FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
O najnovšej Kadlečíkovej knihe Malé prelúdiá. Spisovateľ má len dve možnosti: zachovať si jednotu súkromnej a verejnej tváre alebo sa jej vzdaťIvan Kadlečík neprestal písať napriek tomu, že ho prepadáva pocit márnosti a k dvom knihám (Vlastný hororskop a Hlavolamy) pribudla tretia – Malé prelúdiá. Opäť sa opiera o piliere rodu a vždy prítomného Martina Luthera a teraz najmä J. S. Bacha. A matériou, ktorú (svojrázny slovenský dekonštruktivista) ohmatáva, rozkladá i skladá, je jeho milovaný jazyk, živá pulzujúca reč.
Striedanie prózy s veršami
Oproti minulým písačkám sú tieto o voľačo smutnejšie. Vyskytne sa v nich už aj rozjímanie o starobe. Ba možno povedať, že takmer všetky tie prelúdiá nadobúdajú meditatívny i kontemplatívny charakter a možno ich počúvať či čítať za zvukov Bachovej hudby, ktorá prebúdza v Kadlečíkovi básnika a to ani nie práve v básňach, ale ešte viac v prozaickom texte.
Celé dielko sa začleňuje do romantickej tradície (striedanie prózy s veršami) tvorivým úsilím o to, čo Friedrich Schlegel nazval univerzálnou poéziou. Kadlečíkov „Gesamtkunstwerk“ hľadá aj náhradu za neexistujúci univerzálny jazyk v preklade niektorých textov do viacerých jazykov. Kadlečík je vynachádzavý; jeho písanie sa rozprestiera od napĺňania funkcie intímneho denníka po vysoké nadosobné poslanie písaného slova.
Napriek tomu, že rétorika spĺňa u Kadlečíka významnú funkciu, najdôležitejší je predsa len obsah výpovedí. Ide o literatúru „mimo sujetu“ (Šklovskij), ku ktorej sa uchyľovali autori sústredení na to, čo chceli pomenovať priamo a bezprostredne ako vyjadrenie svojej jedinečnej skúsenosti. Veľa príkladov na takúto literatúru v našej tradícii nemáme. Popri Kadlečíkovi sa v tom istom čase a z tých istých dôvodov pre rovnaký literárny prejav rozhodol Dominik Tatarka, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou Kadlečíka inšpiroval. Inšpiratívne na neho pôsobil aj Ludvík Vaculík.
Literatúra druhej možnosti
Chcem však upozorniť na dielo spisovateľa, ktorý priamo modelovým spôsobom vytvoril jedinečné dielo mimosujetovej literatúry, pričom uviedol aj príčiny, ktoré ho k takejto tvorbe viedli. Bol to Jan Hanč, člen legendárnej Skupiny 42, ktorú českej kultúre závidím. Tieto príčiny sú totiž výsostne osobné, ale majú nadindividuálnu platnosť.
Teoreticky ich sformuloval Hančov rovesník blízky Skupine 42 Zdeněk Urbánek, ktorý iste nie náhodou venoval pozornosť aj Kadlečíkovej tvorbe. On charakterizoval Hančovu a analogicky aj Kadlečíkovu tvobu ako „literatúru druhej možnosti“.
V niektorých ľudských a historických situáciách má človek (spisovateľ) iba dve možnosti: zachovať si jednotu súkromnej a verejnej tváre alebo sa jej vzdať. „Takřka vše může literární výtvor postřádat, krásu, gramatiku i formu, ale nikoli naléhavost a morálnost. Morálnost třeba nepochopitelnou a naléhavost jakéhokoli druhu; bez nich jedná se vždy o potrat, byť se i jednalo o dopis tetičce.“ Práve naliehavosť a morálnosť sú potrebné na to, aby sa spisovateľ rozhodol pre „druhú možnosť“, ktorá je v literatúre javom ojedinelým. Ivan Kadlečík sa pre ňu rozhodol.
A ešte niečo Jan Hanč predurčil pre tých, čo sa rozhodli ako on, keď napísal: „Celý život jsem psal milostný dopis, který jsem nikdy neodeslal.“ Ako sa to takmer so železnou zákonitosťou uplatnilo v mimosujetovej literatúre „druhej možnosti“ u Dominika Tatarku, Ludvíka Vaculíka i Ivana Kadlečíka!
