opozičná poslankyňa Brigita Schmögnerová vyslovila podozrenie, že premiér Mečiar vlastní podiel v košických VSŽ, lebo o tom svedčí jeho správanie. To, čo dovtedy urobil predseda vlády pre jedného zo svojich ministrov a privatizérov, neurobil pre žiadneho iného. Po rokoch, ktoré odvtedy uplynuli, je zrejmé, že vzťahy oboch pánov sú i naďalej mimoriadne exkluzívne. Ide o taký druh výnimočnosti, z ktorej vyplýva, že majú spoločné oveľa viac, než len spoluprácu vo vláde a v HZDS.Keď v jeseni minulého roku bývalý rozhodujúci akcionár VSŽ ohlásil, že chystá návrat do starej vlasti, Vladimír Mečiar sa k nemu nijako zvlášť nehlásil. Povedal, že s Rezešom nie je v kontakte a že sa o jeho plány nezaujíma, lebo na to nemá dôvod. „Pán Rezeš nie je dnes členom Ľudovej strany - HZDS. Zánikom starej strany zaniklo aj jeho členstvo…“ Pred tromi týždňami však stál aj on v rade gratulantov, aby spolu s ostatnými zaspieval oslávencovi „Živio, mnoga ljeta…“ Pre oboch môžu byť ďalšie roky naozaj pekné. Expremiér sa totiž postaral, že ak bude Rezeš starší zdravý, nič iné mu už chýbať nebude. A ani pánu Mečiarovi.

Jeden dával, druhý bral

V marci 1994, po parlamentnom hlasovaní, ktoré z neho druhý raz urobilo expremiéra, predseda HZDS až do svojho formálneho odstúpenia nestrácal čas, ale privatizoval. Už po tom, keď mu Národná rada SR vyjadrila nedôveru, jeho vláda „predala“ milión a pol akcií VSŽ spoločnosti Manager. Hoci by za tento balík na trhu dostala takmer miliardu korún, spoločnosť, ktorú spoluvlastnil pán Rezeš, ho dostala za 314 miliónov Sk. Nebol to jediný podarúnok pána premiéra. O druhý sa postaral ako úradujúci minister privatizácie a prezident FNM. Fond poskytol prostriedky Banke Slovakia, tá ich posunula Priemyselnej banke a práve od nej dostala pôžičku na prvú splátku spoločnosť Manager. (Mimochodom, okrem prvej splátky už spoločnosť fondu príliš neplatila. Keď bol v roku 1999 na Manager vyhlásený konkurz, FNM oznámil, že mu spoločnosť dlhuje 127,5 milióna Sk.)

Pán Rezeš a jeho spoločníci od marca 1994 disponovali desiatimi percentami akcií VSŽ Košice. Za to, že ich mohli sprivatizovať, i za to, že mali z čoho zaplatiť prvú splátku, vďačili pánu Mečiarovi.

Vďaka jeho priazni sa minister Rezeš - po dvoch rokoch, štyroch mesiacoch a dvoch dňoch, ktoré strávil v tretej Mečiarovej vláde - stal rozhodujúcim vlastníkom VSŽ. V marci 1997, keď z kabinetu odchádzal, na otázku redaktorov týždenníka Trend, koľko akcií VSŽ je pod jeho vplyvom, hrdo odpovedal: „Počítajme: Manager 10 percent, Ferrimex 15 percent, Hutník 10 percent, Všeobecná 12 percent…“ Aj keď počas tretieho Mečiarovho premiérovania prišli k obrovskému majetku stovky ľudí, v ničí prospech sa tak šéf vlády neangažoval ako práve v prospech pána Rezeša. Bránil jeho záujmy tak, ako by boli jeho vlastné. V každom prípade boli zjavne spoločné.

Aby o majetok neprišli

Na začiatku roku 1997 VSŽ ovládli tretiu najväčšiu slovenskú banku a dosadili do nej svoj manažment. Rezeš starší to zdôvodnil tak, že „chceli vykonávať svoje vlastnícke práva“. Po necelom roku sa ukázalo, že manažment ich „vlastnícke práva“ v IRB vykonával nanajvýš nekvalifikovane. Banka sa takmer položila a dôvod, prečo sa to stalo, oznámil viceguvernér NBS Jozef Mudrík: „Noví vlastníci a nový manažment v IRB situáciu nezvládol.“

Keď Národná banka Slovenska dala najavo, že VSŽ by mali niesť následky za to, čo spôsobili, premiér sa „svojich“ razantne zastal. Za vinníkov označil ľudí z NBS a na aktíve, sediac medzi dvoma Rezešovcami, vyhlásil: „Chyby, ktoré zo strany VSŽ v tejto banke boli, boli nepodstatné… Preto spolu s VSŽ hľadáme teraz východiská, ako situáciu napraviť tak, aby ste o majetok, ktorý ste tam vložili, neprišli.“ „Východiskom“ bolo, že situáciu napravil štát prostriedkami Národnej banky Slovenska. Gabriel Beer, reportér týždenníka Trend, vtedy napísal, že slovenský premiér sa správa k VSŽ tak, ako keby táto firma bola jeho vlastná. Ešte viac to vyšlo najavo, keď Rezeš a spol. doviedli na pokraj krachu už aj samotné VSŽ. Nasadenie, s akým bránil záujmy svojho mandanta, očividne dokazovalo, že okrem zmyslu pre „právo a spravodlivosť“ má na svoje počínanie aj osobné dôvody.

