Lajo prišiel po autohavárii o všeličo, nie však o dobrú náladu.
Muchy si už na Laja Slimáka znovu musia dávať pozor. Ani nie dva roky po úraze, keď bol od krku po končeky nôh bezvládny, opäť dokáže hýbať rukami, najesť sa i pracovať na počítači.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Laja Slimáka som spoznala zhruba pred troma rokmi. Hrmotný, neprehliadnuteľný Pezinčan. Bola s ním zábava, aj keď jeho zemitý humor si nebral servítky. Žil s mamou a so sestrou, bol pyšný na svoj vinohrad a najmä, mal rád divadlo. Najlepším svedectvom je deväť pokusov o prijatie na vysokú školu, kde jednoznačne vedú bratislavská VŠMU a brnenská JAMU. Hoci ho nevzali, neprestal sa venovať amatérskemu divadlu, hrať, zakladať súbory, divadlá. V Pezinku organizoval kultúrny život, bol napríklad jednou z duší Cibulák či Etno festivalu, chystal sa otvoriť čajovňu, vydával knihy.
No a potom prišlo upršané leto 2001. Na jeho konci divadelníkov šokovala správa, že zomrela jedna z hlavných predstaviteliek amatérskej scény, čosi vyše štyridsaťročná Anna Gamanová. Na jej pohreb do Senice smerovali mnohí. Aj tridsaťsedemročný Lajo Slimák so štyrmi kamarátmi. Nedorazili. Zrážka s kamiónom v serpentínach pod Bielou horou Lajovi raz a navždy zmenila celý život.
Aký bol váš život v období tesne pred haváriou?
„Bol som v štádiu vyrovnanosti. Predtým som totiž zapadol do kolotoča reklamy, kde človek neje, nespí a myslí si, že robí úžasné veci. Našťastie sa mi z toho podarilo vypadnúť a ujasniť si, čo je v živote dôležité. Chcel som byť užitočným doma v Pezinku, kde sú ľudia, ktorým nie je ľahostajné, v akom meste žijú. Bol som teda spokojný, nikam som sa neponáhľal. Doma som robil víno, usporadúval ochutnávky a chystal čajovňu, chcel som obnoviť Pezinské rozprávkové divadlo.“
Ako si pamätáte ten okamih, ktorý zrazu zmaril všetky plány?
„Na horskom priechode Biela Hora medzi Trstínom a Jablonicou sa v jednej zo zákrut oproti nám vyrútil kamión. No vyrútil, išiel asi päťdesiatkou a my tridsiatkou, lenže, je tam štyridsiatka. Navyše, po ceste tiekli potoky vody. Dostal šmyk a náves, ktorý bol prázdny, vyletel a narazil do našej Felície. Ja som šoféroval. Pamätám si vlastne všetko veľmi jasne, výpadok som mal snáď pár sekúnd. Zrazu len rana a keď som sa spamätal, počujem – rýchlo z auta, nech s nami nevybuchne! Chalani vybiehali, no ja som sa nemohol pohnúť. Celé telo ochrnuté, nič som necítil, ani bolesť. Uvedomil som si, čo sa stalo, a pýtal sa tam hore: prečo takto, prečo radšej nie úplne?“
V tom momente ste už odhadli budúcnosť?
„Áno, však človek číta, vie. Keďže som necítil nič, bolo mi jasné, že som ochrnul.“
Čo sa dialo naokolo?
„Chalani chvíľu v šoku pobehovali, potom si všimli, že ja som zostal v aute. Prišli za mnou, čo je, lenže ja som nemohol poriadne rozprávať. Prakticky až po krk mám telo necitlivé, funguje iba kúsok pľúc a bez vzduchu sa ťažko hovorí. Pokúsil som sa dať im nejaké praktické inštrukcie, aby zavolali domov, povyberali veci z rozbitého auta. Potom sme čakali na záchranku, policajtov, pretože z auta ma bolo treba vyrezať.“
Čo sa vtedy človeku preháňa hlavou, keď je uväznený, nemohúci?
