Komu veriť? A čo nové plány „starej Európy“ vlastne znamenajú pre NATO a zvyšok únie?
Bruselský summit, ako aj európsky Konvent (zverejnil svoju víziu obrannej politiky EÚ) prišli s návrhmi, ktoré by viedli k radikálnym zmenám obranných štruktúr Európy. Časti armád členov únie by sa zlúčili na úrovni veliteľstiev, plánovacích štruktúr a jednotiek. Členské krajiny by spolupracovali pri vývoji a nákupe vojenskej techniky, prípadne aj spoločne vlastnili drahšie zbrane. Ide zatiaľ o iniciatívu bez formálnej účasti Európskej únie, ale jej členovia dali najavo, že chcú získať štatút oficiálnej aktivity pod hlavičkou únie.
Zdanlivo sledujeme proces zlúčenia národných vojenských štruktúr a ich náhradu európskou organizáciou. Francúzsky prezident Chirac vyhlásil, že ide o „odstránenie duplicity, ktorá pramení z existencie národných vojenských orgánov“. Teoreticky by sa tak dali ušetriť náklady na udržiavanie individuálnych vojenských štábov a ministerstiev obrany, hoci členské štáty by si aj tak zrejme priali zachovať určitú dávku autonómie.
Otázkou, samozrejme, je, kto by rozhodoval o nasadení spoločných jednotiek a do akej miery by spolupracovali s NATO, a teda aj s USA. A v tom je práve kameň úrazu. Samotná náhrada národných jednotiek európskymi by neznamenala koniec aliancie, aj keď by sa drasticky zmenil rozhodovací proces (pri stole by okrem USA a Kanady sedela Európa zastúpená zmesou individuálnych krajín a tých, ktoré zverili svoje obranné sily Európskej únii). Ale návrhy bruselského kvarteta i Konventu dávajú za pravdu skeptikom, ktorí v nich vidia utvorenie vlastne náhrady za NATO.
Po prvé, ak je cieľom z praktických príčin čiastočne zlúčiť národné vojenské štruktúry, a pritom zachovať NATO, bolo by logické, keby ich spoločné plánovacie a veliteľské orgány úzko spolupracovali s NATO. Komuniké bruselskej štvorky však predpovedá len utvorenie styčného úradu s NATO, čo je vlastne najnižšia možná forma spolupráce. Navyše vylučuje, že by sa za súčasných okolností európske štruktúry vôbec podieľali na akciách NATO. Ich misia je programovo obmedzená len na „plánovanie a velenie operáciám vedených Európskou úniou bez účasti NATO“.
Ak by teda krajiny zapojené do európskej spolupráce chceli naďalej spolupracovať s NATO, museli by na to použiť vlastné orgány - štruktúry, ktoré chce štvorka zredukovať v mene harmonizácie a úspor.
Ešte zaujímavejšie je, že podľa toho istého komuniké by v budúcnosti nové veliteľstvo utvorené bruselskou štvorkou mohlo spolupracovať s NATO len za predpokladu, že mu bol udelený oficiálny štatút aktivity EÚ. Pri vojenských akciách by teda aliancia požiadala o pomoc najskôr Európsku úniu, ktorá by potom zverila plánovanie a vedenie operácií vlastným úradom, ktoré by koordinovali akciu na úrovni členov.
To je však presný opak toho, čo sľúbil prezident Chirac - namiesto zjednodušenia vzniká nová, tretia byrokratická vrstva medzi orgánmi NATO a členskými štátmi.
Nešlo teda o úspory (toto aranžmá bude ešte drahšie), ale o politický cieľ - posilnenie úlohy krajín EÚ voči USA, a to za situácie, keď rastúce rozdiely medzi úniou a NATO kážu práve politiku zblíženia. NATO sa mení na nástroj vojenských operácií západných krajín v čím ďalej väčšej vzdialenosti od centra, kým únia sa zameriava hlavne na Európu a jej okolie. Menia sa aj pravidlá hry - štáty EÚ úzko spájajú vojenské akcie s mandátom OSN, zatiaľ čo Američania požadujú väčšiu voľnosť pri rozhodovaní o vlastnej obrane. Je teda možné, že postupne bude mať pre mnohé európske krajiny NATO len symbolický význam a ich vojenské operácie bude viesť Európska únia. To by však znamenalo aj menšiu ochotu USA podieľať sa na obrane Európy a v podstate rozpad západného bezpečnostného systému - čo možno netrápi Belgicko alebo Luxembursko, ale inak je to v prípade nových členov únie vrátane Slovenska.
Plány bruselskej štvorky sú kontroverzné práve v tom, že - či chceme, či nechceme - ich vplyv sa prenesie aj na nás. Francúzski a belgickí politici radi hovoria, že vojenská únia nie je odlišná od systému eura, ktoré používajú mnohí, ale nie všetci členovia EÚ. V prípade bezpečnostnej politiky to však nefunguje. Je v princípe zahraničná - rozhoduje o tom, s kým únia utvorí aliancie, proti komu povedie vojnu a za akých okolností. Má úzka skupina členov únie právo robiť tieto rozhodnutia v mene celej únie?
V prípade, že medzi členmi budú vládnuť hlboké rozdiely vo vzťahu k NATO a USA, je model navrhnutý bruselskou štvorkou neúnosný. Preto aj boli na summite len štyria z pätnástich členov únie, a preto tí, ktorým leží na srdci zachovanie zdravých vzťahov v NATO, pozerajú sa na bruselský summit so zdravou skepsou.
Autor: TOMÁŠ VALÁŠEK(Autor je riaditeľom bruselskej pobočky Strediska pre obranné informácie, nezávislej výskumnej spoločnosti so síd