Na konci roku 1998, keď vtedajšie vedenie „nadnárodného a viacodvetvového holdingu“ nebolo schopné zaplatiť banálnu splátku jednej banke, hrozilo, že aj ostatní veritelia budú žiadať okamžité splatenie všetkých pôžičiek. Alexander Rezeš preto podpísal veriteľom listinu záväzkov. Jeho syn musel opustiť post výkonného šéfa firmy a na jeho miesto prišiel Gabriel Eichler. Ten za pol roka firmu stabilizoval natoľko, že ju bývalí rozhodujúci akcionári chceli znovu riadiť. Preto sa na španielskom pobreží v auguste 1999 stretli páni Rezeš, Smerek, Gruber a Mečiar, aby sa spolu dohodli, ako to urobia.

Za skutočných vlastníkov

Aj keď Mečiarovi ľudia schôdzku pol roka tvrdo popierali, ich šéf o nej na mítingu HZDS vo februári 2000 povedal: „Bol som v Španielsku, bol som tam za Rezešom, bol som tam aj s ďalšími, tam som ich pozval a sme rokovali, čo so železiarňami robiť.“ Tak ako ostatní traja vlastníci aj Mečiar sa usiloval o jedno - aby sa do predstavenstva dostali iní ľudia. Predseda HZDS kvôli tomuto cieľu urobil všetko, čo bolo v jeho silách.

V septembri 1999, v predvečer mimoriadneho valného zhromaždenia akcionárov železiarní, ktoré zvolali práve rezešovci, vystúpil v košickej TV NAŠA so závažnými tvrdeniami. Vyhlásil, že štát, čiže Dzurindova vláda, v rozpore s právnym poriadkom vstúpil do vlastníckych vzťahov vo VSŽ, takže „skutoční vlastníci nemôžu efektívne vykonávať svoje vlastnícke práva“. Ďalej oznámil, že Eichler pripravuje premenu nadnárodného koncernu na hutnícku prevádzku miestneho významu, a preto je dôležité, „aby sa do predstavenstva firmy dostal aspoň jeden človek, ktorý tento proces môže zablokovať“. A pridal vyhrážku, že ak sa tak nestane, „skutočný vlastník môže neskôr napadnúť výsledky mimoriadneho valného zhromaždenia a vyhlásiť ich za neplatné“. Aj keď počas celej relácie hovoril v mene „skutočných vlastníkov“, svoje vystúpenie uzavrel kategorickým vyhlásením: „Nemám žiadne akcie VSŽ a nestojím za žiadnou skupinou vlastníkov…“

Napriek jeho námahe sa plány, ktoré spolu s Rezešom, so Smerekom a s Gruberom zosnoval v španielskom letovisku, nepodarilo uskutočniť. „Rozhodujúci akcionári“ prišli o podnik a štát „prišiel“ k firme, ktorá prosperuje, lebo ju noví majitelia nevykrádajú a netunelujú. Vladimír Mečiar si však zapamätal to, čo je pre neho zrejme najdôležitejšie. Že sa „skutočným vlastníkom“ stala krivda, ktorú treba napraviť.

Pred niekoľkými týždňami sa ho redaktor českého časopisu Týden opýtal, či súhlasí s predajom VSŽ Košice americkej spoločnosti U.S. Steel. Predseda HZDS odpovedal, že v železiarňach „boli v rozpore s našimi zákonmi odňaté akcie ich právoplatným majiteľom. Boli prevedené na vládu a tá ich potom predala americkej spoločnosti“. Na doplňujúcu otázku, či z toho vyplýva, že ak sa vráti k moci, tak rozhodnutie vlády zmení, Vladimír Mečiar poznamenal, že sa tieto veci už revokovať nebudú. Ale dodal, že štát môže „poskytnúť odškodnenie za protiprávne kroky, ktoré predtým urobil“.

Ak by ďalšia vláda HZDS odškodnila prostriedkami štátu, čiže prostriedkami daňových poplatníkov, bývalých „právoplatných majiteľov“ akcií VSŽ za to, že si nedokázali udržať, čo od trojnásobného premiéra dostali, urobila by radosť všetkým „skutočným vlastníkom“. I pánu Mečiarovi.