Láska nielen ako eros, ale aj agapé dominuje v ich tvorbe. V tejto súvislosti musím spomenúť ešte nezabudnuteľného fanatika lásky Janka Silana a jeho Dom opustenosti, takého blízkeho tvorbe Jakuba Demla, tiež autora literatúry „druhej možnosti“.
Stále proti prúdu
Pri prelúdiách som si však všimol ešte jednu vlastnosť, ktorú jeho písanie malo vždy, ale teraz na seba zvlášť upozorňuje. Napriek tomu, že po novembri nastala nová situácia a úsilie o demokraciu je aj u nás nesporné, Ivan Kadlečík vyjadruje pocit a presvedčenie, akoby sa nič nezmenilo a on tak ako pred novembrom i po ňom musí plávať proti prúdu.
V tejto súvislosti dôrazne pripomína potrebu udržiavať kontinuitu v myslení a zachovať si osobnostnú integritu. Jeho hlas je čoraz skeptickejší a kritickejší, pretože v kultúre nadobúda prevahu masová kultúra šoubiznisu a literatúra stráca základné hodnoty, ako sú transcendentnosť, zmysel pre posvätnosť, vznešenosť a podobne.
Mladá literatúra vraj produkuje poklesnutý postmodernizmus, ktorý sa prejavuje rozkladom hodnôt, estetikou hnusu, degeneráciou jazyka a degradáciou mravnosti. A tu nastoľuje opäť nevyhnutnosť slobodne si vybrať buď cestu tvorivosti, alebo cestu deštrukcie.
Tento kritický pátos i étos je mi blízky. Upozorňujem však aj na potrebu onen patetizmus korigovať poznaním. Treba citlivo rozlišovať medzi hodnotou a nehodnotou. Na rozdiel od minulosti máme naozaj možnosť slobodne sa rozhodnúť. Ak sa v časti našej literatúry presadzuje estetika hnusu, treba ju skúmať. Máme už predsa skúsenosť s odsúdeniami tohto druhu. Starý Hurban svojou nespravodlivou patetickou a moralistickou kritikou tvorby Kolomana Banšela prispel k jeho tragédii. Podobne moralisticky nespravodlivo odsudzoval Vajanský Masaryka, hlasistov a Nietzscheho bez hlbšej argumentácie.
Ak dnes niekto interpretuje Cervantesovho Dona Quijota ako komický román, nedopúšťa sa tým nijakého hriechu. Nám existencialistom bude vždy blízky výklad Miguela de Unamuno, ale nemali by sme preto odsudzovať napríklad výklad Šklovského alebo Russella.
Kadlečíkov mravný rigorizmus taký blízky Rúfusovmu akceptujem, ale necítim potrebu odsudzovať tých, ktorí ho nevyznávajú. Ak napríklad náš mladý filozoficky fundovaný literárny vedec Tomáš Horváth svoju analýzu determinuje „silou, pôsobivosťou, zaujímavosťou a pôžitkom“, pričom sa odvolával na Nietzscheho výrok z Genealógie morálky: „Ďaleko majú ešte k slobodným duchom, lebo ešte veria v pravdu,“ nebudem ho za to obviňovať z amorálnosti a odsudzovať. Veď práve úzkoprsé moralistické postoje Hurbana, Vajanského alebo Mináča a iných spôsobovali tú diskontinuitu v dejinách našej kultúry. Tým, že nahrádzali názorovú diskusiu alebo spor príkazom zachovávať ortodoxiu, ktorá apriórne vylučovala iný názor.
Svoju úvahu o Ivanovi Kadlečíkovi skončím citátom názoru o ambivalentnosti človeka, ktorý vyslovil nemecký filozof hudby H. H. Eggebrecht v súvislosti s Bachovým prelúdiom a fúgou takto: „Pretože sme schopní hudbu prijímať, pustiť ju k sebe a stotožniť sa s ňou, je hudba taká, akí môžeme byť my. A my sme takí, keď nás hudba takými činí. V tej chvíli sa v nás zhromažďuje, aktualizuje a sprítomňuje všetko to, čím sme, pretože tým môžeme byť, a nič iné v nás nie je. Ale v živote, vonku takí nie sme, nemôžeme byť, nie sme takí nikdy.“
MILAN HAMADA
