„Streľba a strelné poranenia už pre nás nie sú žiadnou kuriozitou, s tým sa už stretli všetci naši lekári. Aj nedávno sme mali taký prípad pri benzínovej pumpe v Petržalke,“ hovorí MUDr. Vlastimil Michálek zo Záchrannej a dopravnej zdravotnej služby, ktorá sa stará o Bratislavu a jej okolie. „Nás zaujíma len poranený. Nie je to obeť ani páchateľ, ale pacient.“
Riaditeľ bratislavskej záchranky Ján Kovalčík tvrdí: „Ťažko povedať, čo je kuriózne. Vyťahovať tri dni starú mŕtvolu z kanála dnes už nie je zvláštne.“
„Kuriózne“ skôr môže vyzerať, že dotyčný bezdomovec si v opitosti splietol rúry – nezamrzol by, keby si ľahol o päť metrov ďalej k teplovodnému potrubiu.
„Volali nám železničiari, že niekoho prešli vlakom. Hneď sme vyštartovali. Na trati stál zablokovaný medzinárodný rýchlik a strojvodca ukazoval, že postihnutý leží pod štvrtým vagónom. Vliezli sme tam a chlapík zrazu hovorí: ,Čo mi nedáte pokoj?‘ Bol to opilec, čo si šiel zdriemnuť medzi koľaje,“ opisuje Kovalčík zrejme najpozoruhodnejšiu príhodu.
V praxi záchranárov nechýba ani skupinová otrava príslušníkov náboženskej sekty durmanom či honba za exhibicionistami po uliciach, o narkomanoch nehovoriac. „Práve dnes to 31-ročný muž, u ktorého sme už boli päťkrát, prehnal. Polícia nás už volala len k mŕtvole,“ dodáva Michálek.
Presná norma, dokedy má byť vozidlo od zavolania na mieste zásahu, neexistuje. Podľa „odporúčania“ by to malo byť 15 minút.
Kto pošle sanitku?
Záchranné služby v Bratislave a v Košiciach sa trochu vymykajú zo všeobecnej mizérie panujúcej v zdravotníctve. Pôsobia samostatne a priamo spadajú pod ministerstvo zdravotníctva. Ostatné záchranky sú zvyčajne podriadené miestnej nemocnici, najčastejšie anestéziologickému a resuscitačnému oddeleniu, takže veľakrát záleží na primárovi, či pridelené prostriedky investuje do polikliniky, alebo do sanitiek. „Pri niektorých službách je situácia zúfalá,“ pripúšťa Michálek.
Záchranári dúfajú, že pripravovaná reforma verejnej správy povedie aj k vzniku samostatných regionálnych záchranárskych služieb, podobných, ako fungujú v Českej republike. Malo by sa tým skončiť aj dohadovanie, kto pošle sanitku k nehode, ktorá sa odohrala na hraniciach území patriacich pod rôzne nemocnice alebo v „nekrytom“ rajóne, ako sa nedávno stalo v Galante.
Na asi 650-tisíc obyvateľov Bratislavy a okresov Malacky, Pezinok a Senec pripadá osem zásahových vozidiel, ďalšie dve nonstop sanitky sa pripravujú. Tým sa situácia aspoň blíži k norme, podľa ktorej má jedno vozidlo pripadať na 25- až 50-tisíc obyvateľov, vrtuľník na 750-tisíc až milión.
Vrtuľníky sú momentálne štyri, a to v Žiline, Poprade, Banskej Bystrici a Košiciach. V Bratislave sa chystá konkurz, stroj by mal byť k dispozícii od marca.
Šofér – záchranár
Zdravotníci síce spolu s učiteľmi patria k najbiednejšie plateným profesiám, ale bratislavskí záchranári majú plat zhruba o 50 percent vyšší, než je celoštátny priemer. „Dávame maximum toho, čo dať môžeme,“ hovorí Kovalčík.
„Len nadšenie nestačí, potrebné sú i skúsenosti a prax, profesionalita zabezpečovaná aj školeniami a striedaním pracovísk, aby sa obnovovali isté návyky a zručnosti.“ Plat je síce relatívne vyšší, ale veľakrát trpí osobný život. Štatistiky rozvodovosti medzi záchranármi zodpovedajú zmenovej prevádzke.
Lekári obvykle bývajú anestéziológovia, chirurgovia či internisti, v priemere štyridsiatnici, ale samostatne poskytnúť pomoc sú schopní i zdravotnícki záchranári.
Rovnakú kvalifikáciu mávajú i vodiči vozidiel, obvykle s praxou z bežných sanitiek – už len z ekonomických dôvodov by nebolo efektívne platiť iba šoféra.
MILAN SYRUČEK, ČTK