Osoba zo Švajčiarska

Z rokov, ktoré v symbióze strávili bývalý premiér a jeho minister, vzišiel obom rovnaký problém. Predseda vlády, ktorý za šesť rokov svojho vládnutia poberal mesačný plat približne 50-tisíc Sk, a teda zarobil najviac ak štyri milióny, disponuje prostriedkami, ktoré dosiahli výšku niekoľkých desiatok miliónov. Alexander Rezeš je na tom podobne, ale o jednu nulu lepšie - ako predseda dozornej rady VSŽ a majiteľ akcií zarábal desiatky miliónov. Jeho výdavky však predstavujú stovky miliónov korún. Obaja páni túto rádovú nezrovnalosť „vysvetlili“ rovnako. Vraj si svoje peniaze požičali.

Týždenník Slovo v júni 1999 zverejnil obsah dokumentov, ktoré „našiel na ulici“. Podľa nich Alexander Rezeš spolu s manželkou za dva roky zaplatil za nehnuteľnosti, ktoré nadobudol v Španielsku a na Slovensku, takmer 200 miliónov korún. Mohol si to dovoliť, lebo výška jeho priznaných príjmov za rovnaké obdobie predstavovala sumu 250,5 milióna Sk. Keď sa moderátori relácie Na telo pána Rezeša spýtali, ako k tej štvrť miliarde prišiel, tak im povedal: „Vo VSŽ sme dobre zarábali, boli určité miliónové príjmy. Na základe toho, že sme si predstavovali, že to bude dlhodobé, som si dovolil zobrať pôžičku… Tak to je to, o čom vy hovoríte, vo výške, čo ja viem, 100 alebo 200 miliónov.“ Na otázku novinárov, či má z čoho svoju pôžičku splácať, sa exminister posťažoval, že „momentálne sú určité problémy, pretože nie sme vo VSŽ, nezarábame tak, ako sme zarábali“, a že ak nenájde iné zdroje, tak o svoje nehnuteľnosti príde. Odvtedy uplynul rok, no pán Rezeš o nič cenné neprišiel. Zrejme to bude tým, že jeho zdroj, ktorým je podľa dokladov istá fyzická osoba zo Švajčiarska, mu poskytol taký splátkový kalendár, že ani pôžička vo výške „100 alebo 200 miliónov“ nie je pre neho problém. Rovnaké šťastie na veriteľa mal aj pán Mečiar.

Subjekt zo zahraničia

Keď vyšlo najavo, že si kúpil penzión Elektra (údajne za päť miliónov) a že ho zrekonštruoval (vraj za desať miliónov korún), novinárov zaujímalo, odkiaľ na to mal prostriedky. Hovorca HZDS Igor Žvach v marci 1999 oficiálne vyhlásil, že pán predseda dostal pôžičku, ktorú bude splácať ešte osem rokov. Lenže novinári si ľahko spočítali, že ak by chcel do roku 2007 vrátiť iba minimum, ktoré sám priznal, teda 15 miliónov, musel by ročne vrátiť takmer dva milióny, na čo by musel mať legálny mesačný príjem viac než 170-tisíc Sk. Keďže ho predseda HZDS nemá, musel si vymyslieť inú, opravenú verziu. Vraj mu jeho zdroj požičal tak veľkoryso, že prvú splátku očakáva až v roku 2006. Žiada za to iba minimum - že pán Mečiar neprezradí verejnosti jeho meno. „Ak by som to urobil, pôžička je splatná okamžite,“ vyhlásil predseda HZDS a prezradil iba toľko, „že je to subjekt zo zahraničia“.

Dôvod, pre ktorý Rezeš s Mečiarom umiestnili svojich veriteľov mimo hraníc republiky, objasnila ministerka financií Brigita Schmögnerová: „Tam platí zákon o ochrane bankového tajomstva, preto dnes nevieme preukázať, či tomu tak naozaj aj bolo.“ Obaja preto uplatnili spoločný recept, akým sa na Slovensku každý môže stať bohatým človekom. Stačí, ak bude poctivo a statočne pracovať pre svoj podnik či pre svoj štát, a potom sa určite nájde v zahraničí človek, ktorý rád požičia množstvo miliónov, ak mu sľúbite, že nepoviete jeho meno. Ale na to, aby recept naozaj fungoval, treba byť expremiérom či bývalým rozhodujúcim akcionárom.

Redaktorka Zita Sujová bola pred niekoľkými týždňami v Španielsku, lebo dostala informáciu, že si tam chce predseda HZDS kúpiť nejakú vilu. Keď sa na to spýtala starousadlíka Rezeša, nevidel v tom nič čudné. „A prečo by si nekúpil, keď na to má?“ spýtal sa on redaktorky. O tom, či na to pán Mečiar naozaj má, len málokto môže vedieť viac ako bývalý rozhodujúci akcionár VSŽ.