Ľudia, väčšinou oblečení do typických fialových tuník, tvoria jednoliatu živú masu a vášnivo hrajú na veľkých aj malých bubnoch. Na obrovských bombosoch najlepšie vidieť, ako na nich každý rok pribúdajú čerstvé krvavé škvrny, symboly pokánia. Na procesiách sa zúčastňuje 200 až 400 nazarenos - kajúcnikov, členov bratstva, oblečených do tuník a kapucní. Nad hlavami ľudí sa týčia pasos – pohyblivé oltáre, nesené na ramenách costaleros – nosičov. Okrem hlbokého duchovného charakteru majú procesie Veľkého týždňa svoj estetický, umelecký, folkloristický a spoločenský rozmer. Posvätné sa stáva súčasťou každodenného života ulice.
V severovýchodnej španielskej provincii Teruel počuť cez Veľký týždeň neutíchajúci zvuk bubnov. Je to súčasť tradičného, neobyčajne zmyselného veľkonočného divadla. Nepretržitým dvadsaťštyrihodinovým bubnovaním si horkokrvní Španieli spôsobujú nielen krvavé pokánie, ale aj dokonalé opojenie. A zvedavcovi stačí málo: chcieť sa nechať uniesť neudržateľným prívalom emócií, chcieť byť tam. V Calande.
Maličké kamenné námestie, pomenované po Luisovi BuEuelovi, calandskom rodákovi, praská vo švíkoch. V deň Veľkého piatku sa tu poschádzali ľudia z celého okolia. Nevnímajú nezvyklo mrazivé aprílové počasie. Neprekáža im, že po vytrvalom daždi slnko vylezie iba na chvíľu, aj to len preto, aby upozornilo, že o chvíľu budú padať krúpy a potom snežiť. Tváre majú vyštípané mrazivým vetrom, oči im svietia, ich telesná blízkosť sľubuje veľký zdroj energie. Každý drží v ruke bubon – deti maličký, dospelí väčší a najväčší siláci majú obrovské turecké bombosy. Vzduch je napätý. Dav ľudí, väčšinou oblečených do fialových tuník, tvorí jednoliatu živú masu.
Španielsky režisér Luis BuEuel, rodák z Calandy, zažil bubnovú performance niekoľkokrát. Zábery z dokumentu Calandské bubny, ktoré nakrútil jeho syn, dokonca použil vo svojich filmoch Zlatý vek a Nazarin. Vo svojej životopisnej knihe Do posledného dychu spomína: „Neviem, čo vyvoláva to pohnutie, ale dalo by sa celkom dobre prirovnať k dojatiu, ktoré v človeku vyvoláva hudba. Tajomný rytmus bubnov rozochvieva telo akousi zvláštnou triaškou.“
Byť dobrovoľným väzňom
Keď calandské hodiny na veži Torre del Pilar začnú odbíjať dvanástu, celé námestie je v pohotovosti. Akustika je ideálna. Predzvesťou jedinečného momentu je veľké ticho: najprv pritlačí na ušné bubienky, potom sa zavesí na tisíce paličiek, nadvihnutých len zopár centimetrov nad membránami bubnov. A potom sa zmení na ohlušujúce dunenie. A vy sa nemôžete spod vplyvu expresívneho útoku rytmov vymaniť. Odrazu pocítite opojenie a prestanete ovládať svoje telo, ktoré sa samo stáva rozochvenou búšiacou membránou. Áno, funguje to: droga, ktorá vás zajme na celých dvadsaťštyri hodín.
Prichádzajú putuntuni
Intenzívne bubnovanie na námestí trvá presne dve hodiny. Potom ľudia vytvoria zástup, ktorý za nepretržitého bubnovania prechádza celou dedinou a vracia sa späť na hlavné námestie. Poslední v rade ho ešte ani neopustia, a prví sa tam už vracajú. V zástupe pochodujú plukovníci, rímsky generál, postava zvaná Longinos, oblečená v brnení, a rímski vojaci s falošnými bradami. Hovorí sa im putuntunes – výslovnosť tohto slova pripomína rytmus bubna. V závere pochodu sa rímsky generál s Longinosom stretnú v súboji a po ňom odovzdajú bubny dvom súťažiacim z radov divákov. Rímsky generál sa obráti, čím naznačuje, že je mŕtvy. Longinos prikryje hrob, ktorý musí strážiť. Procesia sa končí okolo piatej, na chvíľu všetci stíchnu. Vzápätí sa bubny rozoznejú opäť a nestíchnu až do poludnia ďalšieho dňa.
