Praha očima… * ČR 1999 * Réžia: Vladimír Michálek, Michaela Pavlátová, Martin Šulík, Artemio Benki * Kamera: Martin Štrba a Igor Luther * Hrajú: Jan Macháček, Theodora Remundová, Karel Roden, Božidara Turzonovová, Diana Mórová, Laurence Cotová, Arnaud Giovaninetti a ďalší * Distribúcia: HCE
Český poviedkový film Praha očima… iniciovali Francúzi a v jeho jednotlivých epizódach hrajú dôležité úlohy cudzinci. V osadenstve redakcie z úvodnej poviedky Karty jsou rozdaný sa vyskytuje ulietaná Američanka, v bájke Absolutní láska skupina čínskych turistov. V humoreske Obrázky z výletu príde do Prahy za dcérou jej všetečná matka zo Slovenska a hneď si pripadá ako v blázinci.
Záverečná epizóda Riziko popisuje blúdenie nerozhodnej Francúzky skutočným aj neskutočným labyrintom. Hlavnou postavou Michálkovej čiernej grotesky je uštvaný novinár - hrá ho Jan Macháček. „Reportáž“ o jeho bežnom pracovnom dni možno vnímať ako drsnú satiru o jednej zničujúcej profesii, ale tiež ako fantazmagorický pohľad za malebné fasády „stověžaté matičky“. Michálkova epizóda o polosvete chľastu a drog trpí rozkolísanosťou medzi razantným zveličením a siláckou exhibíciou, vtipne však vyznieva paródia novinárskeho žargónu (scenáristom je spisovateľ Jáchym Topol).
Absurdita Michaely Pavlátovej je z celej skladačky najsubtílnejšia a najhlbšia: začína sa pomalou jazdou nad „zátiším“ predmetov v dievčenskej izbe a pokračuje dvoma dlhými telefonátmi. V nich si Anna (skvelá Theodora Remundová) aj Petr (Karel Roden) sťažujú na expartnerov a dlho to vyzerá, že hovoria jeden o druhom. Dômyselne napísaná a čisto zrežírovaná poviedka rozpráva o banalite slov, pasciach egocentrizmu a náhode.
Martin Šulík prispel do kaleidoskopu úsmevnou historkou na tému generačného nedorozumenia aj česko-slovenských odlišností. Šulíkova epizóda sa opiera o chytľavé herecké výkony Božidary Turzonovovej a Diany Mórovej. Melancholická anekdota, v ktorej sa objaví autorov hold Jurajovi Jakubiskovi, síce nevyniká veľkou hlbokomyselnosťou, poteší však svojou náladou aj láskavo ironickým „živočichopisem“.
Záverečnú poviedku nakrútil Artemio Benki, ktorý celý projekt spoluprodukoval. Etuda o zádumčivej Francúzke (Laurence Cotová), ktorá opustí milého, pôsobí na prvý pohľad ako šaráda. Kameraman Igor Luther riedky dej ozdobil sofistikovanými zábermi sklenených pascí a dezorientujúcich zrkadiel korešpondujúcich s dievčenským blúdením. Posledná epizóda filmu tiež najzreteľnejšie zobrazuje pražské nálady i architektonické kontrasty: pohráva si s interiérom Lucerny, s krivkami starobylých pamiatok.
Hodnota poviedkovej mozaiky o Prahe spočíva v jej tematickej aj štýlovej rôznosti. Tá síce v niektorých momentoch hraničí s provokatívne rabiátskou či, naopak, clivo estétskou pózou, postkomunistickú metropolu a jej žijúci inventár rozhodne nezobrazuje fádne. Neupadá do gýčovej pohľadnice ani do jalovej estrády a vďaka zásadnému podielu cudzincov sa nenápadne zamýšľa aj nad provinčným egocentrizmom. Demonštruje pozitíva aj úskalia súčasného filmárskeho hľadania, príznačného nielen pre autorov v posttotalitných Čechách.
TOMÁŠ KARGER (Autor študuje na pražskej FAMU)
