Sú to imitácie z vinylchloridu. Zvyk vystavovať pod pokrývkami plastové jedlá je japonskou zvláštnosťou a existuje mnoho dodávateľov, ktorí ich vyrábajú. Plastiková imitácia má výhodu v tom, že veľkosť, zloženie a servírovanie jedla je názorné, a tak sa vám v jedálnom lístku lepšie orientuje. A keďže jedlo nie je pravé, nekazí sa. Farby a tvary sú skutočne do detailov vypracované, niekedy pôsobia dokonca lákavejšie ako pravé lahôdky, takže sa nájdu aj zberatelia plastových jedál a niektorí zahraniční turisti si ich kupujú ako suveníry.
Moja žena sa ma raz opýtala: „Prečo Japonci vždy, hneď ako dojedia, odídu z reštaurácie?“ Nuž preto, že pre Japoncov je reštaurácia miestom, kde sa má len jesť. Občas si tam síce možno zájdeme na dlhší rozhovor s priateľmi, ale v takom prípade stále niečo jeme. Keď dojeme dezert a vypili sme aj väčšinu kávy, a stále sedíme, okamžite príde čašníčka a pýta sa, čo by sme si ešte želali. „Ak už nebudete nič, tu je účet, ďakujeme za návštevu.“
Pre japonské reštaurácie je totiž prioritou efektívnosť a výmena zákazníkov. Zákazník, ktorý neje, nie je zákazník. Existuje ešte veľa reštaurácií, ktoré majú stále takýto postoj, takže umelohmotné jedlá sú nevyhnutnosťou: Nech sa zákazník už pri vchode rozhodne, čo chce, rýchlo si objedná, zje, zaplatí a odíde. Úprimne povedané, aj ja, keď vojdem v Japonsku do reštaurácie, som už rozhodnutý, čo si dám a len čo dojem, vyťahujem peňaženku. Pred tridsiatimi rokmi totiž existovalo heslo: „Rýchle jedlo, rýchla toaleta.“ To boli kedysi podmienky úspechu. Myslím si, že toto sú ešte pozostatky z oných čias. Je však žalostné, ako si Japonci nevedia vychutnať jedlo, ani sa zabaviť a uvoľniť v reštaurácii. Ale aj keby to vedeli, bolo by ťažké v japonskej reštaurácii to uplatniť. V tomto zmysle som teda šťastný, že môžem večerať v reštauráciách v Bratislave.
Autor: MASAHIKO
