padol jeden z najhorších nepriateľov Izraela. Keď izraelské vzdušné sily roku 1981 zničili iracký atómový reaktor, všetci vrátane Spojených štátov to odsúdili ako protiprávny akt.
Plán Iraku vyrábať atómové zbrane vtedy nikomu až tak neprekážal. Svojím víťazstvom teraz Američania urobili blízkovýchodný svet bezpečnejším. Izraelčania už konečne môžu odložiť plynové masky. Možno zblíženie medzi izraelskou opozíciou a mnohými izraelskými židmi pochádzajúcimi z Iraku naozaj bude novým mostom medzi dvoma blízkovýchodnými krajinami.
Aj v Izraeli sme videli, ako padajú Saddámove sochy a ako ľudia oslavujú Američanov. Aj tam to cítia ako oslobodenie, podobne ako keď zomrel egyptský vodca Gamál Abíd Násir roku 1970. Násir priviedol Egypt do smrteľného nepriateľstva s Izraelom, ktoré sa skončilo až Camp Davidom. Koniec Saddámovho režimu by mohol priniesť Blízkemu východu podobné ovocie.
Solidarita s Izraelom
A potom, je tu roadmap to peace, cestovná mapa k mieru, ktorú Bush prezentoval pred začiatkom vojny. Pre Izrael dosť problematický plán, ktorý predpokladá vytvorenie nezávislej Palestíny do roku 2005. Ten plán síce vymysleli v Spojených štátoch, ale veľmi ho chceli aj európske krajiny, ktoré sa od vojny dištancovali. Tým je pre mnohých Izraelčanov ešte problematickejší. Posledná návšteva Joschku Fischera v Izreali, ktorého si do irackého konfliktu veľmi vážili, ukázala, že potrvá ešte dlho, kým Nemecko a Francúzsko znovu budú môcť hrať v blízkovýchodnom konflikte dôležitú úlohu.
Medzinárodnoprávny fundamentalizmus nemeckých a francúzskych politikov a intelektuálov, ktorí už takmer dúfali, že Američania vojnu prehrajú, a pálenie izraelských zástav na mierových demonštráciách zas mnohým Izraelčanom ukázali, že nemecká solidarita s Izraelom sa veľmi ďaleko nedostala.
Nádeje sa upínajú k Blairovi
A tak sa teraz nádeje upínajú k Blairovi, ktorý požaduje nezávislú Palestínu od Busha ako protihodnotu za svoju účasť vo vojne. Spojené štáty a Veľká Británia dali znovu najavo, že sú ochotné niesť bremeno kozmopolitnej politiky ľudských práv, v krajnom prípade aj s použitím sily. A sloboda môže pôsobiť nákazlivo. Aj susedia Izraela sa teraz poučili, že konflikt s Izraelom a Spojenými štátmi môže ísť z dlhšej perspektívy aj proti ich vlastným záujmom.
Blízkovýchodný plán predpokladá vytvorenie palestínskeho štátu. Jednoduché to nebude. Nepriateľmi toho plánu sú tak izraelská vláda, ako aj kľúčové miesta v Spojených štátoch. Tiež je jasné, že ten plán s Arafatom nebude platiť - dá sa len dúfať v nového palestínskeho premiéra Mahmuda Abbasa; ale je otázka, do akej miery mu Arafat ustúpi.
Čomu ustúpi Izrael?
Ale plno Izraelčanov musel pohľad na scény z Bagdadu povzbudiť a strach zo suverénnej Palestíny z nich možno opadne. Aj Izraelčania by chceli byť oslobodení Američanmi, tancovať v uliciach bez strachu, že ich teroristi vyhodia do vzduchu. Americká námorná pechota a návrat britských vojakov na Blízky východ by tento nový pocit bezpečnosti mohol posilniť.
Či „nezákonná vojna“ nadobudne legitimitu, nezávisí len od povojnového usporiadania Iraku, ale aj od uskutočnenia blízkovýchodného plánu. Sloboda na Blízkom východe bude musieť znamenať aj slobodu pre Palestínčanov.
Ak v dôsledku víťazstva nad Irakom vznikne nezávislá Palestína, ktorá bude hospodársky a politicky spolupracovať s Irakom a s Izraelom, bude to triumf liberálneho imperializmu, aký mu nebudú môcť uprieť ani nemeckí kuvici.
Autor: NATAN SZNAIDER