„Padla na mňa strašná únava, predsa len, pre telo to bol šok. Aj lekárka stále do mňa húdla, kládla mi otázky, aby som neupadol do bezvedomia. Aj jej som sa pýtal, či to vôbec má význam. Zahriakla ma, čo to hovorím, veď všetci sa snažia. To je síce pekné, lenže oni neprežívali to, čo ja. Keď ma odviezli do Trnavy na cétečko, zhodou okolností som tam predbehol kamaráta. Vraví mi, Lajko, ja dva mesiace čakám a teba berú hneď. Odpovedal som mu – nemenil by si.“
Čo vyšetrenia ukázali?
„Vykĺbenie piateho a šiesteho stavca chrbtice s opuchom a poškodením miechy.“
Povedali vám, že to znamená bezvládnosť od hlavy po päty?
„To rovno nepovie nikto. Doktori chodia, oprašujú vás, chápavo prikyvujú a niečo si mrmlú, no normálneho slova z nich nedostanete, lebo také je slovenské zdravotníctvo.“
Čo sa s vami dialo ďalej?
„Pamätám si, že zhruba týždeň po úraze ma previezli do Kováčovej. Vybavili mi to kamaráti, čo bolo šťastie, lebo poznám ľudí, čo sa tam dostali po troch – piatich mesiacoch. Vtedy už mali hrozné preležaniny, doslova vypadané mäso z tela, lebo v nemocnici vás nemá kto otočiť, podať, čo potrebujete. Spočiatku som nemohol hýbať ničím. Spomínam si, ako mi na nos sadla mucha a ja som ju nemohol odohnať. Bezradne som na ňu fúkal, mračil tvár, ale neuletela. Keď došli na návštevu kamaráti, spýtali sa – Lajko, čo môžeme pre teba urobiť? Chlapi, vychytajte všetky muchy v izbe! To je najdôležitejšie, čo v tejto chvíli môžete pre mňa spraviť.“
Neviem si to vôbec predstaviť. Len ležať a nemôcť odohnať ani muchy, ale ani čierne myšlienky.
„To si naozaj nevie nikto predstaviť. Skúste bez pohybu ležať dve hodiny, čo to je! Nepomrviť sa, nepresadnúť si a navyše, necítiť sa. Deň za dňom zisťujete, čo všetko vám odišlo zo života. Nemôžete sa umyť, vysmrkať, nemôžete nič! Ľudia mi dávajú otázku – ako si sa s tým zmieril? Nuž, nezmieril som sa. To sa nedá, lebo viem, aké to bolo predtým.“
Čo vám dodávalo najväčšiu silu?
„Vedel som, že bude treba makať, aby som aspoň čo-to rozhýbal. Bolo mi jasné, že bez disciplíny to nepôjde. Našťastie, vôľu som mal vždy, keď som si niečo zaumienil, išiel som za tým.“
Čo je horšie – ten začiatok, keď sa náhle stane úraz, ale človek má ešte veľké nádeje, odhodlanie bojovať, alebo to, keď už plynie deň za dňom, je čas zmieriť sa, ale výsledky sa dostavujú iba pomaličky?
„Pre mňa bolo najhoršie, keď som sa mal po deviatich mesiacoch vrátiť z Kováčovej domov. Na liečení to bolo ako na vojne, presný režim, človeka nemalo čo prekvapiť. Ale doma? Sestra sama prestavovala barak, nevedel som, čo ma čaká, ako budem fungovať, čo budem musieť zariadiť, o čo sa postarať. Bolo to nervózne obdobie, ale časom sme všetko vyriešili.“
Nemali ste strach aj z toho, že v Kováčovej ste si boli viac-menej rovní, ale teraz ste sa vrátili medzi zdravých ľudí?
„S týmto som nemal až taký problém. Aj keď ostych isteže je – čo teraz, ako o všetko žiadať? Časom sa však vytvorí systém.“
Vo filmoch radi ukazujú dramatický moment, keď bezvládny človek zrazu pomrví prstom na nohe. Je to tak aj v živote?
„Zlepšenia prichádzali postupne. Najprv som mohol pohnúť ramenami, potom trošičku rukou, časom som zdvihol zápästie. Na pokroky si však pamätám. Napríklad, ako som sa učil zabrzdiť a odbrzdiť vozík. To bol dôležitý cieľ.“
Teraz je cieľom čo?
