Petr Muk má síce na Slovensku v rámci svojho turné jediný koncert, v pondelok v bratislavskej Inchebe, zaspieval však aj nedávno na Miss 2003 v Istropolise. FOTO SME – PAVOL MAJER
Je pre vás koncert na Slovensku iný ako doma v Čechách?
„Na Slovensko sa vždy rád vraciam, tu sme nahrávali prvé dva albumy Oceánu. Vždy, keď prejdem hranicu a objaví sa silueta Bratislavského hradu a vidím váš most cez Dunaj s kaviarňou, vracajú sa mi všetky obrazy. Mám tu veľa kamarátov, v lete chodievame spolu s fanúšikmi na túry do Tatier, fantastický je Slovenský raj. Keď mám turné, jeden koncert vždy venujem Slovensku, aj teraz intenzívne skúšame, pretože v PKO to bude jediný koncert u vás, a preto si ho chceme vychutnať aj my, na pódiu.“
„To skúšanie trochu pripomína školu. Aké na ňu máte spomienky, keďže vaša mama bola učiteľka?
„Cez prázdniny, kým sa ostatní kúpali na Lipne, som ja musel písať diktáty a čítať povinnú literatúru. Mama pri mne sedávala a podľa toho aj vyzerali známky, zlé som mohol nosiť len z nemčiny, na ktorú som chodil súkromne. Bolo to dosť stresujúce a školu som nemal v láske. Výhodou však bolo, že všade boli rovnaké osnovy a ja som si večer pred písomkou z matematiky s mamou vyskúšal všetky druhy písomiek a tú jednu som potom na druhý deň, samozrejme, vedel.“
Na stavebnú priemyslovku ste šli po vzore otca?
„Vlastne áno, ako inžinier chodil na služobné cesty do zahraničia a tie darčeky, ktoré nosil, boli pre mňa veľmi motivujúce. Plánov som mal mnoho – istý čas som chcel byť kozmonautom, lebo nám všade ukazovali Gagarina. V piatom ročníku som sa naladil na stavebnú priemyslovku, na dopravné stavby ma však zobrali až z deviatej triedy, ako dieťa problematických rodičov vylúčených zo strany. Železnice mi k srdcu príliš neprirástli, neskôr som sa zamestnal na okresnej správe ciest a kontroloval mosty, či sú v poriadku a nespadnú. Najradšej by som však nebol robil nič – všetko sa mi zdalo nezmyselné a pominuteľné. Istý čas som sa dokonca zamestnal ako nočný vrátnik, pretože som chcel mať dosť času na čítanie kníh.“
Kedy ste sa rozhodli, že sa budete živiť hudbou?
„V pätnástich, keď som za vysvedčenie dostal basgitaru. Ešte predtým som však pravidelne obsluhoval prenosku na domácom gramofóne a púšťal si Gotta a Špinarovú. Z polystyrénu som si vyrezal gitaru, namiesto strún som natiahol gumičky a tváril sa pri platniach ako rocková hviezda. Potom sme boli so školou na koncerte, kde som počul naživo basovú gitaru, a to ma ohromilo. Štyri struny a ten dunivý zvuk. Staršej sestre som okamžite zničil jej gitaru, zbavil som ju nadbytočných strún a modlikal som o naozajstnú basovú gitaru. A keď som v deviatke priniesol na polroku samé jednotky, sestra dala polovicu, naši doložili a mohlo sa začať.“
Už na prvých koncertoch ste sa štylizovali do úlohy speváka?
„Vždy som chcel byť basgitaristom a kvôli tomu som chodil aj na kontrabas na ľudovú školu umenia. Možno by som to dotiahol až na konzervatórium, ale rodičia chceli, aby som dokončil stavebnú priemyslovku. Keď vznikla moja prvá naozajstná kapela Dural, nemal v nej kto spievať. A keďže sme s rodičmi na výletoch v aute vždy usilovne spievali, spievanie zostalo na mne. Aj keď ešte hrozila športová kariéra, ale pri prechode zo žiackej do dorasteneckej hádzanárskej ligy sa ‘dospelácka‘ lopta stala pre moju malú ruku priveľká. Tak som radšej sedel a cvičil basu a potom prišiel punk a nová vlna a Sex Pistols a to bola taká rana, že všetko okrem hudby išlo nabok.“
Muk pankáč?