Starú krv prekryje nová
Mestom korzujú väčšie či menšie skupinky bubeníkov a bubnujú rôzne v tradičných, šiestich až siedmich rytmoch. Keď sa dve skupiny stretnú na niektorom rohu úzkej uličky, hrajú búrlivo ďalej – každá skupina vo svojom rytme. Vzniká skutočný a namáhavý súboj, ktorý môže trvať aj vyše hodiny. Bubeníci majú často celkom doráňané ruky, na obrovských bombosoch sa objavujú čerstvé krvavé fľaky, ktoré prekrývajú zaschnuté dôkazy pokánia z dlhoročných bubnovačiek. Napokon slabšia skupina prevezme rytmus tej silnejšej. Priamy dôkaz, že bubnovanie je úžasný, divoký fenomén, zázračne pôsobiaci na kolektívne podvedomie.
Ticho je zrazu podozrivé
Okrem toho, že bubny pripomínajú zvuk padajúcich skál pri Kristovom ukrižovaní, pod nohami vám spôsobia skutočné malé zemetrasenie. Stačí položiť ruku na stenu domu – popri hrozivom dunení cítite, ako mesto vibruje. Dokonca aj okolitá príroda sa chveje a postupne preberá túto zvláštnu hudbu.
Keď vyleziete na najbližší kopec, Calandu vidíte ako na dlani. Dunenie vás stále sprevádza. Bubny znejú celú noc, ich zvuk sa pomaly, postupne stáva prirodzenou súčasťou dedinského šumu. A ak pri monotónnych, uspávajúcich rytmoch zaspíte, preľaknuto sa zobúdzate vo chvíli, keď ich nepočujete znieť.
Na druhý deň presne o druhej popoludní zaznie prvý úder vežových hodín. Je to signál, pri ktorom všetky bubny stíchnu a ozvú sa až o rok. Život sa zdanlivo vracia do normálnych koľají, vo vašom vnútri však dlho pretrvávajú zvyšky nepokojnej, búrlivej extázy.
FOTO – AUTORKA a ARCHÍV
Fiesty a fiery, teda sviatky a odpusty, sú neodmysliteľnou súčasťou života každého Španiela. Veľký týždeň Semana Santa je pre celú krajinu výnimočným časom, počas ktorého všetky veľké mestá i malé dedinky organizujú oslavu na počesť svojho patróna, na pamiatku miestneho zjavenia alebo zázraku. Pobožnosti, púte a procesie nerozlučne sprevádzajú jarmoky, tance, ohňostroje.
Veľkonočné bubnovanie je tradícia stará takmer tisíc rokov a viaže sa k provincii Teruel. Sem patrí Calanda, dedina keltsko-iberského pôvodu. Svoju pečať tu zanechali aj Rimania a Arabi, ktorým celý kraj vďačí za doteraz funkčný zavlažovací a kanalizačný systém. Má asi 3500 obyvateľov a leží na sútoku riek Guadalope a Guadalopillo – približne na polceste medzi Madridom a Barcelonou, kde sa začína hornaté územie, zasahujúce až do oblasti Bajo Aragón.
O pôvode bubnovania počas svätého týždňa v Calande neexistujú presné historické zápisy. Slávnostná hra na historickom nástroji súvisí s udalosťami na jar 1127, keď bubnovanie varovalo obyvateľov pred blížiacou sa arabskou inváziou. Tradícia sa potom opäť vrátila v roku 1640 ako prejav vďaky za zázrak pripisovaný Panne Márii, ktorá istému starcovi z Calandy vyliečila chorú nohu. Slávnosti, ktoré sa zachovali dodnes, zaviedol calandský kňaz Mosén Vincente Allanegui, zakladateľ rádu Cofradia de la Dolorosa. Bubnovaniu prisúdil náboženský význam a zložil melódiu pochodu Marcha palillera, ktorá sa stala najkrajšou charakteristickou miestnou melódiou.