„Chodiť, iný cieľ neexistuje. Všetci síce hovoria, nerobte si ilúzie, ale čo je v medicíne isté? Zázraky sa dejú, výskum fičí, takže, ktovie, čo raz bude? Práve sa chystám na operáciu. Chcem, aby mi vybrali železo, ktoré mám vzadu v krku. Povedali mi, že stavce sa už zrástli, takže teoreticky to možné je, aj keď sa to nerobí. Lenže, kov v tele je nepríjemný, lebo v lete, alebo keď mám horúčku, sa prehrieva. Okrem toho mi kvôli nemu nemôžu spraviť magnetickú rezonanciu. Operácia teda môj stav síce nezlepší, ale budem si môcť dať urobiť snímku z magnetickej rezonancie. A keby sa náhodou v medicíne niečo pohlo, budem môcť ukázať – toto je moja miecha, viete s ňou niečo urobiť?“
Nakoľko ste dnes samostatný?
„Vďaka pomôckam na ruky som sa už zase skamarátil s počítačom. Vďakabohu za internet, že už funguje a nie je až taký drahý. Samostatne sa najem lyžicou, napijem sa, vyčistím si zuby. K všetkému však niekoho potrebujem. Lebo, zuby si síce umyjem, ale podať kefku, dať na ňu pastu, to musí niekto iný.“
Keď som sa dozvedela o vašom úraze, myslela som aj na to, že ste boli vlastne jediným chlapom v chalupe. Ste stále hlavou rodiny?
„Áno, bol som gazda. Mama je invalidná, sestra má tiež kopec zdravotných problémov, o všetko som sa staral ja. Chvíľu som sa o to snažil aj po úraze, ale bol som zlostný, lebo veci neboli, ako by som si predstavoval. Časom mi našťastie došlo, že nemôže byť všetko tak, ako by som si želal. Z niektorých pozícií treba ustúpiť, povedať si – toto dokážem a čo nedokážem, nechám plávať. Nuž, nie je to pravé orechové, ale čo už?“
Ako vyzerá váš deň?
„Vstávam pred ôsmou, potom je za asistencie ranná hygiena, raňajky, cvičím – rehabilitujem, vybavujem maily, čítam, študujem, učím sa angličtinu, teraz som dokonca začal robiť pre jednu firmu. Problém je, že vo vozíku nesmiem byť v kuse viac než tri – štyri hodiny, aby nevznikli presedeniny. Aj cez deň si teda sem-tam musím ľahnúť, čo zaberie dosť času.“
Dostanete sa aj do divadla?
„Nie, pretože ani jedno bratislavské divadlo nie je bezbariérové. Bol som akurát v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí, kde je síce tiež pár schodíkov, ale kamaráti ma vyniesli. Náš štát sa k vozičkárom správa dvojako. Na jednej strane sa postaral, že máš, napríklad, na niekoľko hodín zaplateného osobného asistenta, ktorý má pomáhať integrácii do spoločnosti. Na druhej strane však vyjdeš pred dom a zistíš, že sa nemáš kam pohnúť. Ani len z chodníka nezídeš kvôli obrubníku. A to mám šťastie, že žijem v Pezinku, kde sa veci predsa len hýbu. Mám kamaráta zo Senice a ten dva roky po úraze nemá absolútne nič, pohnúť tam s nejakým úradom je strašne ťažké.“
Vy ako rodina ste mali na diaľku adoptované dievčatko z Indie. Po vašom úraze ste naň neprestali platiť?
„To sa zvláda v pohode naďalej, veď je to nejakých pár stoviek mesačne. My zase nie sme nejaká chudobná rodina. Okrem toho, veľmi mi pomohli priatelia. Usporiadali pre mňa zbierky, koncert, z ktorého výťažok išiel na prestavbu domu, aby bol bezbariérový. Kamaráti sa mi dokonca zozbierali na Kováčovú, lebo poisťovňa hradí tuším len necelých šesť mesiacov a potom si človek musí pobyt platiť sám, čo je okolo tisícpäťsto korún na deň.“
Stále spomínate priateľov. Čo však láska? Boli ste zaľúbený, keď ste havarovali? A ako je to dnes?
„Bol som zaľúbený a som doteraz. Bez lásky by bolo všetko ťažšie.“