„Jasné. Pamätám si na prvý koncert, to sme hrali celý blok na jednej zábave. A bol z toho poriadny problém, pretože sme nemali žiadne predohrávky, a tak nás hneď brala Štátna bezpečnosť na výsluch. Ale ľudia boli spokojní, dovtedy punk v južných Čechách nikto nehral, piesne boli rýchle a všetci sa bavili. Na zábavy nám chodili aj prví skalní fanúšikovia. Keď si potravinárskou farbou začali farbiť pivo na modro, okolie bolo hotové. No a my sme si tiež zicherkami prepichávali ústa a uši a revoltovali sme. Dokonca sme sa tomu celému snažili dať intelektuálny rozmer a na koncertoch sme hrali v oblekoch, ku ktorým som si však obul kopačky. A raz som sa ostrihal na ježka.“
V prvej polovici deväťdesiatych rokov patrili vaše kapely Oceán a Shalom k najzaujímavejším formáciám na našom území. Dajú sa porovnať vtedajšie koncerty s vašimi dnešnými?
„Oceán i Shalom boli viac-menej kultové kapely a ich hudba chytila veľa tínedžerov. Dnes mám na koncertoch široký záber publika zhruba od štrnástich do päťdesiatich rokov, po čom túži asi každý muzikant. Široké spektrum je oslobodzujúce. Vyhranenosť a militantnosť fanúšikov ustúpi a ľudia sa na koncertoch výborne bavia.“
Účinkujete aj v muzikáloch. Po Johanke z Arku a Rusalke ste nedávno odpremiérovali Galilea. Ako ste sa k nim dostali?
„Za všetko môže režisér Jozef Bednárik, ktorý vo mne vyprovokoval lásku k muzikálu. Je to úžasný človek, ktorý pravidelne chodí do zahraničia čerpať inšpiráciu. Pri prvom kontakte s ním a jeho spôsobom práce som utrpel šok, ale dokázal vo mne prekonať zábrany a keď som sa potom na javisku celkom odkryl, bolo to úžasné. Iste, aj Oceán a Shalom mali na javisku teatrálne prvky, ale divadlo je niečo celkom iné.“
Muzikály a množstvo koncertov. Ako si šetríte hlasivky mimo javiska?
„Každý hlasový pedagóg mi hovoril, že spevák by mal žiť normálnym životom a hlas nerozmaznávať. Čiže treba si dopriať aj korenené jedlá a trošku alkoholu. Žijem normálne, len som si overil, že najdôležitejší je výdatný spánok. Hlasu pomôže osem až desať hodín spánku.“
A stíhate to všetko dospať? Nemáte toho príliš veľa?
„Diár je nabitý, to je pravda. Ale je to príjemný kolotoč. Začal sa coververziou skladby Zrcadlo a odvtedy nemám voľný deň. Ale je to lepšie ako sedieť doma a nemať do čoho pichnúť. A verím, že toto nie je pomyselný vrchol a mám toho pred sebou ešte veľa. Kriviek kariéry som už od dôb Oceánu a Shalomu zažil mnoho, raz sa to valí dole, potom hore, normálna životná sínusoida. Problémom bolo napríklad naučiť sa detailne scenár ku Galileovi. Na prvých dvoch skúškach som ešte chodil po javisku s papiermi v ruke. Režisér mi ich chcel spáliť, ale dva dni mi ich nechal a ja som sa to stihol naučiť. Skladby mám nahraté v mobile, keď šoférujem, prespevujem si ich. Tie rýchlejšie nútia pridávať plyn.“
Máte nárok na dovolenku?
„Na leto mám už naplánované dve dovolenky, jednu v Grécku, kam si zbalím svoj kufor s potápačským výstrojom. A potom chcem určite vyraziť do Chorvátska, nedá mi tam spať jeden vrak Vrongauč, ktorý sa potopil v roku 1914. Nádherný vrak, leží v štyridsiatich metroch a ja som si zatiaľ preplával len jedáleň, hornú promenádu, kotolňu a kapitánsky mostík. Takže to vidím tak na dva týždne, pretože treba navštíviť aj ďalšie vraky a okolité prekrásne ostrovy. Svet pod vodou ma vedie k obrovskej pokore, uvedomujem si, že na našej planéte nie sme sami a že vody je tu naozaj veľa. A keď som na vlastné oči videl zblízka všetky tie murény a barakudy, získal som aj obrovský rešpekt k podvodným tvorom.“
Robert David
