Ako ste sa dostali k fotografovaniu?

„Vyštudovala som torontskú Humber College, ale vždy som sa zaujímala o umenie a fotografiu. Mala som šťastie, že som už ako dieťa pochopila, aké je to zaujímavé povolanie. A potom, pracovala som so známou fotografkou Taffi Rosenovou, bola som jej asistentkou. Vždy sa mi veľmi páčilo fotografovať ľudí. Po letných prázdninách v Európe som sa odsťahovala na západ Kanady, kde som pracovala väčšinou v organizáciách, ktoré sa zaoberali životným prostredím.“

Fotografovali ste aj v Čechách. Prečo?

„V Čechách práve vznikal program Education for Democracy. Stretla som sa s Johnom Haškom. To bolo v deväťdesiatych rokoch. Počula som veľa o nežnej revolúcii a chcela som vedieť viac o československej kultúre a o zmenách, ktorými táto krajina prechádzala. Prvých šesť mesiacov som tam učila angličtinu.“

Kde to bolo?

„Učila som študentov v severných Čechách, potom pracovníkov, ktorí sa zaoberali životným prostredím a nakoniec som skončila v armáde. Bola to smiešna situácia, ako mladé dievča som učila oveľa starších študentov. Našou najčastejšou konverzačnou témou boli politické zmeny.“

Ako to bolo s fotografovaním pri učení?

„Zo začiatku som veľa nefotografovala. Chcela som najskôr zistiť, ako sa cítia ľudia. Myšlienka začať opäť fotografovať prišla až po niekoľkých mesiacoch, keď som sa chcela so svojimi pocitmi s niekým podeliť. Potom som začala spolupracovať so spisovateľom Rossom Crockfordom, bývalým právnikom, ktorý tiež učil angličtinu, a tak sa začal tento projekt.“

Čo vás zaujímalo?

„Pre mňa to bola nesmierne bohatá kultúra, štruktúra spoločnosti. Ľudia boli otvorení, dokázali skvele komunikovať medzi sebou. To som si uvedomila po návrate do Kanady. Všetci sa chceli podeliť o svoj životný príbeh. Každý chcel povedať svoj názor. Bolo to uvoľnenie, ktoré spôsobilo neuveriteľné množstvo pohľadov do budúcnosti. Niekedy bolo ťažké ľudí presvedčiť, že sú to zmeny k lepšiemu.“

Ako ste komunikovali s ľuďmi, ktorí boli mimo spoločnosti a ktorých zaujímavé fotografie ste urobili?

„Pracovali sme ako tím - my dvaja Kanaďania, jeden švédsky novinár a Ukrajinec Saša Borovik, ktorý žil už dlhšie v Prahe. Vďaka nemu sa nám podarilo dostať medzi ľudí v Ostrave, na Šumave, ale aj na Slovensku. Nikde sme vtedy nemali problémy niekoho odfotografovať či s niekým hovoriť.“

Stalo sa, že ste sa s niekým rozprávali trebárs niekoľko hodín a potom sa človek nechcel nechať odfotografovať?

„Stalo sa to raz.“

Kde?

„V Bratislave. Ľudia sa báli.“

Čoho?

„Báli sa, že to, čo hovoria, by im mohlo v budúcnosti poškodiť.“

Mali ste niekedy problém s akreditáciou napríklad pri fotografovaní Václava Havla?

„Vtedy sme mohli všade. Jedinou výnimkou bola tabaková fabrika v Kutnej Hore. Nevedeli, ako budeme interpretovať transformáciu pod vedením Philip Morris. Problémy s fotografovaním Václava Havla som mala len v poslednom čase, ale to iba z dôvodu časového harmonogramu jeho pracovných povinností.“

Pripravujete knihu fotografií z Čiech a zo Slovenska. Publikovali ste už nejaké fotografie?

„Zatiaľ som mala šesť výstav. Teraz chcem ísť späť do Európy a urobiť knihu o tom, čo sa stalo s ľudmi, ktorých som vtedy fotografovala. Ako žijú po desiatich rokoch. Tiež by som chcela knihu predstaviť českej a slovenskej komunite v Kanade.“

Chcete urobiť knihu tak, že budú vedľa seba ľudia z minulosti a súčasnosti naraz? Alebo to bude dvojdielna kniha?

„Ešte neviem. Asi to budú príbehy s textom, čo ten-ktorý človek urobil, ako to dané obdobie prežil.“

ALEŠ BŘEZINA, Toronto